napísala VALENTÍNA SEDÍLEKOVÁ editovala MIRKA URBANOVÁ ilustrovala ALEXANDRA JUST

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 23. januára 2020

Sú to vyslovene orkány slov, čo svištia na rodinných oslavách, priateľských stretnutiach, návštevách či spoločných obedoch. To, čo vy myslíte ako nevinný žart, jemné poštuchnutie, prípadne kompliment, však môže na druhej strane spôsobiť diskomfort, ale aj galibu v podobe rozvinutia mentálneho ochorenia (od depresií až po poruchy príjmu potravy). 

Oslava chudnutia

Vo svojom živote som si prešla mentálnou anorexiou, kedy som rapídne schudla, a prechádzam mentálnou bulímiou, kedy som zase výrazne pribrala. S komentármi namierenými na svoje telo sa stretávam takmer denno-denne. Práve na základe týchto diagnóz, ktoré sú zamerané aj na telesnú schránku, by som vám rada ukázala, ako slová vplývajú na psychiku človeka (aj na zdravého, iba v menšej miere).

Čo je to vlastne mentálna anorexia a bulímia? Aby ste čo najlepšie porozumeli mojej túžbe chudnúť a následne strate kontroly, rada by som vám v krátkosti vysvetlila, čo sa skrýva za spomenutými diagnózami. Mentálna anorexia je o silnom pocite nedostatočnosti a sebenenávisti, ktorú pretavíte do ničenia vlastného tela. Čím ste chudší, tým máte zo seba lepší pocit, no trpíte paranojou vlastnej extrémnej tučnoty. Ani ja som nevedela, ako reálne vyzerám a doteraz si to nepamätám. Naopak, mentálna bulímia je taký kolobeh záchvatového prejedania a kompenzácie (vracanie, cvičenie, hladovky, preháňadlá). Túžba po štíhlosti je veľmi silná, no bohužiaľ, bulímia vedie z dlhodobého hľadiska ku strate kontroly a nárastu hmotnosti. Práve preto je to všetko o hlave, nie o tele, ktoré sa mení iba druhorado.

Keď som začala ako pätnásťročná chudnúť (nemala som nadváhu), od svojho okolia som dostávala samé pochvaly: „Akú máš skvelú postavu!“, „Kiež by som aj ja mala také sebazaprenie!“ a podobne. Verila som, že chudnutím získam sebahodnotu a budem niečo znamenať – zdanlivo sa mi to teda plnilo. Dostávala som tak povzbudenie chudnúť ďalej, namiesto toho, aby sa niekto pozastavil nad tým, prečo diétujem a chudnem zo zdravej hmotnosti. Okolie ma nepriamo povzbudzovalo v zabíjaní sa. Neboli si toho, samozrejme, vedomí, ale viedla ich k tomu naučená vízia „zdravej štíhlosti“.

Postupne som sa dostala do stavu čoraz vážnejšej podvýživy, čo už okolie prestalo považovať za „pekné“. Naopak, zhrozili sa, trčiace kosti sa im hnusili . Nerozumeli, prečo to robím, báli sa a chceli ma nejakým spôsobom prebudiť: „Preboha, rob so sebou niečo, vyzeráš ako z koncentráku!“ zdôrazňovali mi. Ich snaha mala, žiaľ, opačný efekt. Verila som, že som tučná, a keď mi niekto tvrdil, že vyzerám ako z Osvienčimu, potešila som sa. Možno som predsa len bola „aspoň trochu chudá“.

Dosť dobrá

Keď som sa pomaličky dostávala z radikálnej podvýživy, už s rozhodnutím, že sa chcem liečiť, nastúpila som späť do školy. Stále som bola pomerne vychudnutá, ale z najhoršieho som už bola vonku. Jedného dňa sa ma učiteľka spýtala, čo mi je, nuž som úprimne odvetila, že sa liečim z mentálnej anorexie. Učiteľka nadvihla obočie a povedala: „Naozaj? Moja kamarátka mala mentálnu anorexiu a  bola omnoho chudšia než ty.“

Áno. Celý život som trpela pocitom, že nie som pre nikoho dosť dobrá, a teraz som už nebola ani dosť dobrá anorektička.

Krv a mlieko, tak má žena vyzerať. Nie, milí priatelia, ženy sú rôzne. Malé, vysoké, chudučké, svalnatejšie, s drobnými, ale aj prevísajúcimi prsiami, s oblými bokmi aj bez nich, s malým i vyšportovaným zadkom… A všetko medzi tým. Ženy nemajú jeden tvar ani veľkosť, a tomuto zázraku sa hovorí genetika. Niektorí ľudia v mojom okolí však verili inej predstave a úpenlivo sa ma snažili motivovať, aby som jedla so slovami: „Priber, nech už konečne vyzeráš ako žena!“ alebo „Kvôli tomu, že si vychudnutá, mi stále pripadáš ako malé vyziabnuté dievčatko a nie dobre na svoj vek“ alebo „Žiadny chlap nechce predsa randiť s kostrou.“ Rada by som doplnila, že nielen muži, ale aj ženy samotné vytvárajú tlak na akýsi „prototyp“ výzoru človeka. A ako ideálne vyriešiť problém chýbajúcej menštruácie? „Zadok, boky a prsia! Žena si má nájsť chlapa a porodiť deti! A na to musíš menštruovať, dievčatko.“ Ak chcete dievčatám ublížiť a vyvolať strach zo ženskosti, odporúčam v tomto duchu pokračovať.

Nástrahy priberania

Pre ľudí s akoukoľvek poruchou príjmu potravy je náročné priberať. Komentovanie ich postavy je v týchto prípadoch preto ešte nevhodnejšie, ako pri zdravých ľuďoch.  Ak anorektičke poviete, že dobre vyzerá, vyloží si to, že je tučná. Od najťažšej podvýživy som pribrala 20 kíl, niekoľko z nich nechcene a kvôli bulímii. Komentáre k môjmu telu sú preto násobne bolestivejšie, keďže som nad sebou stratila kontrolu a ťažko sa mi stotožňuje s vlastným telom. Hlava ma trýzni, že som tučná a akýkoľvek komentár, ktorý to kvázi potvrdzuje, iba podporuje chorobu.

Je však logické, že pokiaľ človek nechcel pribrať zámerne, komentáre o jeho hmotnosti nebývajú príjemné a už vôbec nie žiaduce. Verím, že každý, kto má v sebe aspoň štipku empatie, by si mohol zahryznúť do jazyka a odpustiť si štipľavú poznámku o množstve zjedených koláčikov. Pretože nikdy neviete, čo je príčina.

Nedávno som na jednej konferencii  po asi dvoch rokoch stretla svojho kamaráta. Hmotnosť mi odvtedy viditeľne narástla. Keď ma uvidel a objal, jeho druhá veta po slovách AHOJ bola: „Počúvaj, ty si dobre nabrala!“ Chlapec to myslel ako kompliment, ale ani netušil, ako mi ublížil. Iný chalan mi zase napísal, že som pribratím opeknela, ale dúfa, že ma o pár rokov neuvidí v extrémnych premenách. Ha-ha. V to dúfame obaja.

Mnohokrát to ľudia myslia dobre. Jedna učiteľka za nami po workshope prišla porozprávať sa. Okrem mňa prednášala aj psychologička a výživová poradkyňa. „Bože, silný príbeh. Neuveriteľné, že ste sa tak trápili. Keď som vás videla… Vôbec by som to práve na vás nepovedala. Však vy ste taká pekne oblá… Keď ste prišli, myslela som si, že to pani psychologička je anorektička!“. Nechcela mi ublížiť. No, žiaľ, stalo sa. Ani zdravým ľuďom nehovoríte, že sú tučnejší, než ste očakávali.

Podobné komentáre zažívajú tucty zdravých žien a mužov, bez ohľadu na to, či sa im počas života hmotnosť mení alebo nemení. Vždy je predsa čo kritizovať! Štíhle ženy za to, že sú príliš chudé, objemnejšie ženy, že nie sú chudšie, ženy po pôrode, že hrozne pribrali alebo prirýchlo schudli, vyšportované ženy, že sú príliš svalnaté a málo ženské, mužov za to, že sú príliš chudí,príliš vypracovaní/s príliš veľkým bruchom… Jednoducho bezmyšlienkovito komentujeme akékoľvek telá za to, že nie sú také, aké nám to práve v tomto momente vyhovuje.

Nie, nehovorím tým, že je správne byť radikálne podvyživený alebo obézny. Hovorím, že by sme mali rešpektovať vzhľad druhých ľudí a len ak im ich hmotnosť spôsobuje zdravotné riziká, pokúsiť sa ich (s ich zvolením!) motivovať k zmene. 

Prečo spájam poruchy príjmu potravy s poznámkami o kráse? 

Zamýšľali ste sa už, ako tieto poruchy vznikajú? Nie, nie je to iba kvôli sociálnym sieťam. Keďže spadajú pod kolonku „multifaktoriálne ochorenie“, skrýva sa za nimi viacero príčin. Základom je genetika, osobnostné črty, predispozície, a biologické a sociálne faktory. Áno, tam patrí aj kult štíhlosti a sociálne siete, ale aj tlak okolia na krásu, výkon, pocit dostatočnosti, budovanie sebahodnoty a podobne.

V príbehoch ľudí s týmto ochorením sa vyskytuje ich okolie, ktoré dáva dôraz na vzhľad. V živote sú buď šikanovaní (napríklad kvôli miernej nadváhe) alebo častovaní poznámkami o tom, ako vyzerajú. Napriek tomu, že samotná poznámka nebýva dôvodom vzniku ochorenia, často sa s ňou stretnete ako s tým posledným spúšťačom, ktorý zdravie nalomí, dá ochoreniu silu a spustí ho. Napokon je tiež dobré povedať to, čo možno neradi počúvame: deti kopírujú svojich rodičov. Ak rodičia a blízki bojujú so svojou postavou a vzhľadom, ak držia diéty, dieťa to preberie. Ak sa v rodine a v okolí dáva dôraz na chudnutie/priberanie, komentovanie postavy druhých, v hlave dieťaťa jeho hmotnosť naberá na význame a stáva sa súčasťou jeho sebahodnoty. A to je nebezpečné.

Priznajme si to. V našich životoch kladieme príliš veľký dôraz na to, ako kto vyzerá, aj keď na tom v skutočnosti vôbec nezáleží. Komentujeme to v televízii, doma, na návštevách, keď klebetíme, medzi priateľmi… Namiesto toho, aby sme sa sústredili na to, čo je skutočne dôležité.

Myslím, že je lepšie byť láskavý a ľudský, než mať dokonalé telo. A viete čo, nie je to klišé! Len si to premietnite napríklad do svojej polovičky. Čo si na nej viac ceníte? Koľko má kíl alebo aké má vlastnosti? Rovno hamletovská otázka, nie?