napísala ZINA FALKOVÁ* ilustrovala KLAUDIA MORAVČÍKOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 29. apríla 2021.

Občas si myslím, že mnohí naši známi ľutujú moju mamu, pretože má takú nevďačnú dcéru, ako som ja. Obvykle mi je ukradnuté, čo si o mne ľudia myslia, niekedy však mám potrebu vysvetľovať, prečo je to tak.

Na prvý pohľad sme vždy museli vyzerať ako normálna rodina zo strednej triedy. Dvaja rodičia, dve deti. Naši sa brali krátko predtým, než som sa narodila, a sú spolu dodnes. Nezažila som v rodine vážne zdravotné problémy, alkoholizmus, neveru ani rozchod rodičov. Hoci sme neboli žiadni boháči, mali sme vždy všetko potrebné. Chodili sme na dovolenky v lete i v zime, dostala som možnosť študovať školy podľa svojho výberu.

Napriek tomu som sa ako dieťa nikdy necítila byť šťastná. A pritom by mi ako obyčajnému sídliskovému dieťaťu deväťdesiatych rokov bolo bývalo ku šťastiu stačilo tak málo…

Môj otec vždy chodieval domov z práce neskôr ako mama, ktorá celý život pracovala ako učiteľka. Ako deti sme s ňou teda bývali často sami doma. Hlavne cez školské prázdniny, keďže letné tábory sa u nás nenosili a klasické prázdniny u starých rodičov zorganizovať nešlo. A tu sa začína problém.

Moja mama mala ku mne vždy zvláštny prístup. Neustále zdôrazňovala, čo ako dievča musím zvládnuť. Kládla na mňa stále vyššie a vyššie nároky, pri každej príležitosti mi predhadzovala, v čom sú iné lepšie. Úspech sa odo mňa očakával automaticky, každé drobné zakopnutie sa považovalo za veľký neúspech.

Moja najstaršia spomienka z detstva je, že ma za niečo zmlátila až tak, že som od plaču vracala. Netuším, o čo vtedy šlo, ale myslím, že som ešte nechodila do školy. Neustále spochybňovanie mojich schopností, spolu s fyzickým násilím, bolo na dennom poriadku. Od malička som sa bála domov priniesť inú známku ako jednotku, pretože vtedy si dávala extrémne záležať na tom, aby ma poriadne zhodila ako „neschopnú chuderu, ktorá bude celý život len hajzle po druhých umývať“. 

Nebolo to však len o škole. Letné prázdniny som nenávidela, lebo sa prakticky každý deň našiel dôvod na to, aby ma aspoň hodinku denne trýznila. Odmala som mala mizernú pleť plnú akné na tvári, ramenách, hrudi a chrbte. Moja mama potrebovala neustále vytláčať tie nešťastné vyrážky, na môj krik, plač a prosby nebrala ohľad. Sťažnosti na bolesť neakceptovala, pretože „skutočnú bolesť spozná žena až pri pôrode“. Popri tom ma s obľubou ponižovala – raz ma vysmiala za to, že neviem tancovať alebo za to, že mi nejdú loptové hry, inokedy mi vytýkala, že nie som pekná. Párkrát bola taká láskavá, že mi sľúbila, že už iba 10 minút vytláčania, a dovolila mi vziať si náramkové hodinky, aby som si to mohla odstopovať. Nakoniec mi to aj tak bolo figu platné – keď som jej povedala, že čas už uplynul, obvinila ma z toho, že som si hodinky medzičasom prestavila, a pokračovala ďalej. Často sa mi vyhrážala, že ak sa bez odporu nepodvolím jej masochistickým chúťkam, vyhodí ma z domu, nedovolí mi pozerať televíziu alebo čítať knihy. Rany na tvári mi už ako tretiačke zakrývala mejkapom. Šaty bez rukávov alebo s výstrihom na chrbte som preto začala nosiť až ako dospelá. Sebavedomie som mala skoro celý život na nule – bola som zo seba frustrovaná, považovala som sa za neschopnú a nechutnú.

Stredná škola bola snáď ešte horšia ako základná. Pleť som mala horšiu než obvykle a rástol vo mne pocit nespravodlivosti. Robila som, čo som mohla, no aj tak som nebola nikdy dostatočne dobrá, pekná, obľúbená a extrovertná. Nenosila som zo školy samé jednotky. Uprostred toho všetkého sa mi roztrhla sietnica v oku. Problém sa našťastie podarilo vyriešiť v priebehu pár mesiacov a – paradoxne – hneď potom sa mi známky podstatne zlepšili. Školu som skončila ako premiantka. Pár dní po maturite mi moja drahá mama vytkla, že som totálne neschopná, lebo neviem nič iné, len sa učiť. Na pochvalu som jednoducho nemala nárok. Vysoká škola bola brnkačkou – dostávala som prospechové štipendiá, i keď som popri škole pracovala. Doma však už moje známky nikto nepovažoval za dôležité. Namiesto pochvál som počúvala výčitky, že málo pomáham doma a v záhrade.

Celý život som sa snažila nejako naložiť s touto nespravodlivosťou. Keď som bola ako dieťa nešťastná a zronená, párkrát som rozmýšľala nad samovraždou. Zrealizovala som len jeden pokus – zhltla som plnú hrsť nejakých detských vitamínov (na obale bolo uvedené odporúčané dávkovanie 1 – 2 kusy denne, tak som si povedala, že za pokus nič nedám). Samozrejme, že sa nič nestalo, boli to obyčajné cukríky. Neskôr som sa sama sebe smiala, aké to bolo naivné. A zároveň si uvedomovala, že som vlastne vôbec nechcela zomrieť. Neskutočne som túžila po tom, aby ma niekto dospelý naozaj počúval, rozprával sa so mnou ako s inteligentnou osobou a vnímal moje sny a obavy. Moje túžby ostali nevyslyšané. Buď som počúvala výčitky na svoju neschopnosť, alebo rozkazy, čo treba urobiť. Ak sa konverzácia niesla v neutrálnom tóne, bol to úspech. Najlepšie bolo, ak ma nechali s nosom zapichnutým v knihách snívať o tom, že raz budem samostatná, silná, úspešná a milovaná.

S mamou som sa hádala pravidelne, nikdy mi to však neprinieslo vytúženú zmenu. Vždy vedela, ako ma vyviesť z kontextu, prekrútiť moje slová, obviniť ma z klamstva, zneužiť to, čo som jej povedala. Nikdy som neprišla na to, či môj otec vie, ako sa ku mne správa, keď pri nás on nie je. Je mi jasné, že to sčasti vedel, no nie som si istá, či tušil, ako veľmi zlé to pre mňa bolo. Alebo to vedel a nechcel si to priznať? Keď mi po jednej hádke medzi mnou a mamou medzi štyrmi očami povedal, že vie, že mám pravdu, ale vraj mám „zavrieť hubu, držať krok a urobiť to, čo odo mňa ona chce“, pochopila som, že od neho žiadnu veľkú pomoc čakať nemôžem. S babkou to bolo veľmi podobné a nikto ďalší z rodiny mi nebol taký blízky, aby som sa mu mohla zdôveriť.

Po jednej extrémnej hádke som zvažovala psychologickú pomoc, ale nakoniec som to zamietla. V prvom rade som sa šialene bála, že sa to prevalí skôr, než budem pripravená o tom hovoriť. Mala som hrôzu z toho, že moja mama všetkých očarí svojím šarmom a ja budem pred ľuďmi vyzerať ako labilný blázonko a klamárka. Moja mama je totiž medzi ľuďmi obľúbená – je milá, ústretová a vždy ochotná pomôcť. K zamietnutiu však došlo primárne pre niečo iné. Myslím, že ak by som dobrovoľne priznala, že chcem ísť na terapiu, rodičia by ma vysmiali pred celou rodinou. Zároveň mi bolo jasné, že mám mizivé šance utajiť to. Moja mama totiž musela vždy na minútu presne vedieť, kde som a s kým, takže by prakticky okamžite začala niečo tušiť. Nedokázala som si vtedy vymyslieť žiadnu dôveryhodnú bájku, aby sa nezistilo, kam zrazu potrebujem chodiť (a ak by rodičia zistili, že som klamala, zrejme by ma v prvom momente obvinili z toho, že niekde za školou beriem drogy). Všetky tieto scenáre ma dosť desili, tak som radšej zaťala zuby a povedala si, že musím ešte pár rokov vydržať a potom sa jednoducho odsťahujem preč. Síce som bola v tom čase strašne neistá a pochybovala som o tom, či som „vadná”, alebo nie, ale dospela som k tomu, že to musí ešte počkať. Ak by som vtedy mala viac voľnosti, zrejme by to celé dopadlo úplne inak.

Pre úplnosť uvádzam, že horšie obdobia sa striedali s lepšími. Sama som mala záujem na tom, aby tých lepších období bolo čo najviac a trvali čo najdlhšie, keďže som sa rozhodla, že z domu neodídem pred skončením vysokej školy. Mala som však vždy zásadný problém s tým, že horšie obdobia prichádzali znenazdajky a niekedy sa vôbec nedalo odhaliť, čo ich spustilo. Okrem toho ma jednoducho nebavilo robiť niekomu fackovacieho panáka. Preto som občas mala tendenciu „kopať do osieho hniezda“ a brániť svoju pravdu. Skoro vždy som po hádke ľutovala, že som nedržala jazyk za zubami.

Celé tie roky som dumala nad tým, do akej miery som za to všetko zodpovedná. Až keď som bola dospelá, potvrdili mi moji kamaráti, že správanie mojej mamy ku mne je jednoducho choré. Vtedy mi začalo dochádzať, že to naozaj nie je moja chyba. Ďalšie veľké precitnutie nastalo, keď som si koncom vysokej školy na kriminológii prečítala desať základných charakteristických znakov psychopata. Každý druhý bod presne sedel na moju mamu. Uprostred hodiny sa mi zrazu chcelo plakať.

Nedávno sa kruh uzavrel. Náhodou som narazila na obsiahly článok o narcistických rodičoch. O tom, ako títo ľudia manipulujú svojimi deťmi a zneužívajú svoju moc nad nimi. Uľavilo sa mi, že na svete existujú aj iní ľudia, ktorí v detstve riešili podobné problémy ako ja. Už viem, že nemá zmysel trápiť sa tým, čo sa stalo. Už viem, že som nič zásadné nemohla zmeniť. Som rada za tieto informácie, i keď prišli tak neskoro. So všetkými krivdami minulosti som sa nejako vyrovnala, najhoršie rany sú už zahojené. Nejaký čas som túžila zistiť, kto mojej mame ublížil a ako; prečo je taká krutá a zlomyseľná. Túžila som nájsť pre ňu ospravedlnenie. Dnes ma to už vôbec nezaujíma. Mám svoj vlastný život v inom meste, nezávislý od života zvyšku mojej rodiny. Mám okolo seba ľudí, ktorí ma ľúbia aj s mojimi chybami a na ktorých sa môžem vždy spoľahnúť.

Tento článok píšem, aby som celému svetu opísala, čo môže skrývať chladný vzťah k biologickej rodine. Moji rodičia mi síce dali život a poskytli viac hmotných statkov, než som bola schopná zužitkovať. To však na šťastné detstvo nestačilo. Všetky hmotné veci by som bez váhania vymenila za obyčajnú a nepodmienenú lásku a podporu rodičov. Takých rodičov, ktorí by povedali „neboj, to bude v pohode“, aj keby som niečo dôležité totálne pokašľala. Naozaj ani najhoršiemu nepriateľovi neprajem zažiť psychické útrapy, ktoré mi moja vlastná mama celé tie roky spôsobovala.

Napriek všetkému je pre mňa dôležité, aby tento článok zostal bez môjho skutočného mena. Ani kamaráti mojich rodičov a ani naša širšia rodina zrejme nikdy neuveria, že moja mama bola naozaj schopná cielene a vedome páchať to zlo, ktoré tu opisujem. Ľudia ju totiž majú radi. Nikto nebude ochotný pripustiť, že mám dobré dôvody na to, aby som sa od svojej najužšej rodiny držala bokom. Zrejme by ma považovali za obyčajnú klamárku a podvodníčku. Takto som pre nich „len“ divná, nehodná a nevďačná dcéra…

editovala MICHAELA KUČOVÁ korektúra SOŇA HRÚZIKOVÁ

Ak máte podobnú skúsenosť, pomoc a podporu môžete nájsť napríklad na linke dôvery Nezábudka 0800 800 566.

*Text na žiadosť autorky uverejňujeme pod pseudonymom.