napísala LESANA HODEK ilustrovala ZUZANA BARTOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 17. augusta 2023.

Po takmer troch rokoch od narodenia nášho dieťaťa sme s mužom dostali priestor, aby sme sa mohli navzájom venovať sebe – bez toho, aby sme tlačili kočík alebo riešili bežné prevádzkové veci. Stalo sa to v období, keď už sme sa doma správali len ako spolubývajúci, ktorí si síce vedia pokecať, ale chýba medzi nimi hlbšie prepojenie. To viedlo k častému nepochopeniu a hádkam. Ako sa nám to vlastne mohlo stať? Prečo sme počas tých troch rokov neprikladali väčšiu dôležitosť tomu, v akom stave je náš vzťah? 

Priznám sa, že som na začiatku nášho odcudzovania mala dojem, že sme nedotknuteľní a že nám sa to predsa nestane. No ono sa to presne v týchto chvíľach iluzórnej pohody už dialo. Hovorila som si – vieme spolu komunikovať, vieme si povedať, čo potrebujeme. Vieme si pokojne vymeniť názory a máme rovnaký zmysel pre humor. Predtým nám to všetko predsa tak fungovalo! Tieto argumenty len podporovali môj dojem, že sa o nič netreba aktívne starať a že keď bude znovu priestor, tak sa to samo vráti do svojich koľají. 

Lenže priestor sa nenaskytol, tie koľaje už neexistujú a už ani vlaky, čo po nich zvykli jazdiť, nejazdia. Všetko sa pomenilo a je inak. Krajina sa pretvorila, naše osobnosti sa zmenili. Ja sama si musím zvyknúť na svoje nové ja a pochopiť, kto som, čo potrebujem, po čom túžim a čo už nechcem zažívať. 

Únikové cesty po narodení dieťaťa

Keď sa narodila naša dcéra, bola som zahltená tým, čo táto nová rola odo mňa žiada, čo je jej súčasťou. A tak mi, pod tlakom hormónov a únavy, prirodzene, neprišlo na um, že som aj niekto iný než matka. Zvykla som niekedy dokonca cítiť krivdu, keď sa odo mňa chcelo ešte niečo viac, v duchu som na všetkých kričala: „Ako?! Kde? Odkiaľ na to mám vziať silu?“ Môj mozog totálne vytesnil, že mám nejakého partnera a že tento partner má svoj život tiež. Pripadalo mi to absurdné. Nevnímala som svojho muža ako človeka s potrebami, ale ako prostriedok k vlastnej slobode. Už len akákoľvek myšlienka na to, že by chcel niekam ísť (s kamošmi a podobne), vo mne vzbudzovala zúfalstvo. Veď teraz je predsa rad na mne, nie?

Po ošiali z prvých mesiacov rodičovstva sme mali obaja nutkavú potrebu robiť niečo mimo domova, mimo života toho druhého. Byť sami so sebou, robiť veci, ktoré nás zaujímajú, bavia. A keďže sme väčšinu času nemali podporu od rodiny, lebo bola buď ďaleko, alebo zaneprázdnená, všetky tieto časové potreby sme pokrývali my dvaja. To znamená, že naše cesty sa rozdelili ešte viac. Žili sme dva svety kompletne oddelené od seba, bez zdieľania – lebo sme nemali kedy. Komunikovali sme hlavne cez správy, keď dieťa spalo a každý z nás bol v inej miestnosti alebo na inom mieste v meste, v republike, na svete. 

Dvaja na výchovu?

Raz som si prečítala, že na výchovu dieťaťa je treba 2,75 človeka. Neviem, či je to relevantná a vedecky podložená informácia, ale môžem potvrdiť, že dvaja ľudia na to nestačia. Alebo inak, nestačia na to, aby zdravo pokryli potreby všetkých. 

Po množstve peripetií som si uvedomila, že ten toľko chýbajúci priestor budeme musieť aktívne vytvoriť my dvaja, inak sa nič nestane. Aj sme sa rozprávali, že si ho vytvoríme, aj sme to oznámili všetkým, ktorí nám s tým mali pomôcť. Všetko bolo zariadené a ošéfované. Čím sme však boli bližšie, tým viac som mala pocit, že to už nechcem. Zapínala som všetky obranné mechanizmy – frflanie, odmietanie, vymýšľanie problémov, ktoré mali zabrániť realizácii. Niekde podprahovo som totiž túžila, aby bol náš vzťah znova dokonalý, aby som bola dokonalá ja. Zároveň som však vedela, že sa to už nestane, a cítila som krivdu a hnev. Ani som nevedela na čo či na koho. 

Vidieť sa očami druhého

Zistila som, že sa vo svojej novej, surovej nedokonalosti nedokážem vzťahovať, uzatváram sa pred ľuďmi a stále túžim urobiť dojem. Občas si hovorím, že by bolo jednoduchšie hľadať príťažlivosť a nadväzujúcu intimitu niekde inde. Pri niekom, pri kom by som sa sama rozhodla, akú časť seba ukážem a akú, naopak, zatajím. Zostať so svojím mužom vo vzťahu a zároveň z neho mať znovu niečo vyživujúce pre mňa znamená nájsť krásu vo svojej škaredosti, zmieriť sa s tým, čo všetko som o sebe zistila a videla. Snažím sa priblížiť sa k človeku, ktorý ma už videl vo všetkých stavoch, psychických aj fyzických. Mám strach byť znovuvidená. Je možné ma ešte milovať po tom všetkom? 

Pred pár dňami som si prečítala príspevok od kamarátky, ktorá je oveľa dlhšie vydatá a je aj dlhšie mamou. Je v poriadku nemať všetko naraz. Nastalo vo mne veľké uvoľnenie a často si na túto vetu v priebehu dní spomeniem. Do ideálu mať všetko fungujúce a dokonalé nás trochu (dosť?) tlačí doba a výstavné životy druhých na sociálnych sieťach. Veľmi by som si priala byť voči tomu odolná a len mávnuť rukou. Aj ku mne však zvykne preniknúť pocit zlyhania, nedostatočnosti a vyčerpania z toho, že nie všetko v mojom a v našom vzťahovom živote funguje zdravo. Byť naraz dobrá matka, zdravá fyzicky aj psychicky, prispievať zmysluplnou činnosťou spoločnosti, mať fungujúce vzťahy, starať sa o domácnosť, mať aj pohodu a dobre si oddýchnuť… To bola doteraz taká moja fantazmagória, od ktorej konečne začínam upúšťať aj vďaka odbornej pomoci. 

Môj muž si ku mne nedávno po nepríjemnom konflikte prišiel sadnúť a povedal mi: „To je dobre, že sa toto deje, ešte stále máme čo rozvíjať, na čom pracovať. Mňa to vlastne upokojuje, že ešte nie sme na konci.“

editovala MIRKA URBANOVÁ korektúra SOŇA GREGOROVÁ