napísala DAGMAR GUROVÁ ilustrovala BARBORA IDESOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 5. decembra 2024.

V tichej sále dramaticky zadunia bicie. Ľudia prekvapene dvíhajú hlavu, ale to už vzduch režú ostré tóny trúbky a truhla klesá do hlbín krematória. Niektorí sú zarazení, no sugestívny rytmus rýchlej hudby im nedovolí dumať posediačky. Najmenej zaťažení konvenciami vyskočia zo sedadla ako prví, postupne všetci tancujú či aspoň podupkávajú nohou.

Predstava vlastného pohrebu ma zakaždým rozosmeje. Púšťam si ju v hlave, keď si potrebujem dodať odvahu pred ťažkým rozhovorom alebo pred niečím novým a strašidelným. Funguje to aj vtedy, keď mi pred nosom ujde električka či sa mi vo výťahu roztrhne vrecko so smeťami. Pohrebná skladba povzbudzujúco hučí v aute, keď si so strachom razím cestu hmlou alebo poľadovicou, a moje deti na zadných sedadlách len prevracajú oči. Vedia, o čo ide. S debatami o smrti to doma nepreháňame, ale nie sú tabu.
Boli roky, keď som na ňu vôbec nepomyslela. Stiahol ma prúd všedných úkonov a povinností. Pripomínala som škrečka, ktorý zbesilo uháňa v plastovom kolotoči a má pocit, že to potrvá navždy.
Možno aj preto ma tak zasiahlo zistenie, čo najviac ľutujú zomierajúci – nesplnené sny, priveľa času v práci a primálo s ľuďmi, na ktorých im najviac  záležalo. Uvedomila som si, do akej miery robím to isté, a prebralo ma to k životu. 

Odvtedy mi chvíľkové pomyslenie na smrť pomáha prekonať hanblivosť. Rozoznať, čo je dôležité a na čo sa môžem vykašľať. Zhodnotiť, či žijem, ako chcem, alebo sa dostávam do vleku okolností a predstáv iných. Zrazu dokážem vstať ráno o piatej, aby som si mohla zaplávať. Dovolím si na pár minút sa zastaviť a pozorovať stromy vo vetre či oblaky. Pre niekoho sú to zbytočnosti, mne dávajú pocit, že naplno žijem.
Odhodlala som sa znova chodiť do školy a zmeniť prácu. Nechcem, aby sa deťom ako prvá vynárala spomienka na moju tvár osvetlenú monitorom. Túžim, aby si rozprávali vtipné príhody o tom, čo sme spolu zažili. Aby mohli povedať, že sme sa veľa smiali, bláznili, čítali si a vymýšľali. Aby si pamätali spoločné chvíle bez náhlenia. 
Aj to najbanálnejšie rozhodnutie môžem preveriť z pohľadu vlastnej konečnosti: Keď raz budem na smrteľnej posteli a spomeniem si na dnešný večer, ocením, že som si dala topánky, ktoré každý obdivoval, no tlačili? Alebo tie rozčaptané, v ktorých som dokázala tancovať do záverečnej? Niekedy ma prekvapí zistenie, že nič z toho, lebo viac než dlhoočakávanú tancovačku v tej chvíli potrebujem výlet do lesa. 

Nie je to všeliek. Nie vždy si na túto techniku spomeniem a nemusí ma doviesť k rozhodnutiu, ktoré sa ukáže ako najlepšie. Ktovie, čo si na konci života budem skutočne myslieť, no teraz je pre mňa podstatné, že vďaka akceptovaniu smrteľnosti ním prechádzam vedomejšie a častejšie sa smejem. Všímam si viac vtipných, absurdných situácií, ktoré mi uľahčujú zvládať to, čo nemôžem zmeniť. Tak ako fakt, že raz zomriem, a čo je ešte ťažšie – zomrú aj moji najmilší. Ako dieťa som si myslela, že ich stratou sa zákonite skončí aj môj svet, a dlho pre mňa ostávala nepredstaviteľná. Zmenilo sa to, až keď som sa vyrovnala s vlastnou konečnosťou. Jej prijatím sa niečo vo mne uvoľnilo. Nevznášam sa na obláčiku falošnej pozitivity, ale o ľudí, ktorých mám najradšej, sa menej bojím. Nie preto, že rozlúčiť sa s nimi by zrazu bolo ľahšie, ale nemusím na to ostať sama. Viem, kde hľadať pomoc. Ktoré knihy by som si mohla prečítať. Kde by som stretla ľudí s podobnou skúsenosťou, ktorí by rozumeli, čo prežívam, dokázali by ma podporiť, poradiť mi. Tuším, čo by moje smútenie mohlo spraviť znesiteľnejším. 

Popri tom, ako mením postoj k smrti, uvoľňuje sa aj v rodine. Ešte nedávno som si nevedela predstaviť, ako sa rodičov spýtam na ich posledné priania, a teraz sa o nich len tak medzi rečou dokážem baviť aj so svojimi deťmi. Prekvapivo v tom nie je nič ťaživé. Väčšina tých debát vzniká náhodne. Zrazu sa pristihneme, že pri káve a koláčiku preberáme, kto si želá klasický pohreb. Kto by chcel odpočívať pod kvetmi a stromami. Komu dať vedieť, že niekto z nás už nie je. Nie je to podrobné plánovanie, len útržky, na ktoré plynule nadviažeme inou témou zo života. Fascinuje ma, že to celé prebieha tak prirodzene. No big deal. 
Často sa pri tom smejeme. Hlavne, keď o smrti hovorí moja 90-ročná babka, ktorej výroky sa stávajú rodinnou klasikou. Podobne ako spomienka na druhú babku, ktorá neustále žartovala. Naposledy nás rozosmiala na vlastnom pohrebe, keď sme sa s ňou snažili rozlúčiť a jej truhla nekontrolovane klesala a stúpala v pohrebnom výťahu. 
Pripomenulo mi to scénu z Tisícročnej včely – pohrebný sprievod spolu so smútočnou hudbou v jednej chvíli vážne kráča zasneženou krajinou, vzápätí sa nesmierne komicky rúti dole kopcom. Prvý raz som to videla ako dieťa a smiala som sa, až mi slzy tiekli. Hovorila som si, že ak už musím zomrieť, takýto pohreb by mi to aspoň trochu vynahradil. Zároveň som si bola istá, že takto zábavne mi ho nikto nevystrojí. Pohreby predsa majú jasný scenár a odohrávajú sa na miestach, kam smiech nepatrí. Dnes už viem, že to tak nemusí byť. Každý môže mať rozlúčku, akú si želá. Niekto s vencami a prejavmi na cintoríne. Iný pri veselej hudbe v kaviarni alebo na lúke. Dôležité je mať na výber. Aj preto potrebujeme hovoriť o smrti. Poznať svoje práva. Vedieť, že nemusíme odchádzať v bolesti ani v cudzom prostredí. Chápať, že spísanie posledných prianí nie je morbídne a neurýchli náš odchod na druhý svet. Pre mňa je to posledná dobrá vec, ktorú môžem urobiť pre tých, ktorí tu po mne ostanú. Dať im návod, ktorý ich povedie v momentoch, keď je všetko boľavé a hlava zahmlená. Verím, že im ušetrím kopu trápenia a starostí.
Netuším, kedy, kde a ako sa budem lúčiť, no poteší ma, ak svoj koniec dokážem vnímať podobne ako Jane Goodall, známa výskumníčka šimpanzov. Tento rok oslávila 90 rokov a povedala, že zomieranie bude jej najbližším veľkým dobrodružstvom.

editovala MICHAELA KUČOVÁ korektúra VIKTÓRIA DUBOVICKÁ