napísala JANA H. HOFFSTÄDTER
ilustrovala PETRA LUKOVICSOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 2. februára 2017.

Prídete domov a prvé, čo chcete urobiť, je ľahnúť si do postele. Ráno vstanete a máte pocit, akoby ste ani nespali.

Takto je popísaný jeden z viacerých symptómov istého autoimunitného ochorenia. Únava. Brutálna únava.

Furt.

Vstať ráno z postele je každodenný boj. Určite to už zažil každý, alebo zažíva denne. Nepoznám veľa ľudí, najmä v mojom veku, ktorí by ráno radi vstávali a vyskočili z postele celkom svieži. Je možné, že to ide aj s pribúdajúcimi rokmi, ale aj so svietiacim displejom v posteli pred spaním.

Voľakedy som nemala problém vstávať. V šestnástich som odišla študovať do Viedne a než som sa tam presťahovala, musela som rok denne dochádzať, a to aj v sobotu. Šesťkrát do týždňa som vstávala o 4:15 ráno. Pred odchodom z domu som mala za sebou raňajky aj pravidelný prísun informácií z novín (papierových). Rána som si užívala. Niekedy som stihla ísť aj so psom.

Časom sa to ale začalo meniť a vyliezť dnes ráno z postele je pre mňa peklo. Vstať skoro ráno je boj. Urputný. A už to nie je len tým, že sa mi nechce, niečo sa mi sníva, posuniem budík.

Je to o rozhýbaní každej končatiny a jej položení mimo postele. Je to o presviedčaní sa, že to dám, že nájdem silu a vstanem. Že sa to oplatí, lebo si urobím na raňajky vajíčka so slaninou nakrájanou natenko, avokádom, rajčinami a čerstvým ražným chlebom s maslom, k tomu bylinkový čaj. Alebo jogurt s orechmi. Ovsenú kašu s malinami a kešu. Presviedčam sa, že sa oplatí vstať, lebo ma čaká vianočka s lekvárom a káva. A nové zimné šaty. A študenti, čo ma majú radi. Celý deň predo mnou! Detská knižka, ktorú prekladám. Kamaráti, s ktorými sa mám stretnúť. Pokec pri káve so susedou. Prádlo, čo treba vyprať. Aj opraté, čo treba zložiť. Nová šróbovačka a skrinky z Ikea. Môj muž, ktorému sa posťažujem, ako ma vkuse všetko bolí. Moje dieťa poobede v škole. Moje dieťa poobede doma. Večer knižka v posteli. A svietiaci displej.

Preto a pre sto iných vecí každé ráno zbieram všetku silu, čo mám. Aby som vstala a rozhýbala to unavené telo. Unavenú myseľ. Aby som prekonala tie skvostné nápady, ako sa na všetko vysrať a ostať ležať. Vždy keď sa to podarí, je už dobre. Potom už hej. Vybojované. A našťastie sú aj dni, kedy netreba toľko bojovať, lebo netreba vstávať.

Po svete chodí strašne veľa chronicky unavených ľudí, aj ja patrím medzi nich. Často za to môžu rôzne neviditeľné ochorenia. Človeka nedusí kašeľ, nemá teplotu, nemá vysypanú tvár a dlane, ani nohu či ruku v sadre. Našťastie nemá ani rakovinu alebo nebodaj niečo horšie. Mnohých ľudí však trápi niečo neviditeľné. Neviditeľné ochorenie, ktoré im sťažuje život. Nie je nákazlivé ani nechutné, ani sa naň neumiera. Ale sprevádza dlho, niekedy navždy. Dá sa s ním žiť, ale nie je to vždy ľahké, ba sú aj také diagnózy, ktoré čelia rôznym predsudkom a poznámkam a návodom na rýchle riešenia (najčastejšie – choď si zabehať).

Neviditeľných chorôb je tristo-päťsto. Zopár ich určite aj poznáte. Depresia, nespavosť, cukrovka, reuma, skleróza multiplex, neuropatia, rôzne ženské problémy a všelijaké nevysloviteľné syndrómy. Pravdupovediac, pri dnešnom pokroku medicíny a diagnostických metód by mohol mať každý niečo. Aspoň niečo malé, nedostatok železa alebo tak.

Ale ak naozaj máte neviditeľnú chorobu, vydávate denne energie viac. A je to únavné. Každé ráno rozcvičiť ruku, aby ste vedeli vyčistiť kefu od vlasov a aby vám nevypadol pohár z ruky. Každý deň si pichnúť injekciu. Každý deň sa obávať, či sa už-už nejdete zblázniť. Každý deň zvládať nejaké bolesti a riešiť, či to trošku nepreháňate. Veď predsa neumierate.

Kým ma diagnostikovali, myslela som si, že mi šibe, že som padavka, čo nič nevydrží, že je normálne, keď ma bolí to a hento, že si to vlastne určite len namýšľam a majú to všetci, ale nikto, na rozdiel odo mňa, sa nesťažuje, lebo to patrí k životu. Cítila som sa ako totálny debil, že som unavená aj vtedy, keď prakticky nič nerobím, alebo aspoň nie v takom objeme, aby som na únavu mala nárok. Hnevala som sa sama na seba, že s tým niečo neviem spraviť, že to je určite len v mojej hlave a zbytočne mi to obmedzuje život.

Len nedávno sa mi konečne uľavilo. Povedali mi, že mám autoimunitné ochorenie, jeden z tých nevysloviteľných syndrómov. A mne sa uľavilo! Konečne som prestala mať zlé svedomie za to, že som unavená, grogy, že večer leziem do postele zároveň so svojím osemročným synom. A okamžite sa mi polepšilo. Je to v hlave. Všetky symptómy sa náhle znášajú o niečo ľahšie, keď ich nesprevádzajú pochybnosti a výčitky svedomia. Zrazu je to tak, že dobre, mám toto a toto, ale dá sa s tým žiť. Pre zlepšenie môžem alebo nemôžem urobiť toto a toto, ale už sa netreba trápiť tým, že si vymýšľam niečo, čo neexistuje.

Nezmizne to a viem, že sú naďalej ľudia, ktorí neviditeľným chorobám neveria. Nedá sa im to úplne vyčítať. Je to neprenosné. Naďalej budú takí, ktorí ľudí s depresiou pošlú behať alebo nimi budú chcieť výchovne zatriasť.

Nezmizne to a mňa ešte určite párkrát prepadne zlosť a pocit nespravodlivosti. Áno, aj napriek tomu, že iní majú horšie. Ale o subjektívnych pocitoch inokedy. Teraz mi popri tomto všetkom napadá, a to najmä keď čakám na električku a pozorujem ľudí, že treba byť zhovievavejší. Nevieme, aké neviditeľné trápenia si kto vláči so sebou. Či už choroby alebo iné neviditeľné problémy.

Zároveň však netreba poľaviť a treba byť nároční. Nielen na druhých, najmä na seba. Lebo inak by sa mohlo stať, že nevylezieme z postele. A nebude to zrovna pyžamový deň.

Nehovoriac o tom, že zvaliť všetko na chorobu je super pohodlné, ale je to blbosť a väčšinou sa to končí zle. Takže radšej nepodľahnúť. Ani chorobe, ani pohodlnosti, ani vlastnej hlave (keď priveľa rieši).