napísala DAGMAR GUROVÁ ilustrovala BARBORA IDESOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 5. decembra 2024.

V tichej sále dramaticky zadunia bicie. Ľudia prekvapene dvíhajú hlavu, ale to už vzduch režú ostré tóny trúbky a truhla klesá do hlbín krematória. Niektorí sú zarazení, no sugestívny rytmus rýchlej hudby im nedovolí dumať posediačky. Najmenej zaťažení konvenciami vyskočia zo sedadla ako prví, postupne všetci tancujú či aspoň podupkávajú nohou.

Predstava vlastného pohrebu ma zakaždým rozosmeje. Púšťam si ju v hlave, keď si potrebujem dodať odvahu pred ťažkým rozhovorom alebo pred niečím novým a strašidelným. Funguje to aj vtedy, keď mi pred nosom ujde električka či sa mi vo výťahu roztrhne vrecko so smeťami. Pohrebná skladba povzbudzujúco hučí v aute, keď si so strachom razím cestu hmlou alebo poľadovicou, a moje deti na zadných sedadlách len prevracajú oči. Vedia, o čo ide. S debatami o smrti to doma nepreháňame, ale nie sú tabu.
Boli roky, keď som na ňu vôbec nepomyslela. Stiahol ma prúd všedných úkonov a povinností. Pripomínala som škrečka, ktorý zbesilo uháňa v plastovom kolotoči a má pocit, že to potrvá navždy.
Možno aj preto ma tak zasiahlo zistenie, čo najviac ľutujú zomierajúci – nesplnené sny, priveľa času v práci a primálo s ľuďmi, na ktorých im najviac  záležalo. Uvedomila som si, do akej miery robím to isté, a prebralo ma to k životu. 

Pokračovať v čítaní: „Posledné dobrodružstvo“