napísala JARMILA GAJDOSCHÍKOVÁ
ilustrovala MIROSLAVA DEMETEROVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 3. októbra 2019.

Tento text píšem v posteli, prikvačená ďalším atakom akútneho ischiasu. Moje rozpoloženie sprevádza istá sebaľútosť a bezmocnosť: neschopnosť vydržať v stoji dlhšie ako pol minúty, ísť si nakúpiť bez bolesti či len tak zaskočiť na vytúžené stretnutie (kamarátky preto chodia za mnou). Tak nejako si predstavujem naozajstnú starobu.

Kým sa k nej však v živote dopracujeme, musíme najskôr zostarnúť. A tak sme sa pýtali vás, našich čitateliek, ako to máte so samotným procesom starnutia. Napríklad Helga* (47) voči nemu zaujíma neutrálny postoj, veď je to predsa „nevyhnutnosť“.

Oveľa častejšie sa však vyskytuje akési ambivalentné rozpoloženie, o ktorom hovorí aj Katka (48): „Svoje starnutie vnímam raz ako dar, no pri pohľade na svoje telo skôr ako trest. Horšie vidím, počujem, avšak intenzívnejšie milujem, lebo viem, že čas sa kráti. Už si nerobím prieky, neriešim malichernosti, teším sa z rodičov, detí, priateľov, partnera, jedla, práce, slnka i dažďa.“

Je to taký banálny, často sa opakujúci povzdych: kiež by som tak mala dnešnú múdrosť a súčasne o desať rokov menej. Spoločným menovateľom odpovedí našich respondentiek bola radosť z nadhľadu, ktorý podobne ako Katka úspešne nadobudli vekom. V istom veku „sa už neberieme tak vážne, vieme, že chyby sa dajú napraviť a mnohé sa dá obrátiť na vtip“ (Danka, 48).

Aj Oľga* (39) pritaká: „S pribúdajucimi rokmi už neriešim veci s horúcou hlavou, postupne začínam prijímať samu seba. Upratali sa mi hodnoty, viac sa zaujimam o duchovnú stranku života, snažím sa tráviť čas zmysluplne – shopping a večierky ma už nezaujímajú.“

S dozrievaním prichádza príjemná sloboda ruku v ruke so zodpovednosťou. Nahrádzajú tú pochabú neistotu, keď sa v mladosti ešte len hľadáme. A že to často bolí!

„Fakt, že som na istej vlne dozrela a že obdobie zvané mladosť mám za sebou, neprišiel zo dňa na deň, ale konkrétne prelomové situácie v pracovnom aj osobnom prostredí spôsobili, že to bolo zrazu hmatateľné. Akoby sa všetka bolesť, ktorú som za dovtedajší život pri rôznych záťažových situáciách v sebe nazbierala, vo mne zhmotnila a na mne ukázala. Niečo mi začalo hovoriť, že mám bolesť vnímať ako prirodzenú súčasť tela a duše. Prirodzene sa proti nej búrim, zároveň s ňou pracujem ako s energiou.“ (Eva, 49)

Ela* (33) úprimne priznáva, že by veru detstvo ani dospievanie už druhý raz zažiť nechcela: „Vlastne som mnoho rokov len tak pretrpela, pretože som bola senzitívna. Stále som, no dokážem oceniť benefity, ktoré prináša dospelosť a starnutie. Vyhovuje mi môcť za seba rozhodovať aj byť oporou a súčasne mať zodpovednosť. “

Nemaľujme si to však naružovo, ako upozorňuje Andy (40): „Neviem sa tešiť z toho, čo mám, stále mám pocit, že mi niečo ušlo či uteká, a tak si vnútorne budujem depku zo staroby.“ S podobnými pocitmi sa zveruje aj Mariana (40), no jedným dychom dodáva, že jej to viac prekážalo, keď bola mladšia a „v niektorých obdobiach mala pocit, že sa jej uplynulé roky nepodarilo naplniť zmyslupným obsahom“.

O hrôze zo starnutia až existenčnej kríze hovorí Martina* (41): „Pol života za mnou a čo som doteraz dokázala? Čo som spravila s darmi, ktoré mi boli dané? Vidí sa mi, akoby som doteraz robila iba to, za čo som bola pochválená, ako pes. Viem vôbec, čo naozaj chcem? Alebo mi je len príliš dobre a neviem si to v každodennom stereotype užívať? Je najvyšší čas začať, alebo už je neskoro?“

Na druhej strane stoja ženy tešiace sa z hlbokého zmierenia ako Katka: „Už neľutujem, čo mohlo byť inak.“ Zásadnou súčasťou starnutia je aj pestovanie vďačnosti: „Za to, čo mám, čo mi život ponúkol a akých ľudí som stretla. A to najmä preto, lebo so starnutím rastie počet mojich rovesníkov, ktorých život zomlel alebo ich zdravie je permanentne skúšané.“ (Danka)

Z čoho a na čo sa tešíme

Na starnutí je fasa, že „človek sa postupne (v rámci možností) prestáva stresovať v práci, vzhľadom na skúsenosti už mnohé veci zvláda oveľa ľahšie a môže si viac užívať život a nepočítať každú korunu” (Zina*, 42).

S rokmi prichádza aj vnútorné bohatstvo, duševná rovnováha a sebapoznanie. „Už viem a najmä prijímam, že nemusí byť v mojom živote všetko super. Ak aj niečo ide inak, ako som si predstavovala, i tak sa nazývam šťastnou ženou,“ prízvukuje Silvia* (50).

Keď deti odrastú, možno si tiež užívať prácu, „ktorá ma baví a dáva môjmu životu stále zásadný rozmer, o rodine a priateľoch nehovoriac. A to všetko dvakrát intenzívnejšie ako predtým“ (Eva).

Ako vidno na Mirkinej (28) odpovedi, kadečo sa mení a speje k lepšiemu: „Obľubujem veci, ktoré som predtým neznášala – pančuchy, poobedňajší šlofík, nudu. A predovšetkým som sa zoznámila so svojím telom a viem, čo od neho môžem čakať.“ Aj Petra* (34) si pochvaľuje novonadobudnutý vzťah k svojmu telu: „Prestala som si farbiť vlasy a nevadí mi, ak sa občas nejaká šedina objaví. Stále nosím sukne a dokonca som sa začala kúpať nahá. Myslím si, že je dobré ukazovať nedokonalosti – nech si na ne svet zvyká a nech aj ostatné ženy vidia, že je OK byť také, aké sú.“

Je to paráda, tvrdí Dagmar (43): „Starnutie prináša takú sladko-bolestnú múdrosť zažitého. Všetky možné straty a zlyhania človeka upracú, zamerajú viac introspektívne, ale paradoxne aj viac prepoja so svetom, ktorý dokáže viac prežiť a precítiť.“

Starnutie má ešte jednu veľmi príjemnú stránku, to subtílne umenie mať jednoducho v paži: výrazne menej totiž potrebujeme, aby sa okoliu páčilo, čo a ako práve riešime, pripomína Katka M. (37).

Čo naše vízie do budúcnosti?

Anna* (34) sa teší na to, keď budú deti samostatné. Mirka sa plánuje obliekať ako Gillian Anderson v Sex Education („hoci jej gate by sa mi asi zasekávali do bicykla“). Johana* (50) má v úmysle ešte hojne cestovať, veľa objavovať a vylepšovať sa vo všetkom, čo sa dá. A tiež si kúpi celé plavky.

Emília* (49) hrdo čelí pocitom paniky: že si už neužije žiadny poriadny sex alebo že sa už bude navždy len starať o babky a malé deti. Lenže potom sa ide vo februári okúpať do jazera a všetko sa zdá zrazu na poriadku.

A čo nie je až také super?

Napríklad to, že síce zjeme päť rožkov na posedenie, ale von ich už nedáme 2-hodinovým tancovaním na diskotéke (Liea, 32). Že akné nezmizlo, ale už sú tu prvé vrásky (Mirka). Fyzický pocit rozpadu, keď nás každú chvíľu bolí iná časť tela (Emília*).

Bolesti a fyzické zmeny si všíma aj Johana*: „Starnutie pokožky po celom tele, začínajúca strata svalstva, zhoršujúci sa zrak. Človek to buď akceptuje, alebo zabojuje a začne sa o seba viac starať.“

A taktiež prichádzame o priateľov, zvykáme si na to, že rúbať sa začína už aj v našom lese (Anežka, 41). Z našich životov sa však vytrácajú aj menej kruto, tým, že sa menia naše hodnoty, myslí si Petra*. Okruh známych a priateľov sa zužuje, „zostávajú však tí, ktorí za čosi stoja” (Jolka*, 29), tie hlboko spriaznené bytosti, ktoré proste vedia (Dagmar).

Keď už po nás nehvízdajú robotníci 

Povedzme si to na rovinu: s pribúdajúcimi rokmi nevyhnutne čelíme strate atraktivity. A iste, iskra v oku a prirodzený sexappeal nás môžu vcelku vytrhnúť, no mnohé z nás napriek tomu zakúšajú pocit, akoby v očiach mužov začínali byť neviditeľné.

Ela* sa však cíti krajšia ako zamladi. Silviu* estetická stránka starnutia neteší, ale mentálne je za ňu rada. Má s ňou akýsi „love & hate relationship“. Adri (49) spomína situáciu, ktorej neunikne azda žiadna z nás: „V hlave mám stále tak tridsať. Potom sa pozriem do zrkadla a vravím si, dokelu, takto ma vidia ostatní?“

Johana* pridáva svoj pohľad: „Už nemám takú potrebu byť krásna, respektíve už tak netrpím tým, že krásna nie som. Som v tomto slobodnejšia.“ Všetko, čo je mladé, sa jej zdá pekné, a tak okolo seba vidí oveľa viac krásy ako zamladi.

Katka M. tiež ideál krásy nerieši: „Je pre mňa úplne v poriadku nebyť za peknú. Svoju hodnotu vnímam i tak.“ Zina* je presvedčená, že keďže sa nikdy nepovažovala za vyslovenú krásavicu, tak prejavy starnutia nerieši až tak ako tie, čo sú od nej oveľa krajšie. Všíma si však ten vkrádavý pocit, že „odkvitá“.

Anna* sa zase bojí, či ju muž neopustí kvôli výzoru, no odmieta sa preto „podriadiť diktátom módy, kydať na seba mejkapy, mučiť sa v posilke“.

Problematiky možných estetických vylepšení sa v našom prieskume dotkla iba Eva: „Prežívam vek, v ktorom spoznávam, aký jedinečný je život, aj keď mi pribudli vrásky, scvrkli sa mi prsia a pribudla väčšia starostlivosť o seba. Zatiaľ neviem, či s týmito vonkajšími prejavmi v budúcnosti niečo radikálnejšie podniknem.“

K najhlbším desom

Keď som si prechádzala všetky tie vtipné a inšpiratívne odpovede, zarazilo ma, že ani jediná z nich sa nedotkla témy smrti. Mnohé však upierali pohľad na ozajstnú starobu a strachy s ňou spojené.

„Pri každom mene, na ktoré si nespomeniem, sa desím, či už neprichádza plazivý Alzheimer. Snažím sa nemyslieť na blížiacu sa ozajstnú starobu a obrátiť strach na vďačnosť za krásny život. Vďačnosť cítim, ale staroby bez síl sa stále bojím.“ (Danka)

Johana* sa zverila so svojou najhlbšou obavou: „Čo ak budem bezvládna, nemohúca, senilná. Aké to bude, keď budem sedieť s pootvorenými ústami, tečúcou slinou, zahľadená do prázdna, bez myšlienok, bez názoru, bez života, v úbohosti staroby a samoty? Kto ma pohladí a prejaví mi lásku?“

Všetci sa bojíme osamelosti v starobe, o nás single ženy sa však táto predstava obtiera o poznanie naliehavejšie: „Vzhľadom na to, že som dlhé roky single, vnímam to primárne v tejto rovine: šance na nájdenie muža sa rapídne znižujú. Keď som si nikoho nenašla o desať rokov mladšia a desať kíl ľahšia, aké už mám šance teraz? Voľných chlapov ubúda, konkurencie (rozumej slobodných tridsiatničiek) pribúda. Dieťa už zrejme mať nestihnem, postupne sa s tým zmierujem. S pribúdajúcim vekom vyhliadky na samotu znášam trochu horšie.“ (Zina*)

Najťažšie sa žije nepozorovaný život, tvrdí Irvin Yalom. Nemať svedkov svojho bytia v závere života je ťažké, nekonečne ťažké. Takto odvážne si to dovolím tvrdiť, lebo mám načítané.

Hor sa nadol!

Nesmierne zaujímavý, pragmatický pohľad na starnutie ponúka Alex (44): „Ak by sme boli večne mladí my, naše deti by nedostali priestor. Nedostatok síl nás núti ubrať, a dať tak šancu ďalšej generácii.“

Niekde som čítala, že záverečné obdobie je ako nikdy nekončiaca prehliadka strát. Keď je staroba každým dňom o čosi bližšie, „vnímame možnú krátkosť času, ktorá nám ostáva, a vzácnosť spoločných chvíľ s blízkymi, o ktoré by sme mohli prísť“ (Danka).

Prísť môžeme aj o to, čo sme nikdy nezažili. S vekom totiž prichádza aj väčšia ustráchanosť, strata odvahy a motivácie, ako priznávajú naše respondentky.

Keď stúpame na vrchol, nečudujeme sa, že po ňom prichádza aj nevyhnutný zostup. Až tam niekde okolo vrcholu zažívame, aké je to byť „živou a prítomnou verziou samej seba“ (Katka M.). Práve tento dar, ktorý nadobúdame iba skúsenosťami, nám môže pomôcť vyrovnať sa s ťažkosťami, ktoré budú sprevádzať našu starobu, keď nastane.

Každý máme svoje výzvy niekde inde, naučil ma môj ischias. Želám nám, aby sme dožili a neprišli o mentálnu sviežosť. A humor. Budeme ho potrebovať.

*vymyslené meno reálnej osoby