napísala MARTINA SLOVÁKOVÁ
ilustrovala han
Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 16. marca 2017.
Šťastnou ma robí veľa vecí a okolností. No úplne najšťastnejšie a najviac inšpirovane sa cítim pri teplote do 20 – 23 stupňov Celzia, keď je v poriadku nosiť dlhé nohavice a krátke tričko, keď mám pred sebou dobrú kávu s príbehom, zápisník, laptop alebo dobrú knihu a keď počujem obľúbenú hudbu. Vtedy moju hlavu zaplaví pokoj, myseľ je najviac pripravená premýšľať a posúvať sa vpred. Keď sa do toho ako správne korenie pridajú milé nečakané náhody, stretnutia, ľudia, chute a mikropríbehy, nepoznám lepšie rozpoloženie ako prísť na niečo nové.
Myšlienky, ku ktorým sa chcem niekedy vrátiť, si zaznamenávam rôznymi spôsobmi. Ak práve šoférujem, nápad si poviem nahlas a nahrám na diktafón v mobile. Veľa fotím na telefón, pomenej na analógový foťák a občas si nahrám video. Pre kombináciu slova a obrazu mi ako záznamové médium vyhovuje Instagram. Veľa poznámok si píšem digitálne a rovnako veľa si ich píšem ceruzkou či perom na papier. Na stole mám niekoľko zápisníkov rôznych veľkostí a stále som neprišla na kľúč, podľa ktorého si vyberám vždy iný notes. Kým vďaka technológiám môžem myšlienku začať písať na telefóne a neskôr ju rozpísanú otvoriť a dokončit na laptopte, v zápisníkoch mám neporiadok. Pracovné poznámky prekladám súkromnými, heslovité zápisky prekladám súvetiami. Kamarátka sa ma opýtala, akým spôsobom si vediem denník. Či ho píšem sebe alebo niekomu druhému. Či píšem ráno alebo večer. Či píšem, čo som zažila, alebo to, čo zažiť chcem. Ona je vraj z toho nervózna. Nevie, akú formu má pri písaní denníka zvoliť. Ja sa nad tým nezamýšľam rovnako, ako sa nezamýšľam nad voľbou zápisníka. Nie je to pre mňa podstatné. Viem, že sa to niekde kumuluje, a keď to budem potrebovať, viem, kde to nájdem.
„A private journal gives us a very different kind of self-portrait than any number of selfies or Facebook postings.“
Mesiac od konca decembra 2016 som strávila na Novom Zélande. Vycestovala som sama a bez konkrétnych plánov. Iba deň pred odletom som si bookla izbu cez Airbnb. Okrem toho, že som sa pozerala do mapy, kníh, laptopu, mobilu a na dno šálok od cappuccina, každý deň som sa na seba pozrela nielen v zrkadle, ale aj cez denník. Denníkom niečo vyjadruješ. A keď ho potom s odstupom po sebe čítaš, môžeš veľa objaviť.
5. 1. 2017 Mount Eden
Sedím na okraji krátera Mount Eden a pozerám na panorámu Aucklandu. Slnko je vysoko a keď píšem tieto slová, na papieri vidím tiene svojich vlasov, ktoré rozfukuje vietor. Je asi dvadsať stupňov, slnko hreje pomerne ostro (ozónová diera, ehm), vietor však príjemne chladí. Počujem vietor v tráve, listy na stromoch, občas lietadlo, tlmený zvuk mesta a ľudí. Ich kroky, ich rozhovory, ich fotoaparáty. Najviac však počujem ťahy ceruzky, ktorou píšem. Vidím malé lode v zátoke, malých ľudí na okraji krátera a malé autíčka na cestách, ktorým sa lesknú strechy. Odrážajú prudké svetlo a ak by som tento obraz maľovala, na strechy áut by som použila bielu farbu. Po ruke mi práve lezie mravec a sústreďujem sa na to, ako veľmi to šteklí. Podobne ako šteklia tiene mojich vlasov tento papier. Spravila som už niekoľko fotiek na film aj mobil, zopár krátkych videí a premýšľam, ako si túto chvíľu čo najlepšie a najkomplexnejšie zaznamenať. Myslím si, že človek ešte stále nevymyslel nič lepšie na dôkladné uchopenie zážitku ako písanie, literatúru, zápis ako záznam. Dáta (taja dych) sa nám dnes zapisujú aj na disky, ale zápis vznikol od slova písať. Hoci, metaforicky vzaté, aj keď práve fyzicky nepíšem, príbeh môjho života sa stále píše. Och, ako veľmi milujem slová a hrať sa s nimi. Písanie je zábava. A to som ešte neprešla k typografii.
Formálny spôsob písania v podobe rukopisu rovnako ako dramaturgia, ktorou zaznamenávaš, čo vidíš alebo prežívaš, zrkadlia tvoje aktuálne rozpoloženie. Písanie rukou – miestami snaha o kultivovaný krasopis a niekedy len ťažko čitateľný škrabopis – dokonale reflektuje vír aktuálnych myšlienok v hlave. Písať v počítači je také obmedzujúce! Máš iba italic, bold alebo underline. Koľko výrazových prostriedkov ponúka papier. Mám pocit, že písanie je najlepšia a najosobnejšia cesta, ako si spomienky zakonzervovať pre seba a v prípade potreby aj pre niekoho ďalšieho. Píšem si tu každý deň. Zápisky toho, čo vidím a zažívam, myšlienky, ktoré mi napadnú, ciele, drobné úvahy, občas niečo nakreslím. Občas je to dialóg, občas monológ. Veľa sa tu zamýšľam nad prežívaním prítomnosti a písanie mi to pomáha v sebe formulovať.
27. 1. 2017 (v lietadle smer domov, cca 23:00)
ODPADNEM!
Dopíšem riadky o cestovaní, otvorím novú knihu a v predslove nájdem:
„Cestovať je veľmi užitočné, rozhýbe to predstavivosť. Všetko ostatné je len únava a sklamanie. Naša cesta je len pomyselná. A v tom je jej sila. Odvíja sa od života k smrti. Ľudia, zvieratá, mestá i veci, všetko je vymyslené. Je to román, iba fiktívny príbeh. (…) A napokon, každý sa môže vybrať na takúto cestu. Stačí zavrieť oči.“ (Louis-Ferdinand Céline, Cesta do hlbín noci)
A ja práve do noci a tmy cestujem… Tieto veci si píšem pre seba, lebo chcem pre niektoré myšlienky urobiť čosi viac, aby som si ich zapamätala. Neviem, či, kedy a ako sa k týmto zápiskom vrátim a či ich budem vedieť všetky po sebe prečítať. Neviem ani to, či si ich nechám iba pre seba alebo o čo všetko z toho sa podelím. Ale to teraz nie je podstatné. Podstatné je, že teraz tu som, píšem, zažívam.
V Auckland Gallery som mala možnosť spoznať The Letter Writing Project od autora Lee Mingwei. Bola to interaktívna inštalácia s tromi kabínkami. Do kabínok ste mohli vstúpiť a listy v nich písať alebo čítať. Z vnútornej strany búdok boli poodkladané obálky s listami. Tie, ktoré neboli zalepené, ste si mohli prečítať. K dispozícii ste mali ceruzku a mohli ste napísať aj svoj vlastný list. Autor vyzýval ľudí, aby písali listy vďaky, odpustenia alebo ospravedlnenia. Pocity, ktoré divák skôr alebo iným spôsobom nebol schopný vyjadriť. Obálku ste mohli nechať otvorenú alebo ju zalepiť a umiestniť na vnútornú stranu kabínky. Ak ste na obálku napísali meno a adresu, galéria poštu odoslala. V opačnom prípade ostávali obálky na stenách kabínky a adresátom správy bol ktokoľvek. List ste tak mohli písať konkrétnemu aj náhodnému čitateľovi. Ja veľmi rada píšem dlhé štrukturované e-maily a občas aj rukou písané listy. Verím, že čítať je rovnako dôležité ako písať.
Čítajte (si) a píšte (si). Ja som za ten mesiac zistila aj to, že najdôležitejšia je posteľ a stôl. Niekedy k šťastiu nič viac netreba, hoci kvety potešia (aj keď si na ne nepotrpíte).
Mimochodom, ďalší projekt od rovnakého autora bola možnosť prespať v galérii a posteľ bola súčasťou inštalácie. Ak vás vyžrebovali, bolo potrebné priniesť si pyžamo a niečo, čo je bežne na vašom nočnom stolíku. Keď som do krabičky vhadzovala vyplnený lístok s mojimi údajmi, premýšľala som, čo by som si na noc do galérie priniesla. Vedľa postele som totiž mala denník a artefakt, ktorý by ste na noc priniesli, ste potom na určité obodbie mali nechať v galérii ako súčasť inštalácie.