napísala MIRKA URBANOVÁ
ilustrovala KLAUDIA MORAVČÍKOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 6. apríla 2017.

Kolegyňa Janka H. Hoffstädter napísala nedávno pre Kurník článok O starnutí. Ja som pôvodne zamýšľala napísať článok o sexe a starnutí s priamočiarym názvom Sex a vek, no hrozba odtrhnutia z asociačnej reťaze nešťastným smerom bola príliš veľká. Nakoniec som sa rozhodla koncipovať druhý kurníkový zápisok z budoára trochu širšie a zamyslieť sa nad tým, či sex naozaj patrí nám všetkým, presnejšie ten sex, ktorý do nášho života penetroval cez televíznu obrazovku či počítačový monitor prostredníctvom našich obľúbených seriálov.

Reprezentácia sexuálneho aktu v mainstreame tak totiž vo väčšine prípadov vôbec nevyzerá. V predošlých Zápiskoch som spomínala načančané ilustračné fotky k článkom o sexe, ktorých anonymní protagonisti, v dokonale ladiacej spodnej bielizni a zahalení airbrushovou clonou, text k článku naozaj iba ilustrujú, no spektrum tiel, ku ktorým odkazujú, reprezentujú naozaj veľmi abstraktne a prispievajú k rovnako nezdravej porovnávacej tendencii ako toľkokrát kritizované cover girls. Pohyblivý obraz je však predsa pôsobivejší a práve tam sa opakujú isté schémy, ktoré podporujú prežívanie sexuálnych stereotypov.

Tento článok je venovaný všetkým ženám, ktoré stiahli brucho počas istých polôh pri sexe, všetkým podreprezentovaným skupinám a jednotlivcom, všetkým, ktorých sexualita a jej prejavy zdvihli nejedno konzervatívne obočie, či spustili tsunami odsúdenia online. Moja dnešná otázka k téme, ktorú budem preberať znie: Je každý sex na obrazovke rovnako sexi?

Klasický scenár
Predstavte si random sexuálnu scénu z filmu či seriálu. Dve hlavné postavy opačného pohlavia, reprezentované nadpriemerne príťažlivými hercami, sa na seba spontánne vrhnú a skončia v posteli v nadizajnovanom settingu, on hore a ona dole, nesmie chýbať záber, ako jeho veľká ruka šmátra po jej štíhlom stehne, ona jemne vzdychá a on náruživo hľadí do jej očí. Spoločný orgazmus je štandard. Do toho hrá hudba na podfarbenie – najlepšie nejaká romantická sračka (tento terminus technicus preberám off topic od Dana Majlinga).

Nejde „iba o sex“, je to skôr splynutie duší, je to demonštrácia všetkých klišé o úlohách pohlaví a je to aj prehliadka prestrihov detailov, veľkých detailov dohladka vydepilovaných tiel a rozostrených filtrov na kameru. Jediná „nechutnosť“, ktorá sa občas pritrafí, je zapálená cigareta PO TOM v posteli. Všimli si to aj čitateľky-respondentky našej tematickej ankety, ktoré však po reálnych sexuálnych skúsenostiach tieto scény berú zrelo s rezervou. Skôr prihliadajú na to, či tieto sex-scény zapadajú do filmu alebo seriálu a jeho umeleckej celistvosti, resp. celkového vyznenia. Linda však argumentuje v prospech občasnej idealizácie: „Niekedy rada pozerám idealizované veci ako formu príjemného escapizmu, nie každý film, seriál a sex scéna musia byť dokumentárne verné celulitíde a neohrabanosti skutočnosti, občas človeku dobre padne nejaká romantická fantázia.“

Kde sú na obrazovke v našej obývačke tí, ktorých misionár nebaví a ktorí sa dokážu s niekým vyspať aj neopití, kde sú tie, ktorých BMI nevykazuje záporné hodnoty a ktorých vagína vydáva smiešne zvuky, keď sa do nej dostane vzduch? Dám 10 eur každému páru v Bratislavskom kraji, ktorý vyvrcholí v rovnakom momente a asi neskrachujem. Medzi najzásadnejšie otázky ohľadne zobrazenia sexuálneho aktu na obrazovke patria: Kto sa pozerá a Ako sa pozerá? Tento pohľad totiž ovplyvňuje aj naše očakávania, pozitívne či negatívne. Erika tvrdí, že asi práve pre ich nerealizmus bola „taká nešťastná z prvého sexu“.

Iný scenár
Najväčšími game changermi zobrazovania sexu na obrazovke sa stali v Británii Shameless či novší Fleabag, v Amerike sú to nepochybne Girls. (Nebudem rozoberať porno ani art filmy.) Ich tvorcovia, či mnohokrát skôr tvorkyne, sú si vedomí a vedomé sily nenormatívneho a realistického zobrazenia sexu, resp. jeho mnohých podôb. Kamera tu neprechádza lačne po ženskom tele, ale často sa stáva jeho predĺžením (no našťastie nie v štýle kritiky porna Amy Schumer).

S „raw“ sexom v prevedení à la Girls sa stotožňujú naše respondentky v podstate jednohlasne. Tieto seriály opustili nablýskané apartmány, vodné postele a „erotické“ prítmie a vypustili do éteru mainstreamu ženy, čo sexujú pre sex samotný, a pri tom im do uška nehrá šteklivý hudobný podmaz, ale plieska koža o kožu. Sexujú aj ich rodičia v strednom veku. Objaví sa dokonca gay sex či sex počas tehotenstva. Zbohom zasnené renesančné nadčasové Venuše, vitajte kamošky rôznych tvarov, preferencií a apetítu! Je zaujímavé, že naše respondentky sa v prežívaní sexu dokážu stotožniť so Charlotte zo Sex and the City, ale aj s mužskými postavami – nezávisle od ich sexuálnej orientácie.

Nie všetkým sú však neprikrášlené sexuálne explicitné scény pochuti. Nie všetkým sa páči nonšalancia, s akou sa striedajú sexuálni partneri, niekedy doslova v množnom čísle, nie každý je pripravený vidieť pozadie ženy, ktorá váži viac ako 60 kíl a sex si naozaj užíva. Ženské postavy často mužov dokonca iba využívajú, predstierajú orgazmy, sex pre ne nie je bezpodmienečne vrchol, niekedy dokonca iba prostriedok.

V spomínaných seriáloch vidíme často iné modely sexuálnych vzťahov, ktoré nekorešpondujú s našou skúsenosťou. Tu by sme sa mohli zastaviť a spýtať sa na svoje očakávania od takýchto scén. Čím sa pre nás stali filmové postavy? Vyprázdnenými dokonalými schránkami kopírujúcimi zaužívané schémy našej heteronormatívnej patriarchálnej spoločnosti? Alebo niečím, čo nám rozšíri obzory, možno pomôže pochopiť vlastné otázky spojené s naším sexom? Argument o konzervatívnom divákovi nepripravenom na rôzne „inakosti“ mi pri sexe trochu nesedí. Však sme si nikdy ako ľudský rod nedokázali poriadne internalizovať ani to šieste a deviate prikázanie.

Obrazovka (a filmové plátno) je bojové pole, kde dlhodobo prebieha vyjednávanie ohľadne najrôznejších spoločenských noriem a zobrazovania, ktoré hlboko ovplyvňuje naše rozmýšľanie a prežívanie. Chceme, aby bola miestom pre všetkých, či aby na nej prežívali ideály jednej skupiny?