WEB_nepekne_zeny

Manifest nepekných žien

napísala JARMILA GAJDOSCHÍKOVÁ
ilustrovala KATARÍNA HUTNÍKOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 10. októbra 2019.

Stála som pri bare sídliskovej krčmy a čakala na účet, keď ma jeden zo štamgastov bez varovania potľapkal po zadku a prehodil pár nejapných slov. Neviem presne opísať reakciu, ktorú to vo mne vyvolalo, ale cestou domov sa mi v hlave zakliesnila myšlienka, že za starých časov – keď som ešte bola pekná – by som mu pravdepodobne jednu decentnú privalila.

Tento článok mal byť pôvodne o randení moletky cez Tinder, ale potom som si uvedomila, že v tomto smere mám vlastne jediný formatívny zážitok: s vizuálne pomerne neatraktívnym vinárom rakúskej proveniencie, menom Franz-Josef.

Konverzácia tak trochu viazla, keď Franz-Josef takisto bez varovania vytiahol svoj telefón a nepokryte porovnával moju aktuálnu vizáž s tým, čo znázorňovala moja nijak nefiltrovaná fotografia v profile. Zalial ma rezavý pocit hanby a požiadala som ho, aby okamžite odišiel.

V prvotnej úvahe som sa tomu chcela vyhnúť, ale predsa len vyložím karty na stôl. V živote som zažila oboje: v istých obdobiach svojho života som spadala do kategórie pekných žien, v iných som bola z tejto privilegovanej spoločnosti škaredo vyobcovaná.

Niekoľko dlhých rokov okolo dvadsiatky a tridsiatky som si užívala výslnie a pozornosť mužov, lebo som bola dostatočne súmerná a na pohľad ľúbivá. Mala som esprit i nebezpečný mozog. Esprit mám doteraz a myslenie mi (vďakabohu) spomalili lieky, ktoré mi jedným vrzom prihrali aj dvadsať kíl navyše.

A čo vy, súputníčky moje, ako to máte vy? Ste privysoké, máte riedke vlasy či hrubý pás alebo vás hendikepujú miniatúrne prsia? Hanbíte sa na kupku za svoju celulitídu?

Neviem veľmi, čo si počať s tými rečami, že ak sa raz cítiš pekná, tak aj pekná si. Ále, hybajte voľakde. To ste asi na vlastnej nezažili všakovaké narážky od ľudí, ktorí rozhodne nie sú kompetentní hodnotiť vašu telesnú konštitúciu. Reakcie okolia vás uzemnia, jasne vám vykolíkujú v rebríčku od jedna po desať pozíciu, ktorá vám prináleží.

Nemám celkom jasno v tom, prečo sa napríklad o tých riedkych vlasoch taktne mlčí, ale právo komentovať veľké brucho si uzurpuje kadekto. Cítia sa tí ľudia potom lepšie, hierarchicky nadradene, keď niekoho ponížili? Keďže to nepraktizujem, tak nemám tušenie a už vôbec som nerozumela, prečo si to robia aj ženy navzájom.

Až kým ma raz prominentná diplomatka na jednej letnej škole neobhodila vskutku nediplomatickým vyhlásením: „Women are bitches.“ Bitches, ktoré vraj navzájom súperia o pozornosť mužov a ich zdroje pre svoje hypotetické potomstvo, explikovala ďalej a mne zabehla minerálka.

Krása, pomerovaná kritériami platnými v danom mieste a čase, do veľkej miery determinuje náš úspech na partnerskom trhu: trhu, ktorý je akousi abstrakciou v neosvietenom životnom nastavení, keď život degradujeme na púhy boj o zdroje bez súcitu a vzájomnej súdržnosti.

Na tomto trhu sú dámy v strednom veku, ktoré sa hrozia odchodu svojich manželov.

Dievčatká s pučiacimi prsiami, ktoré so znepokojením sledujú, čože sa im to deje, a kladú si otázku, či o ne bude záujem.

Dezorientované slečny v najlepších rokoch, ktoré si zahryznú do jazyka a vyhovejú, len aby nezostali samy.

Tie šťastné z nás, ktorým sa dostalo blahodarnej výchovy, v tomto momente mávnu rukou a utrúsia niečo o zdravom sebavedomí. Avšak blahosklonne sa zvyknú tváriť aj tie, ktoré akosi poľahky zabudli, akou neistou chôdzou vtancovali do zóny, v ktorej je žena vystavená hodnotiacim odsudkom za každú svoju črtu, príliš vzdialenú ideálu.

Mohli by sme páliť ženské časopisy, ktoré na jednej strane hrkútajú o tom zdravom sebavedomí a o pár stránok ďalej odpália hanebný PR rozhovor s plastickým chirurgom.

Lenže ten tlak tu bude. Navždy tu s nami zostane, jeho fluktuácie v čase sú mizivé.

xxx

Iritujú ma tučné modelky v reklamách. Nechcem sa totiž dívať na to, čo vidím doma v zrkadle.

Tak ako každý prahnem po estetične vo svojom živote, chcem mať transcendentálny zážitok z krásna. Je to inštinkt, na ktorom nie je nič zvrátené. Symetria je príťažlivá a evolúcia nám veľmi konkrétne, s istým stupňom voľnosti nastavila kritériá vnímania ľudského zovňajšku.

Ak vynecháme zhubné prípady hlboko narušeného sebavedomia a vnímania vlastného tela, každá žena zhruba tuší, ako si v tom rebríčku od jedna do desať stojí. A nezvykne sa mýliť.

Toto nevyhnutné kastovanie má za následok zhovievavé pohľady tých, čo sa usídlili v prémiovej kategórii krásavcov, ku ktorým vzhliadajú tisíce followerov, až po tajné a nesmierne utrpenie tých najškaredších. Lebo tak to už chodí, keď to zovšeobecníme: krásu nielen občasne sprevádza pýcha a ošklivosť súženie.

Naomi Wolf vo svojej knihe Mýtus krásy tvrdí, že ženská krása je tá posledná bašta mužskej prevahy, v jej teórii ide o systém presvedčení, ktorý udržuje mužskú dominanciu v neporušenom stave. Vidí akési „kultúrne sprisahanie“ voči ženám, skrytý, nedeklarovaný záujem mužov udržať nás v podrobení.

Naomi Wolf túto knihu napísala v roku 1990. Pri opakovanom čítaní by sme si mohli povzdychnúť: holy shit, veď za tých tridsať rokov sa nič nezmenilo.

Ani sa nemohlo. Je zraňujúce byť hodnotená a nevyhovieť, ale patrí to k životu. Ten je už raz taký, plný krásy a bolesti zároveň.

xxx

Ku koncu by sa azda patrilo vliať ženám nádej a zmieniť napríklad zásadný význam dobrého pocitu zo seba samej či očakávané oslobodenie spod jarma a diktátu krásy, ktoré spontánne prichádza vekom.

Tak teda fajn: dnes už sakra dobre viem, čo v sebe mám, a nie som taká rozviklaná pochybnosťami o svojej hodnote. Rozhodne si ju menej spájam so zovňajškom. Takisto viem, že charizma dokáže sčasti prekabátiť to prísne, priamočiare hodnotenie prvým pohľadom. Nie však pri výrazných odchýlkach od etalónu, všakže.

Na svoje nové telo som si časom zvykla. Nevnímam ho nijako tragicky, nosím ho s akousi nešikovnou gráciou. Avšak iba do momentu, než na ňom spočinú hodnotiace pohľady mužov. Je to istá forma opresie, veľmi nepohodlnej, no súčasne najprirodzenejšej na svete. Tým to pre seba uzatváram, chcela som pôvodne napísať.

Avšak argument prirodzenosťou je tým najmenej platným na svete. Lebo od toho tu sme, aby sme opresiu každou ďalšou generáciou pripúšťali menej a menej. Najmä tú, ktorú činíme samy na sebe.

A hoci netuším, ako sa nabudúce zachovám, keď niekto nemiestne naruší hranice mojej telesnej integrity, som presvedčená, že sa budem adekvátne brániť. Držte mi palce.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *