napísala KLAUDIA RYBOVIČOVÁ ilustrovala ALEXANDRA JUST

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 29. augusta 2024.

Všetci sme ich vydržali a tu sme. Živí, zdravé a niekedy aj šťastné.

U nás doma sa hovorilo, že stena ti dá druhú. Hovorilo sa, keď neprestaneš, jednu ti tresnem. Aj sme neprestali, aj nám tresli, nič sme sa z toho nenaučili, iba sme sa báli. Hovorilo sa so mnou sa takto rozprávať nebudeš. Hovorilo sa prines varechu. Hovorilo sa počkaj, keď prídem domov. Hovorilo sa. 

Niekedy sa hovorilo dlho, pokojne, rešpektujúco, v kuchyni pri stole, pri šálke čaju, alebo keď sme pozerali nový film, ktorý sa vtedy začínal o 20.30 a každú polhodinu mal jednu reklamu. Vtedy sme hovorili. Prepínaš furt, čo z toho potom máme? A čo bolo dnes v škole? A akú knihu teraz čítaš? Hovorilo sa niekedy tak, že mi bolo dobre, cítila som sa vypočutá, oddýchnutá. 
Domácnosť. Obyčajná. Plniaca primárne potreby. 

A teraz sme veľké, a tak robíme, ako nás naučili. Aj tak, ako nás nenaučili. 

Facky dokážu bolieť aj po rokoch. Dokážu bolieť tak, ako bolia zahojené zlomeniny, keď sa mení počasie alebo životné obdobie. Vždy, keď sa trochu spochybňuješ, spomenieš si na jednu ti tresnem a bude ti lepšie. Spomenieš si na hanbu, na objímanie kolien, na zrkadlo, do ktorého sa pozerali tvoje päťročné oči, a s odhodlaním, aké len päťročné dieťa môže mať, si samu seba presviedčala, že to nebola tvoja vina. Nebola tvoja vina, že si dostala facku, možno si veľa hovorila, možno si hovorila nesprávne, možno si mala nesprávny tón, ale nikto ťa nenaučil, ako to robiť správnejšie. Nie je to tvoja vina. Toto si sa naučila sama. Naučila si sa dobre klamať a ešte lepšie zatajovať, naučila si sa báť sa tak veľmi, až si v škole nedojedla obedy, lebo čo keď predsa len tie klamstvá nemáš zvládnuté poriadne, a ani ti vôbec nie je príjemné nepovedať pravdu, ale čo ak zasa toho povieš priveľa, čo ak to povieš nesprávne. 

Neboli na dennej báze. Boli len tak. Medzi rečou. Výchovné. Veď aj nás tak vychovali a tu sme. Keď dospelý človek nezvládne emócie, neudrie druhého. Ak by to predsa len urobil, nepochválil by sa tým na návšteve, nepovedal by to známym ako takú bežnú praktiku, nepovedal by to ani ako hlúpy vtip. Keď sa však stretnú niektorí rodičia, s veľkou vervou si vymieňajú informácie o tom, ako je toho už vyše hlavy, ale varecha je u nás dobrá pomocníčka. 

U nás doma sa hovorilo nerev, lebo ti dám dôvod. Hovorilo sa jedna ti bola málo? Hovorilo sa aj som na teba hrdý, ľúbim ťa, teším sa, že si tu. Hovorilo sa pekne, nepekne a na oboje sme si tak nejak zvykli. 

Päťročné dievča, ktoré sa po facke pred zrkadlom presviedčalo, že to nie je jeho vina, vyrástlo na dvadsaťpäťročnú ženu, ktorá sa takto presviedča stále. Už ju nikto nebije, ale niekedy facky stále cíti. Občas. Pri zmenách. Keď ich pripomenie hanba. Dievča vyrástlo na ženu, nikdy však neprestalo veriť, že si lásku musí zaslúžiť, že ak toho urobí dosť, zabráni facke. V dospelosti sa už nebojí tých ozajstných, len neláskavosti. Ak bude dokonalá, úspešná, šikovná, bude dosť. Za dvadsaťpäť rokov jej však nikto nepovedal, kedy stačí, kedy je dosť, kedy môže byť aj obyčajná a nepríjemná. Aj dnes chce len počuť ľúbim ťa, som na teba hrdý namiesto prejavov sklamania. A pre niečo si stále vyberá podľa vzorca. Čím menej konzistentnosti zažíva, tým viac lásky dáva, lebo tak ju to naučili, taký domov si pamätá, raz láskavý a potom nenávistný, veď tak si to zaslúžila. 

Vyrástla a pozoruje deti, ktoré dnes učí. Pozoruje rodičov, ktorí trojročným ľuďom vysvetľujú, že ich ľúbia, ale musia tu ostať sami, lebo sú veľkí a veľké a zvládnu to. Pozoruje aj takých, ktorí ich okríknu, že prečo robia cirkus, či to nemôže ísť bez problémov. Potom vidí zmätenosť v detskej tvári a spomenie si na seba, na zrkadlo, na objímanie päťročných kolien. A bolí ju to aj za nich, lebo vie, že si to možno nebudú pamätať, ale prázdno vo vnútri, v ktorom mala byť láska, bude zase o čosi väčšie. 

U nás doma sa ľúbilo. Ľúbilo sa úprimne, no napriek tomu sa emócie nezvládli, a potom z toho bolela duša aj telo. Päťročné dievča vyrástlo a už vie, že to, čo pre nás znamená domov, sa dá prepísať. Len ešte celkom nevie ako. Skúša a hľadá, niekedy by najradšej nemusela, ale nevie inak. Hľadá spôsob, ako uveriť, že rodičia boli tiež ľudia, že nenávisť nebola skutočná, bola len prejavom ich vlastného zraneného vnútra. Nehľadá už spôsob, ako im odpustiť, len spôsob, ako prestrihnúť kruh toho, že lásku si treba zaslúžiť. Spôsob, ako uveriť, že jej nedokonalé časti je tiež možné ľúbiť. 

Facky bolia aj po rokoch. Vracajú sa ako pocity nedostatočnosti, ako hanba, ktorá sa nedá umyť. Ako nedostupnosť, ktorú si pletie s láskou. Bolia ako zahojené zlomeniny, ktoré sa občas pripomenú.

Sme tu. Aj nás bili a prežili sme a sme schopní aj samostatné. Ale ako nám je naozaj? 

editovala MICHAELA KUČOVÁ korektúra TEREZ FRECEROVÁ