napísala MIKA POLOHOVÁ
ilustrovala ELIŠKA HABARTOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 20. apríla 2017.

Moja mama bola bio matka. Fakt. Dala nás zaočkovať (lebo vedela, že nás ochráni pred zlými chorobami), ale zároveň nás nechala váľať sa v hline. Kŕmila nás vyrezávanými jablkami. Nie, nebol to food art. Len boli kde-tu červivé a občas nahnité. Mrkva bola mladá, tenká a pokrivená. S trochou trpezlivosti (a asi piatimi kilami vyrezaných jabĺk) sme mali olovrantu na mesiac. No a piškóty. Neriešili sme vtedy – z čistej nevedomosti – či sú z múky, či je v nich cukor trstinový alebo hnedý. A aj éčka asi boli. Čo pred nás postavili, to sme zjedli. Vrchol nášho bio tréningu proti parazitom prebiehal v skutočnej maštali. Sedeli sme pri chlieve a keď krstný otec podojil kravu, nalial nám každému mlieko do cínového hrnčeka priamo zo šechtára. Fakt. Mlieko bolo sladké, nepasterizované, proste bio.

Dnešné bio matky spravili z tohto prívlastku neslušný výraz. Viem, čo si myslíš, že plánujem len kritizovať. Ale ja ich chápem. Rozumiem, že je na ne vyvíjaný tlak. Aby boli lepšie, informovanejšie. Aby sa zaujímali o všetky novinky a čítali knihy o výchove. Samozrejme, že sú zmätené. Z každej strany prichádzajú iné informácie. Všetci rozumieme, že sa boja. Viac autizmu ako ohrozenia kolektívnej imunity.

Zaujímalo ma, kto je vlastne na vine. Chlapík, ktorého vedecký prieskum vyvrátili desiatky ďalších vedcov, no stále v nás ostáva to „čo ak“. Moderná loby zameraná na neistotu a strach. Alebo ten trend, že buď si bio, alebo nie si dobrá matka.

A tak sledujem facebookové statusy a rozdumujem. Som nestranná pozorovateľka. Neplánujem odsudzovať ani byť ironická (a keby ste ma poznali, viete, že to bude pre mňa ťažké). Fakt. Ale zaujímal by ma aj tvoj názor. Prečo sa z normálnej baby (pracovne Marta), ktorá vedľa mňa v školskej lavici sedela s maslovým chlebom a šunkou, stala žena z prvých stránok mojej facebookovej steny? Nie, v princípe mi neprekážajú motivačné citáty, si to, čo ješ a tak podobne. Skôr nechápem, že fakt skvelá baba je zrazu precitlivená na všetko normálne.

Začalo sa to tak nenápadne. Ešte pred pár rokmi so mnou pila kávu a hovorila o tom, že bude podnikať, lebo objavila fantastickú bio kozmetiku. Veď dobre. To je fajn. Každý si má nájsť to svoje a moja mama dlho používala vazelínu na celé telo. O rok bola šťastne vydatá a potom tehotná. A potom tie statusy na Facebooku. Cukor je smrť, pšenica je smrť, mäso je vražda a celé to je vlastne nechutné a úchylné. No dobre. Tak má nejaký nový trend.

Absolútne som jej nezazlievala jej výchovu. Prečo by sa deti mali napchávať cukrom a kaziť si zuby? Prečo by nemali jesť čerstvú zeleninu a pohybovať sa na čerstvom vzduchu? Nosenie detí je pohodlné a vyzerá to bezpečne. Ale prečo to musí byť takto militantné?

Keď sa dozvedela o našom domácom boji, poslala mi Marta článok z českej stránky o tom, že liek na rakovinu je dávno známy a skladá sa zo šťavy zo surového zemiaku, mrkvy a červenej repy. Ak by toto bola pravda, môj otec je dávno zdravý. Normálne je z neho chodiaca vakcína. A to ma dostalo. Poslala som jej na oplátku článok o bezpečnom očkovaní a prestali sme sa baviť o chorobách. Už sa bavíme len o knihách a občas si vymeníme nejaký uslzený blog.

Tá druhá – pracovne Tereza – ma seriózne vystrašila. Dôkazy o tom, že očkovanie spôsobuje autizmus, potom rakovinu a nakoniec vlastne vôbec nefunguje a inštaluje do nás len gén, ktorý z nás raz urobí robotov, zdieľala častejšie, ako to boli ochotní jej priatelia znášať. Hádala sa ale do krvi s každým, kto s ňou nesúhlasil. Jedným z týchto nesúhlasiacich bol aj jej manžel. Teraz už bývalý. Skončilo sa to škaredo. Syna vzal zaočkovať a keď bol chorý, išiel s ním normálne že k detskej a dostal antibiotiká. Všetko sme to mali na stene, ja a 200+ ďalších priateľov zo strednej. A hlavne, čo už teraz môže robiť, iba dúfať a zapáliť nejakú vonnú sviečku, aby sa ten autizmus nezačal prejavovať (ok, som trošku ironická, ale nedalo mi). Inak, chalan je fit, tretiak, fantasticky múdry, úžasne pozorný a veľmi ľúbi svoju mamu.

Rozvod ju zmenil. Možno dokonca rozpoltil. Na jednej strane samé srdiečka a „odinove“ citáty. No potom zase ta zvláštna agresia. Pre šunku, rybie prsty aj aviváž. Nebudem ironická. Ak mám byť pozorovateľkou, tak si radšej poviem, že mäso môže byť zlé (antibiotiká, salmonela), ryby sú plné tej špiny, čo hádžeme do vody, a aviváž spôsobuje alergie. Vo všetkom má vlastne pravdu. Ktovie, možno sa z nás, zaočkovaných, raz naozaj stanú roboti a ona bude môcť zavesiť ten finálny post „Ja som vám to hovorila“.

Júlia skončila ešte ako-tak. Jej muž ju chápal a toleroval jej strach dlho, zatriasol ňou v poslednej chvíli a vrátila sa nazad. Jej bio súviselo s problémami v tehotenstve. Na bábätko čakali dlho, a potom sa drobča ponáhľalo na svet. Julka si to vysvetlila všadeprítomnými hormónmi, antibiotikami, postrekmi a chemickým zložením. Seba aj svoje dieťa bola rozhodnutá pred týmto všetkým ubrániť. Vzduch dýchali iba ionizovaný, vodu pili filtrovanú alebo balenú a pri každom náznaku kýchania sa bežalo na pohotovosť. Napriek tomu, že tvrdila, že žije prírodne a bez cukru, paradoxne všetko sprejovala, savovala a ošetrovala antibakteriálnymi gélmi. Keď sa malá dostala k prostriedkom, ktoré ju mali chrániť, niečo sa v nej zlomilo. Povedala mi, že zlyhala ako matka, že jej už načisto j*be a nevie, čo má robiť. Manžel ju zobral z mesta na dedinu. Tu sa zmierila so svetom a našla pokoj. Teraz pestuje zeleninu, malá chodí do škôlky a zje všetko, čo pred ňu položia.

Druhé tehotenstvo si užila. Malý je zdravý, krásny a spí zásadne na terase v kočiari. Robí všetky tie bio veci. Jedia ovocie zo stromov, pestujú vlastné paradajky, vyhýbajú sa „lacnému cukru“ a veľa varia. Na facebookovej stene si od nej nájdem o poznanie menej postov. Zvykne sa pochváliť novým džemom, ktorý predáva na svojej eshopke, a píšeme si na narodky a občas že „daj rýchly update, nech sme stále za kámošky“.

Susede som na Vianoce doniesla betlehemské svetlo. Túto bio mamu sledujem totálne napriamo. Jej traja chalani lietajú po ceste, ako ja kedysi. Odkedy sa nasťahovali na našu ulicu, mama hovorí, že tu máme konečne poriadnu rodinu. Chalani chodia na striedačku pre mlieko k susede, ktorá stále chová kravy. Za domom kotkodákajú sliepky. Chlapci musia pomáhať aj okopávaj, zbierať vajíčka a zvyšok dní a skorých večerov hrajú futbal. Vozia sa na klasických plastových tatrovkách, vyvreskujú, kričia „dolu-dolu“, hádajú sa a váľajú v tráve. Funguje to asi takto. Deti sú vypustené do priestoru. Hladina zvuku sa zvyšuje, zvyšuje, zvyšuje. Mama sa postaví do dverí zakričí, že haló. Krik sa trošku zmierni, a potom sa znovu zvyšuje, zvyšuje, zvyšuje. Milujeme to. Môj otec tomu hovorí, že po záhrade lietajú „iskry“.

Tara napísala o svojej ceste s rozumom. Antivax je iba jedna zložka tohto čudného stretu názorov. Tu neviem byť nestranná, lebo neočkovanie je proste hlúposť. Najhoršie na tom je, že fakt musí prísť správa o tom, že deti sú ohrozené, a že tá hrozba nie je online, ale je tu. Celkom blízko. Vraj je lepšie báť sa, ako sa zľaknúť. No neviem, či aj v tomto prípade to platí. Matky sa stali obeťami vlastného strachu.

Každý chce mať bio zeleninu, čerstvú a krásnu. Ale málo z nich chce mať hlinu za nechtami a mozoľnaté dlane od motyky. A kedy vlastne? Keď nie je čas ísť ani na dovolenku bez notebooku. A tak sa hráme na bio. Berieme to ako akýsi nový trend. Ale často to nie je o zdraví. Je to len o tom, kto sa prvý odfotí s kozím syrom alebo zdieľa recept na raw koláčik úplne bez cukru. Lebo je to momentálne in, lebo presne tento hashtag nám prinesie najviac páčikov. Ale nežijeme to. Hovoríme o tom, kupujeme si drahé špecializované chlebíky, aby sme sa cítili lepšie. V horšom prípade sa dostaneme do opačného extrému a odsudzujeme sa. Všetci navzájom. Slepo nasledujeme svoju bio sektu a podriaďujeme sa nelogickým pravidlám.

Prekáža mi, že sa z bio urobilo pejoratívum. Že sa automaticky spája s antivax, predraženými zázračnými semiačkami a liekmi na rakovinu. Všetko so všetkým súvisí, žijeme dobu, ktorá nepomáha ničomu a nikomu. Ponáhľame sa, ale naháňame iba svoj vlastný tieň. No niečo sa mení. Viac si všímame slovenské potraviny, viac čítame nálepky na potravinách a naše deti dostávajú menej čokoládových figúrok bez obsahu skutočnej čokolády.

Takže na niečo to bio dobré je, len si treba vedieť vybrať.