napísala MICHAELA KUČOVÁ ilustrovala ZUZANA ŠEBELOVÁ
Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 24. novembra 2022.
Sledujem to pátravé svetlo v jej očiach, oplácam ho rovnakou zvedavosťou. Krúžime konverzáciou bližšie a bližšie. Je to prakticky randenie, opatrné dotýkanie sa, viac a viac na kožu. V hre je rovnako veľa, ak nie viac, priateľstvá nám nakoniec predsa pomáhajú ustáť aj všetky tie romantické turbulencie. Dopitú šálku pokladám na stolík, každá platíme za seba a premýšľam: Bude toto nové priateľstvo?
Nájsť si kamarátku v dospelom veku vôbec nie je len tak. Prehrýzť sa všetkým tým každodenným balastom a nánosmi zvnútorneného sexizmu, nie si moja konkurencia ani sa nespájame v zášti k ostatným. Ešte dlhšie mi dnes trvá pustiť predstavu o tom, čo chcem reprezentovať, a byť skutočná (teda, opäť raz, nedokonalá). Vedieť k sebe vykročiť naozajstná je najťažšie. A predsa, zázraky sa dejú.
V lete trávime dlhé bezstarostné popoludnia na dunajskej pláži, postupne nám obom vyskakujú pehy. Plynúca voda pomaly odnáša naše slová, v roztvorených knihách ledabolo listujeme. Som tu úplne celá a mám rovnako slobodný pocit, ako som naposledy cítila ešte počas školských prázdnin. Pritom sme sa spriatelili dávno preč zo školy, mala som dvadsaťosem.
S ďalšou sa vždy rozprávame o vzťahoch, ktoré nerozoberáme s nikým iným. Sú to tajomstvá, ktoré sú viac ťaživé než zábavné, niekedy to bolí, vidieť ťa takto. Hoci ťa ani nepoznám inú, len od čias, keď som mala tridsaťjeden. Je to zvláštna dôvera, vrhli sme sa do nej bezhlavo intenzívne, nepremyslene, ale aj dnes drží napriek kilometrom, ktoré nás delia.
My dve sa poznáme už dlho, ale skutočne blízke sme si začali byť tiež po tridsiatke. Na Messengeri si povieme všetko, chrlíme na seba svoje dni a popkultúrne linky, znova a znova prehodnocujeme svoj názor na botox. Vlastne by sme sa potom už ani nemuseli rozprávať, navyše na hocijakom žúre sa okamžite vrháš do tanca. Ale stále si máme čo povedať a tvoj ničnepredstierajúci tanec oslobodzuje aj mňa, vytancovávaš mi priestor, v ktorom sa môžeme jednoducho baviť, no bullshit allowed.
A ešte jeden pamätný Dunaj, keď som mala možno tridsaťdva. Na opačnom konci rieky, v závetrí štrkovej duny ideme celkom ku koreňom, až ku smrti a k našej snahe prežiť detstvá, v ktorých sme zostali vydané napospas. Uvažujeme nahlas a cítim, ako nás to obe lieči, vidieť sa takto. Nabudúce berieme aj bicykle a len sa smejeme.
Bola som pritom pôvodne veľmi skeptická, vyzbrojená svojou hŕstkou verných zo školských čias. Dievčatá, s ktorými som dospievaním skrz-naskrz prerástla, už nerozlučné. A viac nepotrebujem, viac nepotrebujem, presviedčala som sa. Zdalo sa mi nemožné, že vo svojom introvertnom nastavení si ešte dokážem nájsť nové kamarátky. Že blízko sa ku mne ešte dostanú aj ľudia, ktorí tam nie sú už zdanlivo odveky.
Vieme, že rokmi je to celé komplikované, logistika práce, rodín, cestovania, povinností a očakávaní je nekonečná. Nekonečná, ako všetky tie ženy, ktoré ma fascinujú svojím bytím, myšlienkami, humorom, odvahou, láskavosťou, znalosťami, štýlom, názormi a hodnotami, všetky tie ženy, pri ktorých si povzdychnem, že takúto by som chcela priateľku.
Bola som ešte skeptickejšia po niekoľkých radostných skúsenostiach, ktoré sa skončili nepríjemným utnutím. Po opakovanej situácii intenzívneho spoločného trávenia času, ktoré vždy rovnako náhle ukončil niekto iný. Nakoniec som zostala presvedečná, že ako chronicky single som sa jednoducho stala oficiálnou porozchodovou kamarátkou. Spoločníčkou na to náročné obdobie po rozpade vzťahu, keď potrebuješ rozptýliť a znova zažívať veci, som tu, sme tu spolu, žúrujeme a filozofujeme, rozoberáme reality shows, chodíme na výstavy, do prírody a do sauny. (Zo všetkého ti robím pekné fotky, nech len vidí.) Donekonečna rozoberáme, čo sa nepodarilo aj prečo je to tak nakoniec dobre. Až kým to neprejde, kým znova nepríde (niekto iný). Keď máš opäť plány v páre, zostávam zas doma. Nové priateľstvo sa neujalo, robí miesto novej láske.
Nových ľudí pritom predsa stretávame skoro stále. A keď to funguje, nadchýname sa. Toľko sľubov, ako pôjdeme na kávu, na obed, tam a onam, musíme sa vídať častejšie! Vieme však, že je to viac vyznanie, potvrdenie sympatií než plán, čo si sľubujeme dodržať. V tomto veku to už bude len a len komplikovanejšie, nikto to neberie osobne. Aj snaha sa cení…
A vôbec, ako sa nadväzuje kontakt v čase instagramových girl crushov, tej preexponovanej podpory medzi ženami na internetoch, ktorá sa mi vždy viac než na úprimnú priazeň ponáša na online networking? Sama to občas robím, chrlím na vaše profily srdiečka, koruny a ohníky. Popravde sa mi ale žiada niečo viac než vzájomné uctievanie sa pod našimi kurátorovanými online oltármi.
Múdre návody na získavanie nových priateľstiev odporúčajú nasledovať to, čo máme rady. Vyšívanie, bicykle, otužovanie, kreslenie, aktivizmus, futbal… tam všade je potenciál, že nájdeme ženy blízke svojmu razeniu. Sama sa ale považujem za človeka, ktorý nemá veľa koníčkov, a keď tak, sú individualistické. Uznávam však, že základ je vyjsť von.
Žijeme totiž v omyle, že priateľstvo sa len tak stane. Ako každý vzťah, do istej miery je to asi nepochopiteľná alchýmia. No špeciálne vo svete zameranom výlučne na romantickú lásku a nukleárnu rodinu to chce brať naše priateľské vzťahy vážne. Hoci sme učené sústreďovať sa na partnerstvo, priateľstvo si zaslúži rovnaké úsilie a zraniteľnosť. Chcenie priateľstva nestačí, ak mu nevyjdeš v ústrety. Napríklad aj prioritizáciou vo svojom časovom rozvrhu, rešpektom k času a potrebám (potenciálnych) kamarátiek, aktívnym vytváraním príležitostí na rozvoj a pestovanie rovnako ako pri romantických vzťahoch.
V niečom je to pritom po tridsiatke až zarážajúco ľahké: takmer na každej nezáväznej káve s rovesníčkami si už vieme vymieňať srdcervúce príbehy svojich rodín či trampoty so zdravím. S ľahkosťou otvárame zranenia, ktoré sme si už upratali na profesionálnej terapii. A z tohto bezpečne intímneho spojenia je už len kúsok k miestam, kde sme si možno menej isté, ale o to bližšie.
A v neposlednom rade, naučila som sa, akú moc má spätná väzba. Čoraz viac sa z pasívnej obdivovateľky mením na človeka, ktorý sa snaží nahlas oceniť všetko, čo mi prináša radosť či hodnotu. Takže áno, treba jej povedať, aká je skvelá. Čo najkonkrétnejšie a určite nie frázami, ktoré nájdeš aj na fast fashion tričkách. Ak si to nenecháš len pre seba, minimálne jej spríjemníš deň. A možno nakoniec aj získaš novú priateľku.
korektúra SOŇA HRÚZIKOVÁ