Bez facebooku

Bez Facebooku

napísala MONIKA BOČKOVÁ
ilustrovala ANDREA KOPECKÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 5. septembra 2019.

Fellas, dávam si mesačný detox od facebuku. Nechávam si iba messenger v mobile… znel môj posledný status. Už o päť minút som bola zvedavá, či mi to niekto lajkol alebo okomentoval. Až vtedy mi došlo, čo som si to na seba vymyslela.

Mám rada podobné osobné výzvy, lebo pri nich zisťujem, že to, čo sa niekedy javí ako obmedzenie, môže paradoxne viesť k väčšiemu pocitu slobody. Tak to u mňa bolo s alkoholom. Môj skúšobný, pôvodne mesačný, detox trvá už tri roky a život na triezvo milujem. Pripadá mi oveľa magickejší. Pretože byť triezva na párty do piatej rána znamená skutočne sa baviť a riešiť one-night stand bez alkoholu znamená skutočnú príťažlivosť. Bez Facebooku som chcela byť pokusne jeden mesiac, no ani po piatich nemám chuť ho otvoriť a o tom bude tento článok.

Infinite content / Infinitely content 

Prečo som sa však rozhodla vytesniť Facebook? Už nejaký čas som na sebe badala, že mám problém s koncentráciou. Moja hlava bola konštantne preplnená nepodstatnými vecami a neuvedomovala som si, ako veľmi ma vyrušujú notifikácie a úniky do news feedu. Niekoľko štúdií sa už venovalo tomu, aký vplyv má sústavné rozptyľovanie sociálnymi médiami na našu schopnosť sústrediť sa. Dočítate sa napríklad, že výkonnosť mozgu môže klesnúť až na úroveň, ktorú dosahujeme pod vplyvom marihuany alebo pri významnom nedostatku spánku. Podľa výskumu z roku 2018 si smartphone kontrolujeme v priemere každých dvanásť minút, čo je päť vyrušení za hodinu, ktoré zásadne ovplyvňujú našu efektivitu, nehovoriac o tom, ako sa podpisujú na duševnom zdraví. Pri dlhodobom vyplavovaní stresových hormónov adrenalín a kortizol je náš mozog uviaznutý v hyper-pozornom stave, keď sa stáva závislým od vonkajších stimulov. Tento stav môže viesť až k tomu, že sa obmedzí vyplavovanie hormónov serotonín a dopamín, ktoré nutne potrebujeme pre pocity šťastia a pohody a pre zdravý spánok.

Viem, že mnohí z vás dokážu byť disciplinovaní a sociálne médiá používajú v rozumnej miere. Veľa ľudí využíva Facebook napríklad len na komunikáciu v súkromných skupinách. Facebook sa dá dokonca nastaviť tak, aby nezobrazoval news feed, čo si mnoho mojich priateľov pochvaľuje, ja som sa ho však chcela zbaviť úplne. Vymazala som si aplikáciu z telefónu a stránku som si zablokovala v internetovom prehliadači (čo bolo veľmi nápomocné predovšetkým v prvých dňoch pri tikoch z pozabudnutia). Keď omylom otvorím link, ktorý ma smeruje na Facebook, zobrazí sa mi smutný mopslík, ktorý sa ma spýta, či je to naozaj to, čo chcem.

To, čo som pocítila v prvom momente, bol bezprostredný pocit slobody. Môže to znieť prehnane a smejem sa sama na sebe, aké silné emócie to u mňa vyvolávalo, no svedčí to o tom, že Facebook sa pre mňa po dlhých rokoch stal samozrejmosťou. Cítila som, akoby zo mňa doslova opadlo nejaké bremeno. Na nič nebudem reagovať, nebudem vidieť nič o nikom a nič o sebe nebudem zdieľať. Nebudem vnútorne zatrpknutá zo sarkastických postov, ani z čiernohumorných memečiek, na ktorých som sa síce zvykla zasmiať, no vlastne zo mňa robili skrytého hejtera. Nebudem sa vytáčať nad hlúpymi komentármi, nebudem sledovať egotripy svojich priateľov ani nastavovať žiadne filtre. Nebudem schovávať príspevky od ľudí, ktorí ma vrcholne nezaujímajú, no aj tak som ich nikdy nechcela uraziť tým, že by som si ich odstránila z priateľov. Nebudem viac stalkovať (úžasne zdravé, mimochodom!). (Teraz stalkujem na Googli, čo je oveľa smiešnejšie.) Nebudem mať opuchnutý palec zo scrollovania – to som síce nikdy nemala, ale už ani mať nebudem. Facebook už nebude ovplyvňovať ani moje duševné zdravie.

Samozrejme, že s mojím rozhodnutím vyvstali aj určité praktické problémy. Zložitejšia začala byť pre mňa najmä komunikácia. Messenger som si síce ponechala, no bolo ťažšie spojiť sa s ľuďmi, ktorí neboli medzi mojimi priateľmi, a predovšetkým s tými, ktorých meno by som musela najprv na Facebooku nejakým spôsobom vypátrať. Moja pracovná komunikácia funguje našťastie výhradne mailovo a pomaly sa tam snažím prinavrátiť aj tú osobnú. S radosťou ľuďom každý deň pripomínam, aby mi to poslali v maili!

Nebudem klamať, občas na mňa prišlo nutkanie zdieľať. Akútnu správu o stave som však vždy adresovala priamo do súkromnej správy ľuďom, pre ktorých bola relevantná najviac. Fotky z výletu cestovali mailom, v lepšej kvalite a dokonca som začala viac zdieľať aj so svojimi rodičmi, ktorých pred sociálnymi médiami všemožne chránim.

To, čo mi ako jediné na začiatku skutočne chýbalo, bola informovanosť o všetkých podujatiach, koncertoch, výstavách… Facebook bol mojím kultúrnym kalendárom.  Aj tento problém sa však vyriešil, a to v momente, ako som zistila, že aj tak väčšina mojich obľúbených inštitúcií a platforiem stále vydáva poctivý newsletter. Poprihlasovala som sa úplne všade, a tak mi do mailovej schránky chodí pravidelne presne to, čo potrebujem.

Ešte je dôležité povedať, že som si nikdy nezaložila Instagram. Pre mnohých ľudí je to prijateľnejšia alternatíva Facebooku, napríklad preto, lebo nemusia figurovať pod svojím skutočným menom, a tak sa nemusia konfrontovať s nežiaducimi followermi z kruhov vzdialenej rodiny alebo z práce. Účet na Instagrame tak môže byť osobnejší, a mnohým určite vyhovuje, že je založený na vizuálnom obsahu. Mňa však táto forma nelákala a, úprimne, je mi vždy smutno, keď vidím niekoho broadcastovať story o tom, čo práve robí, namiesto toho, aby sa tomu v danom momente skutočne venoval.

A tu sa dostávam k umeniu tu a teraz. Je priepastný rozdiel medzi prežívaním momentu a zombie scrollovaním. Som citlivý a kreatívny človek, a to, čo mi detox doprial, je pre mňa to najdôležitejšie – priestor pre moje vlastné prežívanie a moje vlastné myšlienky. Nepotrebujem hltať inšpiráciu a sýtiť sa tým, čo produkujú druhí. Potrebujem formovať vlastné nápady a názory a dopriať im čas, aby dozreli v nepreplnenej hlave. Reflektovať veci, ktoré sa mi dejú, spracúvať ich v rámci mentálnej hygieny a v čo najväčšej miere cvičiť tzv. sprítomňovanie: tak, aby mi bolo opäť vlastné.

Možno ste sa už stretli s termínom JOMO – joy of missing out. Je reakciou na dobre známy opak, FOMO – fear of missing out. Mileniálsky strach z nemožnosti obsiahnuť všetko, či už v reálnom živote alebo na sociálnych médiach, je postupne nahrádzaný pôžitkom z dobrovoľného nepodieľania sa a nezdieľania.

Z Urban Dictionary vyberám tie najkrajšie definície JOMO:

A sensation of pleasure caused by social deficiency. JOMO cherishes moments of aloneness, it distances one from the extravagant broadcast of social interactions on sites such as Facebook.

Alebo po lopate:

You’re enjoying what you’re doing in the here and now and not on social media broadcasting or seeing what everybody else is doing.

Guy #1: I had a great day, climbed a hill and didn’t check Facebook.
Guy #2: Good day?
Guy #1: Yea, pure JOMO.

Pri užívaní si JOMO a praktizovaní tu a teraz sa zmenil aj spôsob mojej socializácie. Nebola som viac zahltená tým, kto čo robí, kde práve je alebo kam sa chystá. A preto som automaticky začala byť, paradoxne, zvedavejšia. Zo small talkov sa stali dlhé konverzácie. Ľudia sa mi stali vzácnejšími. Mala som chuť sa ich so záujmom pýtať, ako sa majú a čo majú nové, lebo som o nich skutočne dlho nepočula.

Vďaka tomuto všetkému som si uvedomila, že Facebook ani iné sociálne siete naozaj nepotrebujem a odrezanie sa od nich bolo v konečnom dôsledku oveľa ľahšie, než som si myslela. Ďalším krokom bude už len stiahnutie všetkých fotiek, ktoré na Facebooku mám, ich uloženie na disk, kde si ich možno o niekoľko rokov nostalgicky preklikám, a definitívne vymazanie môjho účtu.

To má však ešte minimálne pár mesiacov čas, teraz je prítomnosť a realita príliš magická.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *