napísala MICHAELA KUČOVÁ ilustrovala MARTU

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 31. decembra 2020.

Už tradične sa na prelome rokov obzeráme za uplynulým časom a pripomíname si momenty radosti, nadšenia či úľavy. Kultivovať radosť je otázka prežitia každý rok. Väčšina z nás však ešte nezažila rok, v ktorom by sme tak potrebovali nestratiť kontakt s pozitívnymi vecami, ako v tom, ktorý sa práve končí. O to, čo ich v roku 2020 tešilo a čo v nich zostáva rezonovať, sa s nami podelili Karolína Koščová, Ida Želinská, Kvet Nguyen a Lucia Ondrušová. 

Karolína Koščová, pracuje v Európskom parlamente 

Dajte mi krízu, ja vám dám plán. 2020. Mňa tešilo toto.

Český podcast Studio N v lete urobilo skvelý krok pre popularizáciu poznania o duševnom zdraví – nahrali sériu My a mýty s charizmatickým psychoterapeutom Honzom Vojtkom o moderných vzťahoch, monogamii či problematickej ezoterike. 

Moja kolegyňa L.. Múdrosť, humor, chochmes osobne. 

Tento rok dávam všetky domáce Oscary comfort telenovele o 20 častiach – Virgin River. Pred časom by som si to nechala pre seba, tento rok nadšene prediskutujem dianie vo fiktívnom mestečku v severokalifornských lesoch, kde sa odohráva chatová romantika medzi bývalým hot vojakom (vo svetríku, vo vestičke) a hot zdravotnou sestrou. Stars Hollow pre tridsiatnikov, moje pandemické varené víno. 

Garance Doré – bývalá najznámejšia streetstyle fotografka na svete, ktorá rozpráva o svojom živote veselo a múdro. Kreatívna svetobežníčka, delí sa o intimitu a porozpráva vám veci ako „samozrejme, že potrebujeme dobre vyzerať“, „peniaze sú dôležité, dajte si ich do poriadku“, „nemôžem s ním randiť, lebo nie je pekný, prepáčte, ale je to tak“. Garance má newsletter, ktorý si s radosťou platím. Inak, top kultúrno-spoločensko-marketingový newsletter píše Pavlína Louženská – je to akoby vám predvýber tých najtrendovejších správ robil niekto vkusný, kto číta trikrát viac ako vy. Som s tým ok. 

Filmový preukaz a program kina Lumière, vegánske halušky Made with laf, Hankin informačný instagram, francúzsky Vinted. Mesto Lübeck, Baltické more, Oravská galéria v Dolnom Kubíne, adidas Samba, ekonomický newsfilter Denníka N/E, preventívne prehliadky u lekárov, audiokniha Rodham od Curtis Sittenfeld, zinková masť, Nylonový mesiac od Jaroslavy Blažkovej, Atelier Objectora na sashe, Stredoslovenská galéria, Pavel Branko.  

Ida Želinská, konzultantka a galeristka

Toľko obrazov, toľko divadla, toľko hudby, toľko dobrých kníh! Dávno – už roky – som necítila taký príval energie ako teraz, kamkoľvek som sa pozrela. Tých 1000 znakov aj s medzerami, ktoré mám k dispozícii, by mi stačilo tak-tak na ich vymenovanie. Aspoň niečo: (vtipná, vtipná, vtipná) Silvia Griabuldi a jej predstavenie Graces. Zoltán Ágocz: Zákulisie obrazového poľa v Novej synagóge v Žiline. Revízia kultových (ha!) denníkov Pavla Juráčka z pohľadu jeho ex Dany Horákovej v knihe O Pavlovi. (Fakt, že na facku!)  

A predsa je mojou verejnou kultúrnou udalosťou roka niečo iné. Pohľad na pár žien, ako v slovenskom parlamente 15. 7. 2020 hlasujú za návrh fašistov na obmedzenie práv iných žien.

Ten pitoreskný záber dole do sály, v ktorom bolo zrazu skoncentrované všetko – kto s kým, ako a o čom v tejto krajinke sníva – ma dostal. Vždy si naň spomeniem, keď vidím jeho odraz v správaní sa administratívnych autorít. Je tam, keď nejaká sudkyňa kričí na inú ženu, že si má uvedomiť, že žije v kresťanskom štáte a otec jej dcéry musí byť autoritou, aj keď ich obe trestá (fakt sa stalo!). Je tam, keď nejaká policajtka vraví inej žene, že viete, my nič nemôžeme, sme tu len takí panáčikovia (fakt sa stalo!). Je tam, keď nejaká úradníčka na ministerstve na povel vymazáva z dokumentov slovo rod (až tak?).   

Tak na krivé zrkadlá!

Kvet Nguyen, fotografka

Rok 2020 bol náročný pre všetkých. Pre mňa osobne bol určite o redefinovaní mojich vzťahov na rôznych úrovniach.

S mobilom

Najmä počas pandémie bol pre viacerých zdanlivo dobrým sluhom. Ponúkal nám tie najnovšie správy, aký-taký kontakt v izolácii a aj rozptýlenie, keď nám bolo najhoršie. Mobil bol môj najlepší kamoš už od prvej triedy na základnej škole, kedy som dostala tú slávnu 3310-nu. Keď som zistila, že v priemere trávim minimálne tri hodiny na Facebooku a Instagrame, nastavila som si limit prezerania najpoužívanejších aplikácií. 

Zároveň s mobilom už nevstávam. Maximálne ma budí budík, no dôležité pre mňa je, aby som deň nezačala prezeraním si všetkých povinností, ktoré ma čakajú. Najprv sa dám dokopy, spravím si čaj, upokojím myseľ jógou, ak stíham, a až potom sa vrhnem na to množstvo informácií, čo ma čaká. Moje rána sa zdajú byť paradoxne svižnejšie, ak spomalím – bez mobilu. 

Mobil už nie je mojím pánom, ale nástrojom. Manipulujem ním, ako potrebujem, a využívam vo svoj prospech. Okrem zbavenia sa závislostí som objavila pozitívum sociálnej siete. Dokáže spájať. Počas prvej vlny som vyhodila otázkomat, keď som naozaj bola na dne a chcela vedieť, ako sa majú ostatní. Zistila som, že sme si viacerí prechádzali vlastnými depkami (často spôsobenými pandemickými opatreniami), a takto sme si uvedomili, že nie sme sami. Zo závislosti sme spravili terapeutickú session, ktorú som spojila so svojimi archívnymi fotkami. 

S priateľom

Síce toto praktizujeme s mojím milým už dlhšie, no počas tohto roku sa osvedčilo ešte viac. Dávame si každomesačné feedbacky. Moment, keď sa obzrieme za nejakým časom, ktorý sme spolu strávili, a bez výčitiek si rozanalyzujeme, čo sme možno mohli inak povedať, urobiť, ale aj čo všetko sme zažili a čo dobré nám ten mesiac priniesol. Niekedy si to vyžaduje trochu viac energie na premýšľanie, a vôbec aj spoločné kritické nazeranie, no je veľmi nápomocné a mnohokrát vyrieši veci, ktoré sa nám vnútri dlhšie dusia, ale nechceme ich povedať. 

So sebou

Počas tých dlhých karanténnych dní sme trávili veľa času s našimi spolubývajúcimi, priateľmi, partnermi, no hlavne so sebou. Ja som sa obrátila k sebe a veľakrát si vyčítala veci, ktoré mi potom nedávali zmysel. Vznikali zo starých návykov vychádzajúcich z prehnanej pracovnej morálky. Svoj vzťah so sebou som si zakladala na efektivite. Je to obrovská chyba a mám veľkú cestu pred sebou, no uvedomenie si je prvým krokom. 

Malé radosti zo života

V konečnom dôsledku život robia malé veci, ktoré sa nakoniec zoskupujú, a ak ich mám menovať, boli by to:

• Skype calls s mojimi kamarátkami zo strednej,
• založenie si občianskeho združenia s kamoškami, ktoré podporuje mladé umenie v čase najväčšej kultúrnej krízy na Slovensku,
• z hudby určite Tiny Desk sessions a moje nové počúvanie popu bez hanby – konkrétne Miley Cyrus či Harry Styles,
• mini-víťazstvo pri odfollowovaní všetkých toxických značiek na Instagrame, ktoré prinieslo menej nákupov a hromadenia nepotrebností,
• najmilšie Instagram účty na_okraji a popysky,
• uvedomenie si, že pokiaľ niekto od nás niečo chce a nedokáže na našu odpoveď počkať deň, tak to nestojí za to,
• že moje výlety za rodičmi boli pred pandémiou výsadou,
• a napokon som si na sieťach pripomenula, že nedokonalosť má tiež svoju hodnotu. 

Lucia Ondrušová, futbalistka

Rok 2020 bol taký nijaký. Skôr teda negatívny ako pozitívny, ale ja mám na živote rada to, že pozitíva sú všade navôkol, len ich niekedy treba hľadať. A predsa kto hľadá, ten nájde.

Určite mi v tom pomohla kniha od Eckharta Tolleho Sila prítomného okamihu, ktorú sa mi ako prvú podarilo prečítať v nemčine. Naučila ma, že je potrebné vysoko cieliť a plánovať, ale príliš sa na to nefixovať. Ako stvorené pre rok 2020, nie?

V Kolíne nad Rýnom, kde som pôsobila ako profesionálna športovkyňa, sa mi diali prenádherné veci. Raz sa mi v kaviarni prihovoril jeden pán: „Was machst du hier so am Computer?“ „Vlastne ani nič,“ odvetila som. Konverzácia pokračovala a ja som na druhý deň sedela u neho v štúdiu a skúšali sme nahrávať môj prvý vlastnoručne napísaný singel. Bolo to ako z filmu. Odvážnym šťastie praje. 🙂

Žila som v meste, kde pred 50 rokmi bývali môj dedo a tatino. Bolo krásne spoznávať ulice mesta, kde sa prechádzali ruka v ruke. Užívala som si to aj počas pandémie, lebo dá sa, keď si človek nájde dôvod.

No a keď sa niekedy dostanete do Kolína nad Rýnom, tak určite nevynechajte izraelskú reštauráciu Neni, návštevu dómu a kávu v Heilande.

A tento svoj malý príspevok dokončím jedným klíše. Mne doslova (a do písmena) pomohli prežiť tento rok priatelia a rodina a technológie.

A nech je ten nový jednoducho lepší.

KOREKTÚRA SOŇA HRÚZIKOVÁ