Poďme sa rozprávať o smrti

napísala BARBORA KOMAROVÁ ilustrovala SLAVOMÍRA ONDRUŠOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 22. mája 2025.

Hneď na úvod by som chcela poznamenať, že písať alebo rozprávať o smrti sa mi vlastne zdá zvláštne. Mám s ňou osobnú skúsenosť, ale zároveň som ju v skutočnosti nezažila. Iba som sa prizerala. Niekto iný ňou prešiel a už tu nie je, ja tu som a žijem ďalej. 

O smrti teda vlastne neviem nič. Len som ju sledovala, ako prichádzala – postupne a viditeľne. Pred niekoľkými rokmi po dlhej a neodbytnej chorobe zomrel môj partner a mne sa zrútil obraz o tomto svete. Jeho smrť rozmetala na prach to, čo som považovala za istoty. Istoty, že mladí ľudia predsa neumierajú, a keď už áno, tak pri vykonávaní nejakej nebezpečnej, ale vzrušujúcej činnosti – pri pretekaní sa na autách, skialpinizme v nevhodných poveternostných podmienkach alebo vo vlnách oceánu. Nemali by umierať v tichosti nemocničnej izby, neprítomní z množstva liekov, ktoré sú do nich vlievané cez žily, s telom zmeneným na nepoznanie. 

Postupne som však zistila, že o smrti veľa nevedia ani mnohí ľudia okolo mňa. Chápem, že je to citlivá téma, ale v našej spoločnosti sa vníma ako konverzačné tabu, ako niečo, na čo sa nepatrí pýtať. To však bolo pre mňa v neskorších chvíľach po partnerovej smrti nepríjemné a veľmi izolujúce. Nikto sa o tom so mnou nechcel rozprávať. Ja som však, naopak, po takom dlhom čase mala chuť hovoriť priamo, na dreň so všetkými detailmi, ktoré som dovtedy v sebe iba schovávala. V podstate by mi stačilo aspoň si spoločne zaspomínať na to, aký bol, na príjemné momenty, zasmiať sa na tých vtipných, udržiavať pamiatku a pamäť nažive. Platená terapia a odborná pomoc niekedy nenahradia stretnutia s blízkymi, ktorí ho osobne poznali a mali s ním vlastné zážitky.

Dlho som však mala pocit, že známi ľudia na ulici sa radšej tvária, že ma nevidia, len aby sa so mnou či skôr s mojou situáciou nemuseli konfrontovať. V denníku mám nejeden zápis o sklonených hlavách pozerajúcich na stôl či na chodník, o ústupoch na druhú stranu ulice, jednoducho niekam inam – len nie mojím smerom. Napokon som po viacerých stretnutiach už ani nemala v pláne s niekým túto konverzáciu otvárať, najmä po niekoľkonásobnej skúsenosti s ich tvárami – vydesenými, zmätenými, ale najmä tými, ktoré sa predo mnou rovno rozplakali, a ja som mala pocit, že ich musím chlácholiť. Doteraz si pamätám tiež všetkých ľudí z najbližšieho okolia, ktorí mi nijakým spôsobom nevyjadrili úprimnú sústrasť – pamätám si ich nie zo zášti ani z dôvodu, aby som im to mohla v budúcnosti zrátať, no aj po tých rokoch to stále nosím v hlave. Ako som spomínala, bolo to pre mňa veľmi izolujúce obdobie – nielenže som prišla o najbližšieho človeka, životného partnera a najlepšieho kamaráta v jednom, ale o to viac som sa pod vplyvom týchto okolností cítila vo svojom smútku sama. 

Počas uplynulých rokov som nad tým veľa rozmýšľala – nad tichom okolo smrti a vyhýbaním sa tejto téme. Po viacerých rozhovoroch som si uvedomila, že som bola na ľudí okolo seba (asi zas raz) prísna. Na prahu tridsiatky má len málokto priamu alebo takú intenzívnu skúsenosť so smrťou či s umieraním, nevieme, ako pozostalý alebo pozostalá budú reagovať. Asi hlavne preto sa im radšej vyhneme – zo strachu, aby sme nejakým nevhodným slovom, gestom či poznámkou ešte viac nenaštrbili už aj tak krehkého človeka. 

Po partnerovej smrti a vo svojej osamelosti som preto chcela písať manifesty, návody, upozornenia. Chcela som upriamiť pozornosť na to, že sa o tom rozprávať chcem – aj keď o to neviem priamo požiadať. No spomenula som si tiež na chvíle, keď mi bolo najlepšie samej, v mäkkosti perín a tichu, len so zápisníkom, kam som zaznamenávala každý poryv svojej duše a všetky myšlienky. Nachádzala som sa v pomerne privilegovanej pozícii a mala som možnosť zariadiť si toto obdobie po svojom. Pomohlo mi, ako nás učili na základnej škole v prípade prvej pomoci, dodržiavať takzvané 5T (ticho, teplo, tekutiny, tíšiť bolesť, transport). Nápomocné boli nakoniec aj vtedajšie prísne lockdowny, obmedzené spoločenské stretávanie sa a to, že na pohrebe smelo byť len šesť ľudí. Môj „rok magického myslenia“ sa niesol v znamení nespočetných výletov do lesa, kde som sa cítila najlepšie. Pri chôdzi sa zo mňa pocity len tak vylievali a prežívala som až transcendentálne spojenie s prírodou.

Každá a každý z nás totiž prežíva inak hlboko bolestivé situácie. Po tak život meniacej skúsenosti to nemôže byť asi ani pre toho istého človeka zakaždým rovnaké. Niekto chce celé dni ležať a plakať, iný*á zas chodiť medzi ľudí a tancovať, ďalší*ia sa zo smrti blízkej osoby možno ani nikdy nedostane. A nemálo je tiež tých, ktorí a ktoré nemajú čas a priestor zamýšľať sa nad svojím smútkom, lebo sa musia starať o ďalšie osoby alebo si nemôžu dovoliť dlhší výpadok v práci. Niekoho asi prekvapím či sklamem (aj pre mňa to bol objav), ale ani notoricky známych päť štádií smútenia nemôžeme brať doslovne a už tobôž nie v ich proklamovanej chronologickej nadväznosti. 

Takže sa ľuďom v podstate ani nečudujem, že nevedia, ako majú reagovať. Nevieme totiž vôbec odhadnúť, v ktorom štádiu smútenia sa pozostalý*á nachádza, v akom citovom rozpoložení a s akými potrebami práve zápasí – ani na základe uplynulého času, ani podľa nejakých poučiek a kategorizácií. V detstve ani v mladosti nedostávame takmer žiadne vzdelanie ani nástroje, aby sme vedeli našim najbližším pomôcť. Možno by to dokázala riešiť „obávaná“ vzťahová a sexuálna výchova, kde by sme sa učili aj o zdravej komunikácii v rámci medziľudských vzťahov a rôznych situácií, v ktorých sa počas života môžeme vyskytnúť.

Všetko sa mi nedávno spojilo v jasnejšiu odpoveď pri náhodnom stretnutí s bývalou kolegyňou, cudzinkou dlhodobo žijúcou na Slovensku. Tá sa ma na ulici jednoducho opýtala: Ešte si smutná? Priamosť tejto otázky ma zaskočila, navyše ulicu nepovažujem práve za safe space, kde môžem hovoriť o svojich pocitoch, napriek tomu som jej bola za to veľmi vďačná. Jej nedokonalá znalosť jazyka a výber jednoduchej formulácie mi odhalili podstatu môjho problému, to, čo mi pri ostatných stretnutiach tak chýbalo – viditeľnosť mojej skúsenosti a potvrdenie jej existencie, verbálne uznanie, že som niečo prežila a cítim sa tak, ako sa cítim, lebo som to prežila, a že obchádzanie tejto skutočnosti ma osobne ešte viac izoluje od vonkajšieho sveta, ešte viac osamocuje v mojej novonadobudnutej osamelosti. 

Skúsenosť so smrťou blízkej osoby a so smútením považujem za veľmi individuálnu, a preto sa neodvažujem dávať ani vyžiadané rady (áno, už sa mi to stalo) a tie nevyžiadané už vôbec nie. Mám len jeden nápad na postup, ktorým sa podľa môjho neodborného názoru založeného na vlastnej skúsenosti dá v podstate len málo pokaziť. Ak sa najbližšie ocitneme v podobnej situácii, skúsme blízkym položiť jednoduchú otázku: Chce sa ti o tom hovoriť? Samozrejme, je potrebné najprv vyhodnotiť momentálnu situáciu a túto otázku neklásť osobe, ktorú sme náhodne stretli medzi regálmi v preplnenom supermarkete. Ale pokúsme sa menej chrániť seba, brzdiť sa iba strachom, že niečo pokazíme, a viac byť k dispozícii pre človeka, ktorý je oproti nám, zraniteľný a zranený. Ukážme mu, že ho vidíme v jeho smútku. Ona či on vie najlepšie, ako sa práve cíti a či o tom má chuť hovoriť, ticho spomínať alebo spoločne mlčať a plakať, vyvrieskať to, či vytancovať. 


editovala MIRKA URBANOVÁ korektúra VIKTÓRIA DUBOVICKÁ

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *