napísala ANNA SIEDYKH ilustrovala ZUZANA BARTOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 25. apríla 2024.

Po tom všetkom, čo sa stalo, stojíš v sprche a trieš si telo tak dlho, až sa ti zdá, že zostaneš bez kože. A v skutočnosti by si si to aj priala. Prenechať toto telo a túto pokožku niekomu inému. Zmeniť svoju tvár, aby si s ňou už nemusela chodiť von. Čo keby si niekto na tebe všimol odtlačky ich prstov? Po tele ti steká voda a ty si myslíš, že by možno bolo fajn, keby sa voda na sekundu zmenila na čepele. 

Teraz ti už tvoj príbeh nepatrí. Všetko, čo povieš, bude použité proti tebe. Preto by som ťa hneď mala upozorniť, že odteraz nemáš hlas. Muži ti ho vzali. Muži, ktorých spoločnosť miluje. Slávni, charizmatickí, s dobrým zmyslom pre humor, inteligentní. Ich verejné vystúpenia plnia celé sály, ich prácu poznajú tisíce ľudí. 

Neustále ti opakovali, že ťa nechcú zneužiť ani ti ublížiť. Prečo by to robili – takí známi ľudia? Využívajú svoju moc a spoločenské postavenie, aby to podčiarkli. Som slávny zahraničný spisovateľ, nikdy by som sa s tebou nechcel vyspať – ale, prosím ťa, poďme do môjho hotela. Som známy novinár z renomovaného média, venujem sa vojnovým konfliktom, chápem tvoju bolesť a nikdy ju proti tebe nezneužijem. 

Stále si myslíš, že možno za to môžeš iba ty. Aj keď si si vypočula desiatky podcastov o tom, že to tak nie je. Lenže to ty si mu dôverovala a súhlasila, že si po prezentácii dáte víno. Ide o slávnu osobnosť z tvojej krajiny. Po prezentáciách alebo čítačkách si predsa vždy s hosťami a hostkami pripiješ. Robí to skoro každý a každá, kto sa pohybuje v kultúre. Čakáš hlbokú a prínosnú debatu ako vždy. V hlave máš tisíce otázok o literatúre, prekladoch, o vojne, písaní a si úprimne zvedavá na jeho pracovnú cestu. Tešíš sa na inšpiráciu a možnosť sa rozprávať s niekým, koho už roky sleduješ a čítaš. Posledná vec, na ktorú myslíš, je možné nebezpečenstvo.

A všetko sa zvyčajne začína debatou. Už počas nej cítiš niečo vyrušujúce. Niečo, čo opisuje Rebecca Solnit v eseji Muži mi to vysvetlia. Nepočúvajú ťa, prerušujú a, samozrejme, vždy vedia všetko lepšie – o svete, vzťahoch…, ale aj o tebe. Si príliš mladá, aby si podľa nich mohla rozumieť určitým kultúrnym a existenčným princípom, a vlastne nemala by si byť taká seriózna a smutná. Možno potrebuješ zmeniť krajinu? Alebo prístup k veciam? Alebo si nájsť normálneho muža? Dávajú ti najavo, že oni sú rozhľadení a oveľa múdrejší ako ty. Mala by si ich iba počúvať, súhlasiť a užívať si poctu byť v ich blízkosti. Už počas tohto rozhovoru a jemu podobných by si vlastne mala odísť. Ale namiesto toho slušne oponuješ a veríš, že sa to nejak napraví. 

Máš v sebe priveľa dôvery. 

Mohla si utiecť aj po tom, čo ťa začal hladiť po rukách a opakoval, že ti nikdy neublíži. Je predsa inteligentný a to by si nedovolil. Mohla si začať kričať a zavolať políciu, keď ti schmatol ruky a začal ťa násilne bozkávať. Mala si urobiť aspoň niečo. Ale neurobila si nič z toho. Zostala si jednoducho paralyzovaná. A teraz tvoje slová nič neznamenajú. 

Robia všetko, aby ti ukázali svoju moc. Platia za teba v reštauráciách, aj keď nechceš, žiadajú ťa, aby si im pomohla s textami, naučila ich ukrajinčinu… Hľadajú spôsoby, ako sa s tebou stretávať. Nikdy však nakoniec nejde o pomoc s textom, nikdy to nie je lekcia alebo obed. Dotýkajú sa tvojho tela, aj keď hovoríš, že ti to je nepríjemné, pozývajú ťa na rande, skrývajú svoje manželky a partnerky. Hovoria, že sa pri tebe cítia mladší, a tak sa ťa pokúšajú citovo a fyzicky využívať. Pretože o tom aj tak nikdy nemôžeš povedať. Nemohli to povedať ani tie, ktoré boli pred tebou. A nebudú to môcť povedať tie, ktoré prídu po tebe. Oni budú mať na svojej strane zástup svojich fanúšikov, čitateľov, čitateľky a redakcie. Budú prekrúcať každé tvoje slovo. Ich manželky a partnerky ťa pravdepodobne budú nenávidieť. Skoro všetci ťa budú nenávidieť.

Ten šok z prekračovania hraníc a následné sklamanie patria k najhorším veciam, ktoré sa ti udiali. Lebo prevracajú tvoje chápanie vlastnej ľudskosti. Teraz ťa zakaždým strhne, keď počuješ, že feminizmus nepotrebujeme. Ako keby sme nepotrebovali základné práva na neobťažovanie, rešpekt či obyčajnú možnosť byť vypočutá. Ale teda iba my ženy. Zdá sa, že od čias mýtickej Cassandry sa nič nezmenilo. Akokoľvek vytrvalo môžeš kričať a hovoriť pravdu – aj tak ťa nepočúvajú. 

Zasiahne ťa šok neskutočnej sily, keď si uvedomíš, že aj ľudia, ktorí majú moc, aby svet zlepšovali, stratili pojem o hraniciach. Zbavovanie ženy jej prežívania a hlasu nepovažujú za problém – keď ide o ich záujmy. Asi o tom ani takto nerozmýšľajú. Lebo aj tebe viackrát po emocionálnom zneužívaní jeden vplyvný muž alibisticky povie, že si ho jednoducho „uniesla svojou vnútornou krásou“.

Šok, ktorý ťa zasiahne počas násilia a vydierania, neodíde spolu s mužom. Ostane kameňom v tvojom vnútri na veľmi dlhý čas. Prestaneš dôverovať vlastnému telu. Tvoje ruky sa ti zrazu zdajú pridlhé, nohy zbavené sily, tvár nepekná a slová nedôležité. Začneš spochybňovať samu seba, svojich blízkych a budúcich partnerov či partnerky. Nedôvera sa stane tvojím druhým domovom. Bude musieť prejsť veľa času a budeš potrebovať veľa dobrých ľudí a podpory, aby sa ten kameň šoku pretavil iba do skúsenosti z minulosti, do obyčajnej spomienky.

Ženám sa to stáva často. V mnohých oblastiach. Tréneri, režiséri, novinári, učitelia a uznávaní muži v iných profesiách využívajú svoje postavenie, prevahu, moc či slávu na dosiahnutie svojich cieľov. Používajú emocionálne, finančné a fyzické zneužívanie, aby si podmanili ženský subjekt, ktorý je pre nich vlastne objektom. Vždy sú si istí svojou beztrestnosťou a nevinnosťou. Sú si istí, že je to hra, že je to normálne. Sú vzdelaní a vzdelaní ľudia nikdy nerobia nič zlé. 

Veľa premýšľam o tom, čo s touto skúsenosťou urobiť. Ako by som o tom mala hovoriť, a tak o tom aspoň konečne píšem. V našej spoločnosti je z pochopiteľných dôvodov takýchto diskusií málo. Ženám je hlas odňatý prostredníctvom násilia a moci. Je ťažké obviňovať niekoho, koho spoločnosť miluje, keď ste len malou bodkou na mape malého mesta.

Teraz však viem, čo môžem spraviť. Môžem sa pokúsiť opäť milovať svoje telo. Pretože ono v skutočnosti za nič nemôže. Zaslúži si, aby som v ňom zostala. Chcem objať tú ženu v sprche a prijať jej skúsenosť. Lebo je moja a musím s ňou žiť.

Môžem sa pokúsiť milovať svoju prácu. Nemôže za to, že sa okolo objavujú ľudia, ktorí zneužívajú svoje postavenie.

Môžem sa pokúsiť opäť dôverovať ľuďom. Viem, že okolo mňa je aj veľa podpory a dobra. Musím si to často opakovať, aby som nezabudla. Môžem sa pokúsiť svoje zážitky a pocity verbalizovať. Lebo slová sú jedinou vecou, ktorú mám so sebou vždy, a napriek všetkému verím, že vedia veci meniť. Ženy, ktoré zažívajú zneužívanie, si zaslúžia podporu, aby bolo počuť aj ich hlas a pravdu, ktorá je nespochybniteľná. 

Ak potrebujete bezpečný a dôverný priestor na rozhovor o svojich skúsenostiach, obrátiť sa môžete napríklad na bezplatnú linku pre ženy  ohrozené násilím či zažívajúce násilie. Podporu pri spracovaní ťažkých situácií nájdete napríklad aj na linke dôvery Nezábudka 0800 800 566 alebo Národnej linke na podporu duševného zdravia 0800 193 193.

Poznámka redakcie: Pôvodná verzia textu Anny Siedykh obsahovala informácie, ktoré bližšie vymedzovali okruh, v ktorom muži spomínaní v texte pôsobia. Neboli v ňom uvedené ich mená ani pracoviská, napriek tomu tieto informácie u nás vzbudzovali obavy o autorku a jej bezpečnosť. Po konzultácii s právničkami a so súhlasom autorky sme sa rozhodli informácie o týchto mužoch z textu odstrániť. Napokon, dôležité sú pre nás skúsenosť a prežívanie autorky, nie sústredenie pozornosti na mužov s pochybným konaním. Je to však smutný paradox, že právne konzultácie a korigovanie prejavu sa dejú na strane žien, a nie na strane mužov, ktorí týmto ženám ubližujú.

editovala MIRKA URBANOVÁ korektúra SOŇA GREGOROVÁ