napísala ZUZANA KOMAROVÁ ilustrovala MIROSLAVA DEMETEROVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 12. marca 2020.

Bolo presne 5. januára, keď som sa dozvedela tú hroznú správu. Spokojne som si s chuťou popíjala lidlovské chardonnay a do toho hladkala Pilarove uši, keď sa moja rodina z ďalekého Prešova rozhodla uštedriť mi brutálnu podpásovku, z ktorej sa spamätávam v podstate ešte dnes. Neprešlo ani 24 hodín, čo sa môj zadok po návrate z rodiska opäť usadil v krásnom socialistickom kresielku pražského bytu, a do toho to prišlo. Tá nešťastná správa na messengeri, o ktorej by som najradšej doteraz nevedela:

Natalia Oreiro neďaleko Tatier: Neuveríte, kde silvestrovala telenovelová hviezda!

Mojou prvou reakciou bolo zrýchlené dýchanie s miernym (možno domysleným) zatmením zraku, strata citu v končatinách a neschopnosť vyjadriť sa slovne. 

Natalia Oreiro! Moja Natalia Oreiro! Prišla z Uruguaja až do Zakopaného a ja som o tom ani netušila!

Teraz, keď som asi po desiatich rokoch bola doma celé Vianoce vrátane Silvestra, aby som rodičom urobila radosť, a toto sa stane! Je pravda, že som počas sviatkov cítila mierny nepokoj, akoby som vetrila akúsi magickú prítomnosť niečoho nadpozemského, a ako vidím, ženská intuícia nikdy neklame. 

Hneď som sa začala zamýšľať nad tým, čo by som robila, keby som túto novinu vedela včas, a krásne som si vykonštruovala celý príbeh so šťastným záverom. Naložila by som celú svoju rodinu v hujerovskom zastúpení do auta a vydali by sme sa na cestu naprieč východným Slovenskom do Poľska. Po celý ten čas by som mala zapnuté cédečko Tu Veneno (album Natalie Oreiro) a poctivo by som si nacvičovala všetky pesničky. Tie vie aj moja sestra a o niečo starší bratranec, ktorí sa kvôli mne foneticky naučili texty a s ktorými sme kedysi spolu tancovali pred telkou na jej klipy ako o život. Aj teraz, keď o tom len blúznivo píšem, mi šialene bije srdce pri pomyslení, že by sa táto situácia niekedy reálne odohrala. 

Natalia Oreiro je uruguajská speváčka a telenovelová herečka, vďaka ktorej som teraz tam, kde som. V celoživotnom omámení všetkým, čo hovorí španielsky. Telenovela Divoký anjel, ktorá sa za môjho bezstarostného detstva odohrávala na STV 1, mala okolo 260 častí a zamávala nejedným srdcom malého dievčatka. Dokonca sme sa so spolužiačkami na tú telenovelu aj hrali a ja som zakaždým bola Milagros (hlavná postava stvárnená Nataliou Oreiro). Čo ma vtedy najviac zaujímalo, bolo prepnutie audia do španielčiny, keď síce som nerozumela ani prd, no strašne sa mi páčili hádky po španielsky. Ako tú španielčinu len mleli a pri tom horlivo gestikulovali, hádzali sa do schodov a potom akože potratili ešte nenarodené dieťa. Vtedy som prvýkrát zatúžila hrať v latinskoamerickej telenovele. Pre hádky a teatrálne zhadzovačky zo schodov, ktoré sme následne praktizovali s kamarátkami – v slovenčine a obalené vankúšmi. Zbožňovala som to. 

Na tento popud som kvôli Natalii Oreiro začala chodiť v 7. ročníku na španielčinu. 

Doteraz je všetkým brutálne vtipné, keď im na otázku, prečo som sa dala na španielčinu, odpoviem ako dôvod Nataliu. Nechápem prečo. Veď je to práve tá čistá, neskazená láska dieťaťa k španielskym telenovelovým hádkam v podaní Natalie Oreiro, ktorá dokáže spustiť takú silnú potrebu naučiť sa cudzí jazyk. Mám 31 rokov a ostalo mi to dodnes. Keď náhodou v telke narazím na telenovelu a prepnem ju do španielčiny, brnia mi prsty a začnú ma svrbieť kolená, také silné to je! A stále to chcem! 

Ďalšia z vecí, ktorá mi po ére Natalie Oreiro ostala, je vyblednutá osuška. Počas môjho detstva sa u nás v meste pravidelne konali blšáky, do ktorých sa zvykli rovno zapracovať aj kolotoče s intergalaktickými remixami diskofilných pesničiek, gastro zóny so smradľavou cigánskou pečienkou, pivným odgrgávaním a farebnými sladkosťami rôznych tvarov, z ktorých potom deti nemohli zaspať a predčasne im vypadali pokazené mliečne zuby. Doteraz sa pamätám, že bol veľmi slnečný víkend a ako som tak znudene prechádzala pomedzi biele altánky, zrazu som ju zbadala vyvesenú v celej kráse. Hnedočervenú osušku, na ktorej sa rozprestieralo torzo usmiatej Natalie s vystrčeným dekoltom. V momente som vedela, že táto osuška za vtedajších 180 korún slovenských so mnou pôjde domov. Napriek tomu som ani do dnešného dňa neprišla na to, prečo sa vtedy moji rodičia rozhodli kúpiť mi ju. V tom práve spočíva mágia okolo Natalie!

Osuška je s nami doteraz. Ženu na nej by ste na Nataliu už vôbec netipovali, sú z nej veľké žmolky, boli na ňu vyliate takmer všetky typy tekutín, poležala si na nej celá rodina a teraz je hodená niekde v garáži a Nataliine vnady sú prikryté drevenými polenami, ktorými prikurujeme v zimnom období.

Osuška bola takisto súčasťou mojej predstavy o návšteve Zakopaného a síce, že si ju vezmem ako vlajku a budem ňou v ovzduší mávať, aby som privábila Nataliu Oreiro na tú zožmolkovanú hrôzu. Rodičia a tety by medzitým išli navštíviť obchody s kurčatami, handmade koženými papučami či prútenými košmi, zatiaľ čo ja by som číhala niekde v hotelovej lobby s osuškou a dvoma cédečkami. Sestra a bratranci by so mnou čakali na tú osudnú chvíľu s vytasenými mobilmi a pomedzi to by sme posrkávali prepražené hotelové espresso za desať zlotých. 

Lenže ten moment, keď by som ju zbadala a prvýkrát videla na vlastné oči, ten som nedomyslela. Myslím, že by sa mi totálne rozbúchalo srdce, začala by som sa klepať a po mojej španielčine by v tom strese nebolo ani chýru, ani slychu. Je možné, že by sa musel ísť zvyšok rodiny za mňa prihovoriť, a potom by ma k nej priviezli na lobby vozíčku na kufre, pretože by som nemala páru, ktorá bije. Takéto stretnutie s hviezdou svetového formátu, to sa nedá len tak ľahko naplánovať a vysnívať. Aj keby mi urobili 20 fotiek, nepamätala by som si to. Jediným hmatateľným dôkazom by boli podpísané napálené cédečká a polorozpadnutá osuška z blšáku. Myslím, že na pitoresknú udalosť tohto typu by nezabudla ani samotná Natalia, ktorej by tento kraj utkvel v pamäti ako zaprdená východná Európa, kde nemajú ani na poriadne uteráky, nieto ešte na jej cédečko s názvom Tu Veneno namiesto Verbatim. 

No a tak tu teraz len sedím a fabulujem príbehy, ako by sa z nás stali najlepšie kamky, išli by sme si po španielsky a gestikulačne poklábosiť a stavy ako stres alebo spotené ruky by neexistovali. 

Dočítala som sa, že Natalia Oreiro ostala v Zakopanom dokonca aj na Silvestra a na plejbek tu odspievala pár pesničiek pre jednu poľskú verejnoprávnu televíziu, no ohlasy na celú akciu neboli veľmi dobré: „Kocham ją, ten utwór. Ślicznie wygląda, figura lepsza niż nie jedna dwudziestolatka na widowni, wspomnienia odżyły, ale… dlaczego playback?” (Písal niekto na Twitteri.)

Mne je tento poľský názor dosť ukradnutý, lebo Natalia ostane navždy v mojom srdci hviezdou, ktorá aj keby mi každý večer pred spaním spievala na plejbek, prežila by som to. Všeobecne sa to popisuje veľmi ťažko, odhaliť takto kus svojej duše slovenskej verejnosti, hlavne keď na Youtube pozeráte záznam spievajúcej Natalie zo silvestrovského večera, kde natešené Poľky tancujú v prešívaných vetrovkách, no napokon každá, ktorá pozerala Nataliine telenovely, vie, o čom hovorím. No nie všetkým pri pomyslení na túto krásnu minulosť hneď zatancujú zimomriavky na pesničku Cambio dolortak ako mne. Tridsaťjedna a stále v tom…

editovala EVA MÉSZÁROSOVÁ korektúra SOŇA HRÚZIKOVÁ