napísala MIRKA URBANOVÁ ilustrovala DOROTA BRÁZDOVIČOVÁ
Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 4. júna 2026.
Posielam kamoške screenshot konverzácie s ďalším situationship-om, ktorý sa absolútne opustil (a následne opustil čet aj náš potenciálny vzťah) po tom, ako som mu oznámila, že už dva dni trvajúce idem ešte na nákup a odpíšem z jeho strany je drzé a neslušné. Nie je to prvý ani poslednýkrát, čo sa čudujeme nad screenshotmi ako nad dôkazovým materiálom, ktorý sa mi zdá usvedčujúci rovnako ako výpoveď na súde. Moja modrá asertívna lavína správ sa tu stretáva s jeho vehementne defenzívnou sivou stranou. On je predsa dobrý človek, má ťažké obdobie, dostal horúčku(počas ktorej si pozeral všetky moje storky) a vôbec, kto som ja, že si dovolím písať mu také veci? Očividne sa už aj muži naučili pod tlakom (okolností) výrečne pomenúvať, čo ich trápi aspoň cez súkromné správy – mám taký dojem, že naživo by sa to rozhodne nestalo.
Ukazujem kolegyni screenshot e-mailu adresovaného inej kolegyni, ktorý má podľa recipientky ževraj tón – hoci som sa iba zaujímala o možné motivácie a spracovanie situácie. Fyzicky prítomná kolegyňa mi hovorí, že sa moja správa môže javiť ako tvrdá, lebo je príliš vecná. Vecne ma to nasiera a rozmýšľam, aká úroveň čechrania odpovede sa odo mňa očakáva. Je to preto, že som žena? Musí byť každá moja správa automaticky poznačená emóciou? Alebo ak nie je dostatočne servilná, znamená to, že som nepríjemná?
Ukladám si pre právnickú firmu screenshoty zo zverejnených screenshotov a z konverzácií, ktoré sú za profesionálnou hranou. Je mi z nich zle a nechcem sa k nim nikdy vracať, ale ak to hneď neurobím, ostanú navždy stratené v dvadsaťštyrihodinovom okne storiek alebo ešte rýchlejšie vymazané, ak si to dotyčná osoba rozmyslí. Som stále v strehu, pretože hodinu ani minútu neviem, ale väčšinou sa to stane pred dôležitou udalosťou, sviatkom – spúšťač je asi symbolický. Opäť čítam nekonečnú správu, ktorá mi je síce adresovaná, pristála mi v e-mailovej schránke, ale nie je o mne a vlastne ani pre mňa, iba som sa ocitla pri otvorenom ventile a teraz mi fúka do ksichtu. Otáčam sa. Dovolil by si toto dotyčný človek aj k mužovi? Dočítal by nejaký muž niekoľkostranový e-mail do konca?
Sociálnymi sieťami a klebetníckymi kruhmi prebiehajú pravidelne správy a (mentálne) screenshoty k téme (zadaný) muž píše žene na Instáči. S obratnou slizkosťou vodného úhora vysiela signály, nehanbí sa zdieľať svoje prvotné dojmy a názory, rozdáva komplimenty, ktoré tak trochu zároveň hraničia s urážkou, alebo vypisuje dokonca rady. V niektorých prípadoch k nemu môže vzniknúť reakčné video, kde sa teatrálne predstaví celá konverzácia a rozvíria sa vody s podobnými skúsenosťami a príhodami zo strany žien. Online komunikácia sa mení na epizódu Matlocka, kde zaváži každé slovíčko, na ktorom divácky visíme – obľúbenosť spektáklu verejného pranierovania ostáva evergreenom. Dôkladne zaznamenané a uložené dôkazy však zároveň vedia pomôcť vyhrať súdny spor, keď ide o život.
Mám pocit, že nielen môj život je zameraný na zbieranie a sledovanie dôkazového materiálu, neustále vysvetľovanie toho, čo som ako myslela. Analyzovanie správ, ktoré mi pristáli v rôznych druhoch schránok. Pritom ja väčšinu pracovných správ spracúvam podobne automaticky ako nástroje AI vyhodnocujú zadané prompty. Závažné veci chcem mať niekde uložené, ale z dôvodov nevyslovených tónov písomných správ či rýchlosti komunikácie v časoch zahltených písmenkovaním asi začínam preferovať niekdajšiu nočnú moru svojej generácie – telefonovanie. Pretože písomné správy dokážu vyvolať ďalekosiahlejšie haló založené nielen na nedorozumeniach z chýbajúceho tónu. Pípnu totiž v akúkoľvek dennú či nočnú hodinu, ktorú by si iba málokto dovolil narušiť osobne. A tie emočne najvypätejšie sa určite neobjavia na obrazovke v pondelok o deviatej ráno.
Okrem toho mám taktiež pocit, že akosi sa všetci kolektívne stali expertmi na písanie, formulovanie svojich pocitov, myšlienok do úderných statusov a správ, ktorými vieme ohýbať reality a mienky. Že prejav názorov i náklonnosti sa stal verejnou exhibíciou a že obe strany sú utvrdené v správnosti svojho postupu pri komunikácii. Pritom už ani Rómeo a Júlia nezvládli zmanažovať podanie najdôležitejšej správy – aj bez desiatich aktívnych komunikačných aplikácií bežiacich nonstop na pozadí telefónu. A to si nevymieňali správy pod drobnohľadom ďalších interpretátorov a interpretátoriek s rôznymi agendami.
Nie je to iba o účasti v diskusiách, komentároch či o dramatických statusoch deklarujúcich pozorovania, názory či hodnoty. Hoci každý sme momentálne svojimi verejnými vyhláseniami kvázi verejná osoba, ktorej príspevky sú viac či menej jednoducho dohľadateľné. Nehovorím, že z času na čas sa nemáme podeliť o pre nás dôležité stanovisko, no neustály mikroinfluencing je vyčerpávajúci. Facebook nám dokonca ponúka retrospektívny prehľad zverejneného prostredníctvom funkcie Spomienky – kde tie najstaršie (spred šestnástich rokov, OMG) poctivo priebežne vymazávam, hoci sú prekvapivo milé svojou banálnosťou (v porovnaní s tým, čo sa na sociálnych sieťach objavuje dnes).
Správy zamknuté v čete medzi dvoma ľuďmi môžu vyvolávať dojem, že sú výsostne súkromné, no z vlastnej i zdieľanej skúsenosti vieme, že to tak nie je. Sú dokonca bližšie a presnejšie než prerozprávané konverzácie, dostupné na dotyk a viacúrovňové analýzy možných významov. Je to naše nové ihrisko pre obsedantné myšlienkové návraty, ale aj potenciálny dôkazový materiál pri viac či menej verejnej obžalobe. Ja sama sa síce neobávam, že by ma akýkoľvek screenshot mohol kompromitovať, no som si vedomá toho, že aj to, čo vnímame ako súkromnú sféru, je súčasťou spoločných priestorov, kde sme vystavení pohľadom a súdom druhých.
Interpretáciu našich správ však stlačením Poslať už nemáme úplne pod kontrolou, zapisujú sa na virtuálnu sieť a fyzickú sietnicu prijímateľstva, ktoré ho vidí cez svoje filtre, podľa vlastnej aktuálnej nálady. Reakčné statusy už tromfnú iba reakčné videá, ktoré sú čisto performatívnym žánrom bez konkrétneho adresáta, aj keď sú adresované niekomu určitému. To, že ich vidí a komentuje množstvo iných ľudí, potvrdzuje, že žijeme podivnú parasociálnu dobu, kde sa pozývame reagovať, zdieľať, komentovať, ale vôbec sa v skutočnosti nepočúvame, nechceme si porozumieť v skutočnom dialógu. Ak niečo robíme s pozitívnym úmyslom, tak sa iba tak navnímavame, vibecheckujeme. Čím viac sme aktívni na sociálnych sieťach, tým viac sa do nich zamotávame, škatuľkujeme, sploštení ako sardinky v náleve.
editovala MICHAELA KUČOVÁ korektúra MICHAELA LABODIOVÁ