napísala MICHAELA KUČOVÁ ilustrovala KRISTÍNA BABULICOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 6. júna 2024.

Všetci slušní ľudia odsudzujú klebetenie. Rozoberať cudzie životy poza chrbát dotyčných a vynášať o nich súdy sa jednoducho nepatrí. Je to hlúpe a škodlivé, prízemná zábavka s potenciálom katastrofálnych dôsledkov. 

Nemenej dôležitá je skutočnosť, že klebetenie vo všeobecnosti považujeme za čosi, čo je vlastné ženám. Zdá sa, akoby pre vzťahy medzi ženami bolo nevyhnutné donekonečna rozoberať cudzie vzťahy a súvisiace dedukcie, spriadať jedovaté babské reči.

Práve z tohto dôvodu sa však z feministického podhubia občas ozve aj názor, že klebetenie netreba celkom jednoznačne odsúdiť. Nebude to pekný pohľad, ale skúsme sa teda pozrieť na to, čo pre nás klebetenie skutočne znamená.

Komu tým prospejete?

O sociálnej funkcii klebiet si neraz radi zafilozofujú aj ľudia, ktorí sa živia klebetením o celebritách. Parasociálny rozmer celebrity gossip však tentokrát nechajme bokom a skúsme sa pozrieť na to, čo znamenajú rozhovory o veciach, do ktorých nás nič nie je, v našich osobných vzťahoch.

Rozprávať sa o informáciách, ktoré nie sú verejné a neraz sú spojené s istou kontroverznosťou, je vzrušujúce. Klebetenie v našich telách vyplavuje všetky tie lahodné hormóny – dopamín, serotonín, oxytocín. V situácii, keď sa rozhodneme zdôveriť alebo sa nám niekto zdôverí s informáciami, ktoré nie sú verejne známe, dostávame signál, že niekam patríme a vieme. Byť súčasťou takejto konverzácie je privilégium, vyjadruje dôveru, skutočnosť, že sme súčasťou vnútorného kruhu. Pozorovaním a komentovaním tých vonku sa potvrdzuje naše miesto vnútri. Nečudo, že si pôžitok z bežného rozhovoru neraz s radosťou týmto spôsobom okoreníme.

Informácie tohto typu zároveň predstavujú významný sociálny kapitál. Vedomosti o živote ostatných nám pomáhajú zorientovať sa v danom sociálnom prostredí a nepochybne aj stúpať v jeho hierarchii. Vo víre klebiet vieme vytvoriť minimálne dojem o svojej informovanosti a prehľade, posilniť svoj spoločenský význam.

Zároveň nám klebety môžu slúžiť ako návody či mantinely pre to, ako žijeme vlastný život – rozoberaním konania a rozhodnutí iných ľudí si overujeme svoje vlastné kroky. Snorením v cudzích príbehoch vrátane tých tabuizovaných prehlbujeme porozumenie tomu svojmu. Práve na to, ako ustáť tie „škandalózne“ a skrývané situácie, ktoré život prináša, nám totiž najviac chýba návod.

Súčasťou klebetenia je však aj súdenie či rovno odsúdenie konania druhých ľudí. Netreba preto podceňovať aj skutočnosť, ako si klebetením a ohováraním zvyšujeme vlastné sebavedomie a dodávame falošný (!) pocit, že nám by sa niečo podobné predsa nikdy nemohlo stať, my to vieme lepšie. Klebetenie zvyšuje nielen našu spoločenskú prestíž, ale vo všeobecnosti je nástrojom opojného povýšenia.

Čo s tým majú bosorky

Ak sa pozrieme hlbšie do dejín, práve k patreniu a blízkosti možno vystopovať pôvod anglického výrazu pre klebety – gossip. Jeho etymológia je spojená s rolou krstného rodiča (gods-sibling) či osoby prítomnej pri pôrode – vyjadruje teda predovšetkým blízky, dôverný vzťah. Feministická mysliteľka Silvia Federici v kontexte honov na čarodejnice vysvetľuje, ako sa démonizácia ženských rozhovorov od 16. storočia stala súčasťou vytlačenia žien z verejného priestoru a presadzovania poslušnosti voči manželovi ako najvyššej méte ich života. Opisuje rozbíjanie ženskej spolupatričnosti aj prostredníctvom zákazu stretávania sa či hrozivých trestov za jalové reči. Klebety sa stávajú nástrojom diabla a hriechom z pohľadu viacerých dominantných náboženstiev. V skutočnosti však ide o narušenie ženských spojenectiev, nebezpečných pre dominantný spoločenský systém. Odsúdenie šírenia gossipu sa podľa Federici podieľa na patriarchálnej devalvácii ženskej existencie: „Sú to ženy, kto klebetí, pretože sa predpokladá, že nemajú nič lepšie na práci. Zároveň majú horší prístup ku skutočným vedomostiam a informáciám, ako aj štrukturálne sťaženú možnosť vytvárať fakticky podložený, racionálny diskurz.“

Ohováranie je, samozrejme, hodné odsúdenia. Feministická optika však navrhuje, aby sme sa pri súdení niekedy príliš neunáhlili. Naše vnímanie klebetenia je historicky podmienené sexizmom, ktorý znevažuje akékoľvek spôsoby a obsahy, o ktoré sa medzi sebou ženy a kvír ľudia delia. Súkromná doména – ako dlhodobo jediné pôsobisko ženy – prirodzene tvorí primárnu oblasť jej záujmu. A ak nám niečo aktuálne spoločenské udalosti ukazujú, tak je to nepochybne aj význam vzťahovosti a naliehavá potreba sa vzájomnými vzťahmi zaoberať. Rozhodne teda nejde len o malicherné pletky, ktoré nie sú hodné našej pozornosti.

Snaha neutralizovať komunikáciu medzi ženami znevážením na (s)prosté klebetenie je ďalším zo spôsobov, ako patriarchát formuje spoločnosť. Primitívne redukuje ženské a kvír vzťahy a v klebetiacich vyvoláva pocit previnenia a hanby. Dáta pritom hovoria, že miera klebetenia je medzi rodmi vyvážená. A je to najmä doterajšia historická skúsenosť, ktorá stále vyvoláva dojem, že témy, ktoré zaujímajú ženy, sú akosi menej relevantné ako všetky tie maskulínne záujmy. 

Keď chýbajú dôkazy

Zásadnou výhradou voči klebetám sú aj pochybnosti voči ich dôveryhodnosti, predpoklad, že sú často vyslovene nepravdivé. A hoci ťažko dohľadať dáta, ktoré by nám v tomto ohľade urobili jasno, opäť sa môžeme skúsiť zamyslieť nad kontextom klebetenia veľkorysejšie. Hoci je to v časoch fake news tenký ľad, je dôležité upriamiť pozornosť na to, ako dnes v spoločnosti chápeme hodnovernosť. Klebety považujeme za neoverené informácie, pretože sa šíria primárne ústnym podaním a vychádzajú z anekdotických pozorovaní. Pripomeňme si však, že systém nášho poznania tiež dlhodobo utváralo patriarchálne nazeranie na svet a oblasti oficiálnych vedomostí, zdrojov, kníh a štúdií dodnes dominujú muži. Ženské poznanie – podobne ako mnohých ďalších marginalizovaných skupín – sa teda do veľkej miery opiera o orálnu tradíciu. Je len prirodzené, že v situácii, keď sa napríklad aj medicína odmieta venovať vedeckému výskumu ženského organizmu v rovnakej miere ako mužskému, si ženy vytvorili alternatívny systém, ktorý vychádza z poznania založeného na akumulácii vlastných skúseností. Jednoducho, kamoška ma varuje pred tým, čo si neprečítam v príbalovom letáku.

V dôsledku sú to teda práve tieto „neoficiálne kanály“, ktorými sa v praxi šíria neraz životne dôležité informácie. Vo forme šepkandy sa vymieňajú informácie o potenciálnych rizikách a možnostiach prevencie, či už ide o vzťahy, zdravie či prácu. Svetoznámym príkladom môže byť hnutie MeToo, v ktorom neoficiálne, no v kuloároch dobre známe skutočnosti kulminovali do verejnej diskusie o zneužívaní moci vplyvnými mužmi v Hollywoode a viacerých súdnych procesov.

Indiskrétnosť spojená s klebetením je teda aj reakciou na mocenské dynamiky. V kontexte rodového útlaku vytvára priestor pre solidaritu a vzájomnú pomoc a v prostredí, ktoré odmieta vypočuť, nachádza alternatívne cesty vyjadrenia. Môže byť nástrojom zmocnenia sa pre tých, ktorí sú inak bezmocní. Šírením znalostí pomáha robiť informované rozhodnutia a taktiež v prípade citlivých informácií reálne narúša mocenskú nerovnováhu (čo príležitostne vyústi aj do vyvodenia dôsledkov).

Na koho to slovo padne

Nie všetky klebety sú si pritom rovné. Myslím si, že práve to je problém – že vo všeobecnosti do tejto kategórie hádžeme konverzácie medzi ženami celkom bez rozmyslu. V predchádzajúcich odsekoch som sa preto snažila poukázať na rôzne nuansy a historický vývin toho, ako klebetenie vnímame. Potrebujeme precíznejšie rozlišovať, ako vyhodnocujeme, čo, akým spôsobom a z akých dôvodov si medzi sebou ženy hovoria.

Zároveň považujem za dôležité prijať skutočnosť, že klebety sú naraz nástrojom emancipácie aj útlaku žien. Predstava čo by povedali susedy je totiž jednou z dodnes praktizovaných techník kontroly ženského správania. Hrozba klebetenia aj v súčasnosti dozoruje naše konanie a jasne určuje hranice, ktoré sa ženám nesluší prekračovať. Mnohé z nás pocítili na vlastnej koži, že moc jedovatých jazykov neradno podcenovať.

Je to práve ona jedovatosť, pre ktorú môže byť toto pre mnohé a mnohých nepríjemné čítanie. Neraz do našich životov nepekne zasiahli cudzie reči a je to zranenie, ktoré sa hojí dlho a pomaly. Inokedy sme možno my využili ich benefity a neochotne sa konfrontujeme s tým, na čí úkor sme to spravili. Úvahu nad klebetami teda neponúkam nevyhnutne ako výzvu na omilostenie, ale príležitosť rozpoznať rôzne úrovne a funkcie klebetenia. Klebety môžu byť zákerné a ubližujúce – bez ohľadu na to, do akej miery využívajú pravdivé informácie. Nepochybne zničili už nejeden vzťah a veľakrát práve medzi ženami, ktoré štandardne nemajú veľa iných akceptovateľných možností na vyjadrenie hnevu či sebaochranu. Zdá sa mi však prínosné, ak si ujasníme svoj vzťah ku klebetám a pochopíme, ako veľmi naše vnímanie aj v tomto ohľade ovplyvňuje sexizmus.

Za lepšie klebety

Nelobujem za rehabilitáciu klebetenia – nemyslím si, že by sme dnes túto činnosť mali cielene rozvíjať. Zároveň však viem, že sama sa jej napriek najlepším úmyslom nedokážem vždy zdržať. Slasť z klebetenia však striedajú silné výčitky a neraz neprimeraný pocit hanby. Ako teda klebetami neublížiť a zbaviť sa sexistických nánosov, ktoré medzi nami prehlbujú rivalitu?

Skutočná podstata klebetenia je podľa môjho názoru sama návodom, ako minimalizovať jeho škodlivý potenciál a využiť ten pozitívny. Je to totiž činnosť súkromná, určená len vybranému publiku, nie verejnosti. S klebetou sa obraciam na najbližších ľudí, ktorým dôverujem. Dôverujem, že vypočuté nezneužijú, a dôverujem, že informáciu prijímajú v kontexte toho, ako ma poznajú. Prirodzene totiž klebeta najviac vypovedá o mne samej. Klebetenie nie je môj vrcholný moment, ale aj vtedy, keď sa v slabej chvíli blížim k malichernosti či žiarlivosti, vyhýbam sa zášti. Vypustením svojej pary nechcem nikomu ublížiť – a v mojich priateľstvách podľa toho aj s nadobudnutými informáciami narábame.

Kľúčový je pre mňa úmysel a s akým zámerom klebetu vyslovujem. Klebetenie totiž je aj nástrojom úľavy vtedy, keď nemáme možnosť iného prejavu alebo je nekonštruktívne porozprávať sa priamo s dotknutými stranami. Je to tiež zábava, sebapoznávanie aj vzájomné zbližovanie sa. A napriek tomu všetkému vždy môže aj ublížiť – a za to pri klebetení potrebujeme prebrať zodpovednosť.

S vedomím všetkého vyššie opísaného sa zároveň snažím viac zvažovať, čo na druhých ľuďoch vlastne pozorujem a ako to vyhodnocujem. O klebetách sa neusilujem premýšľať feministicky preto, aby som sa obvinením patriarchátu vyvlieka zo zodpovednosti. Nechcem však klebetenie používať ako nástroj disciplinácie. Usilujem sa neposilňovať patriarchálne vzorce a rodové stereotypy, rozoznávať svoj zvnútornený sexizmus. Plne tiež rešpektujem požiadavku tajomstva. A ak ste o mne počuli niečo iné, vedzte, že netreba vždy veriť všetkému, čo ľudia hovoria.

Tento text vznikol vďaka štipendiu Vyšehradského fondu.

editovala MIRKA URBANOVÁ korektúra SOŇA GREGOROVÁ