napísala VERONIKA HUDECOVÁ ilustrovala DENISA KOLLÁROVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 26. marca 2020.

Keď som bola malá a premýšľala som, aká budem, až budem veľká, vždy sa v myšlienkach okolo mňa obšmietala moja dcéra. Nie vlastná, ale taká, ktorú by som odniekiaľ dostala, niekde sa s ňou stretla, odniekiaľ s ňou ušla. Povedané dospeláckymi slovami: osvojená, adoptovaná alebo čosi také. Aj rodičom som zvykla občas nadhodiť, aby sme ešte dali domov dievčaťu, ktoré ho nemá. Ako som potom rástla, predstavovala som si, že budem mať svoje deti, ale určite, určite si k nim ešte nejaké osvojím.

Neskôr som pracovala v sociálnej sfére. Navzdory tejto práci (alebo práve vďaka nej) moje rozhodnutie rástlo. Až dozrelo, aj trochu prezrelo. Vlastné deti som síce ešte nemala, ale zrazu sa predo mnou otvorila cesta, po ktorej som si vždy vykračovala, len som ešte celkom presne nevedela, kam vedie.

Nebola to adopcia. Postupne som si ujasnila, že to, čo mám robiť, je skôr pestúnska starostlivosť. Tu sa zastavím, pretože tieto dva pojmy sa občas zvyknú zamieňať. Aké sú teda u nás typy náhradnej rodinnej starostlivosti?

Pestúnstvo

Je ich niekoľko. Pre mňa bola celá náhradná starostlivosť vždy o inom rodičovstve. Vždy som vychádzala z toho, že naše svety sú vzájomne prepojené, preto sa zdá samozrejmé, že ak existujú deti, ktoré nemajú stabilný domov, mali by sme im ho dať. Do adopcie idú obvykle páry, ktoré nemôžu mať vlastné deti, alebo ktoré hľadajú „dieťa pre seba“. Dieťaťu sa mení rodný list, stráca väzby na biologickú rodinu a stáva sa právne aj po iných stránkach dieťaťom nových rodičov.

V pestúnskej starostlivosti by malo dominovať čosi ako nehľadá sa dieťa pre pestúnov, ale pestúni pre deti. Alebo nehľadá sa dieťa pre rodičov, ale rodič pre dieťa. Dieťa nestráca spojenie s biologickou rodinou, ak je to v jeho záujme. Rodičia (často je to predovšetkým širšia rodina) sa môžu s dieťaťom stretávať. Ak by sa ich situácia preukázateľne zlepšila a oni by si chceli potomka znovu prevziať do starostlivosti, súd môže ukončiť pestúnsku starostlivosť a vrátiť dieťa do rodiny. Tento aspekt sme počas prípravy na pestúnstvo veľakrát preberali a práve ten tvorí jeho dôležitú súčasť. Nie je nevýhodou pestúnstva, je jeho podstatou. Pestúnstvo nás učí žiť s pocitom, že dieťa nám nepatrí.  

Len tak pod čiarou – návrat dieťaťa do biologickej rodiny sa zas až tak často nepodarí. Pestún či pestúnka – na rozdiel od adoptívneho rodiča – má tiež nárok na príspevky (nie sú svetoborné, ale pomôžu), pretože deti, ktoré idú do pestúnskej starostlivosti, majú často špeciálne potreby, poruchy správania či učenia, alebo ide o súrodenecké skupiny. Tie sa umiestňujú do rodín spolu, aby súrodenci neboli rozdelení. Je, samozrejme, náročné nájsť rodičov, ktorí si môžu vziať napríklad štyroch súrodencov v rôznom veku a s rôznymi typmi špeciálnych potrieb, takže tu narážajú zodpovedné orgány na dlhodobý problém. Nájsť pestúnskych (či dokonca adoptívnych) rodičov väčším súrodeneckým skupinám je náročné.

Tieto decká nie sú adoptovateľné, lebo rodičia neboli zbavení rodičovských práv. Zároveň sú ťažšie umiestniteľné, pretože väčšina ľudí chce jednoducho malé, zdravé a biele bábätko.

Treťou možnosťou náhradnej rodinnej starostlivosti je takzvaná NOS – náhradná osobná starostlivosť. Je zriedkavejšia a využívajú ju obvykle príbuzní v prípade, ak sa napríklad chcú starať o konkrétne dieťa zo svojej širšej rodiny. Aj tu platí, že biologickí rodičia sa nevedia alebo aktuálne nemôžu o to konkrétne dieťa adekvátne postarať. 

Profi rodičia

Napokon je tu profesionálne rodičovstvo, ktoré si mnohí pletú s pestúnskou starostlivosťou. Nejde však o ten istý spôsob starostlivosti. Deti v pestúnskej starostlivosti obvykle v rodine ostávajú do dospelosti a majú s pestúnmi stabilné vzťahy. Toto však nie je úloha profesionálnych rodičov. V profi rodinách sú zo zákona často umiestnené deti vo veku 0 – 6 rokov, ktoré z rôznych dôvodov nemôžu žiť vo svojich biologických rodinách. Na Slovensku už našťastie neexistujú kojenecké ústavy. Tento progresívny krok sa podaril presadiť o. z. Návrat, ktoré už tri desaťročia bojuje za deti a ich rodiny. Profesionálny rodič je zamestnanec detského domova. Poberá plat, robí výkazy práce, píše správy, skrátka, na papieri funguje ako bežný zamestnanec či zamestnankyňa. O deti sa však stará doma 24 hodín denne a tie sa u neho striedajú. Úloha profesionálnych rodičov je zastabilizovať dieťa a pripraviť ho na jeho ďalšiu cestu k adoptívnym rodičom alebo k pestúnom. Sú prípady, keď deti ostávajú u profi rodičov veľmi dlho, niekedy aj do dospelosti, pretože sa ich nepodarí umiestniť v adoptívnej či pestúnskej rodine. Stáva sa to v prípadoch detí so špeciálnymi potrebami alebo u starších detí. Už len dodám, že v Česku sa profesionálny rodič volá pestún na prechodnú dobu. O tom, čo toto povolanie a práca v jednom prináša, hovorí napríklad tento vynikajúci rozhovor s českou pestúnkou.

Podotýkam, že podobná je skúsenosť, systém však nie. Aj systém pestúnov na prechodnú dobu a systém profesionálnych rodín má svoje odlišnosti a špecifiká súvisiace s legislatívou oboch krajín, teda v prípade pestúnov na prechodnú dobu ide o Česko a v prípade profesionálnych rodičov o Slovensko.  

Keď som sa rozhodla

Žiadateľom o akúkoľvek formu náhradnej rodinnej starostlivosti môže byť pár (manželský alebo partnerský) alebo aj jednotlivec. Ja ako samožiadateľka som bola od začiatku rozhodnutá pre pestúnsku starostlivosť. Práve preto, že na adopciu čaká množstvo párov, doprajem tým adoptovateľným deťom oboch rodičov. O adopcii som ani neuvažovala a profesionálne rodičovstvo by ma lákalo, akurát by som z platu profesionálnej mamy neutiahla ani hypotéku, nieto ešte rodinný život. (Výška príspevkov pre ľudí, ktorí majú kohosi v starostlivosti, celkovo vôbec nezohľadňuje bytovú situáciu, a už vôbec nie tú v Bratislave. Táto téma ma dvíha zo stoličky a občas ma aj zráža z nôh, ale nechám si ju na samostatný článok.)

Keď sa rozhodnete pre pestúnsku starostlivosť, zájdite na príslušný Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny, v prípade obyvateľstva Bratislavy rovno na Svoradovu 1, kde sídli kuratela a sociálnoprávna ochrana detí a mládeže.

Tam si na vás nájdu čas sociálni pracovníci či pracovníčky, všetko vám vysvetlia a dajú vám potrebné papiere. Ich vyplnenie a vyhľadanie potrebných dokumentov trvá, ak sa do toho riadne obujete, asi tak dva dni. Nie je toho málo, ale nie je toho ani veľa.

Poznať svoje hranice

V papieroch, ktoré dostanete, musíte uviesť, aké dieťa by ste chceli prijať. Keď som sa o tom rozprávala s priateľmi, vždy nimi trochu hrklo, že je to ako v obchode. Trochu to tak znie, ale tak ako vždy, aj tu treba stáť nohami pevne na zemi a hovoriť o takom synovi či dcére, ktorých zvládnete. 

Keďže som roky predtým pracovala s ľuďmi bez domova, vedela som, akých rodičov majú tieto deti. Vedela som, že týmto rodičom dokážem porozumieť, no že to napriek tomu nebude jednoduché. Že deti môžu mať abstinenčné príznaky, že budú mať nočné mory, že budú mať poruchu vzťahovej väzby, prípadne môžu mať fetálny alkoholový syndróm, poruchy učenia a správania, problémy s agresivitou, s návykovými látkami či kompulzívnym kradnutím. Že ich nervová sústava bude mať takmer určite sklon byť veľmi rýchlo preťažená. Že inak čítajú sociálne situácie. Z nášho pohľadu tak budú tieto deti reagovať na podnety neadekvátne. 

Tieto problémy výborne popisuje autor Bryan Post, sám adoptovaný, vo veľmi nápomocnej knihe Od strachu k láske. Knižku si môžete prečítať aj vo formáte pdf, viac literatúry i odporúčaní nájdete napríklad na stránke o. z. Návrat.

Netreba si nahovárať, že to tak nebude. Práve naopak, treba si zvážiť, koľko toho dokážeme prijať. Na čo máme kapacity: psychické, ale aj finančné. Človek dokáže prekračovať vlastné hranice, ale musí najprv vedieť, kde tie hranice sú. Ja som si svoje určila, ale nebola som na to sama, pretože mám široké, chápavé a podporné zázemie (a také boli aj sociálne pracovníčky, poradkyne a každá úradníčka, s ktorou som počas prípravy na pestúnsku starostlivosť a vybavovania adekvátnych papierov prišla do styku). Okrem toho som absolvovala povinnú 26-hodinovú prípravu (môžete ju absolvovať v o. z. Návrat, o. z. Úsmev ako dar alebo na príslušnom ÚPSVARe) a za tie roky, čo som o pestúnskej starostlivosti premýšľala, som už prečítala celú horu literatúry. Teória je síce vždy len teóriou, ale pomôže. (Praktickú skúsenosť s ľuďmi bez domova som si stále strážila v hlave, aby mi z nej nevyšumelo, že každý žije, ako vie – a aj v extrémnych prípadoch to môžem len akceptovať.)

Tesne pred štartom

Neustále som sa pripravovala a stále sa pripravujem na to, či zvládnem, že moja dcéra bude v dospelosti možno žiť úplne inak, ako by som si predstavovala. Že s tým možno nebudem súhlasiť, že možno samu seba (podľa môjho obmedzeného názoru) neunesie. Alebo unesie, len inak. Veľa detí pestúnov sa v dospelosti vracia k biologickým rodinám, veľa ich v puberte skutočne chce od pestúnov odísť. Nejde o zlyhanie pestúnov, ani pestúnskej starostlivosti. Skôr by pestúnske (aj nepestúnske) rodiny potrebovali ešte viac všemožnej podpory, aby boli schopné prijať, že aj toto je niekedy cesta týchto detí, že ich cesty sú kľukaté. A môžu byť kľukaté tak, že si to nedokážeme ani predstaviť. Formu podpory v súčasnosti poskytuje predovšetkým o. z. Návrat, ale aj iné subjekty. Čím viac terapií, školení a podporných skupín existuje, tým lepší vzťah môžu naviazať náhradní rodičia so svojím novým dieťaťom. Keďže väčšina detí v náhradnej rodinnej starostlivosti je nejakým spôsobom traumatizovaná (chudobou, pôvodným zaobchádzaním, odlúčením od biologickej rodiny), treba realisticky očakávať, že bez odbornej podpory a bezpečného zázemia môže byť nad naše sily nájsť si k sebe s dieťaťom navzájom cestu.

Ešte som len pred štartom. Predvčerom mi zo sociálky prišli posledné papiere a všetko, čo sa dalo pripraviť, je pripravené a ja píšem tento článok, prešľapujúc na štarte. Sústreďujem sa na to, či sa tým ľuďom, ktorí ma doteraz sprevádzali, podarí nájsť moju dcéru. Či sa jej podarí nájsť mňa a či sa mne podarí nájsť ju.

editovala EVA MÉSZÁROSOVÁ korektúra SOŇA HRÚZIKOVÁ