Kradnúť od najlepších (v umení)

napísala MIROSLAVA URBANOVÁ editovala EVA MÉSZÁROSOVÁ ilustrovala ANDREA KOPECKÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 16. januára 2020

Stretli ste sa niekedy s obrazom (fotkou, časťou z videa, maľbou atď.), či nápadom, ktorý vám bol zvláštne známy, niečo vám pripomínal – možno niečo konkrétne – iný obraz, nápad iného umelca/umelkyňu než uvedeného autora/autorku? Pri štúdiu dejín umenia naprieč storočiami som sa občas cítila ako detektív, hľadajúci referencie obrazov v iných obrazoch. Inak to nie je ani v súčasnej vizuálnej kultúre, ktorej protagonisti samplujú diametrálne odlišné zdroje do podivne podmanivých nových kusov. Niektoré inšpirácie však už nie sú tzv. homage – poctou, či umeleckou stratégiou apropriácie, ale obyčajným plagiátorstvom. Deje sa to predovšetkým tam, kde sa odborná obec nepozerá, pretože sa sústredí na svoj úzky kruh tzv. artworld-u. Moja špecializácia je súčasné umenie a môj (dodnes) tajný guilty pleasure sú zahraničné celebrity. Preto mi pri každom presahu týchto sfér, v ktorých sa na vrchole točia obrovské peniaze a ktoré začínajú obrovskými snami, zažiaria očká a zároveň sa mi zapnú kontrolky. Pozrime sa na vzťah medzi predstaviteľmi masovej kultúry a elitistickým umením – na najvýraznejšie spolupráce a otázne inšpirácie poslednej dekády.

Spory o originalitu a kopírovanie poznáme aj z domáceho prostredia z rôznych viac či menej dobre zarábajúcich odvetví – od módy až po tóny a akordy najznámejších piesní. Vydýchnite si, pásikavé tričká a Miro Jaroš s Dominikou Mirgovou ma dnes nezaujímajú. Otázka originality a autentickosti nepochybne podlieha celospoločenským zmenám vo vnímaní kreativity a vlastníctva abstraktnej idey. V 18. storočí bola vo výtvarnom umení pocta odkazovať priamymi citáciami na diela vtedajších i starých majstrov, no inovovať ich v niektorých prvkoch. Najlepším príkladom bol Rubens, ktorý kreatívne kopíroval azda všetkých maliarov, ktorých uznával. Autor knihy Steal Like an Artist Austin Kleon, rovnako ako mnohí umelci pred ním, hovorí o umeleckej tvorbe ako o selektívnom zberateľstve nápadov a ich remixovaní. V rámci skepsy postmoderny ohľadom konceptu originality ako takej vznikol pre tento proces pojem, ktorého prvky sa objavujú už u kubistov na začiatku 20. storočia – umenie apropriácie, t.j. privlastnenia.

V dnešnom článku si pripomenieme to, že súčasné umenie a populárna kultúra dnes nie sú dielom jedného (mužského) génia, ktorý spracúva idey ako božské vnuknutia, ale recykláciou a remixovaním nápadov a už existujúcich diel, v komerčnej sfére častokrát pod taktovkou celých viac či menej vzdelaných a eticky zorientovaných kreatívnych tímov. Umelci a umelkyne dnes vnímajú celú vizuálnu kultúru ako studnicu nevyčerpateľných vizuálnych inšpirácií a obrazov, ktoré sú v obehu pre ďalšie spracovanie. Hranice inšpirácie a nelegálneho kopírovania sú tenké, emócie pri otázke duševného vlastníctva vypäté. Občas to nie je jasné ani pri zákonoch o autorských právach – šedé zóny použitia fragmentov diel či vizuálnej podobnosti sú rovnako veľké ako právne zmapované a zadefinované územia – každý prípad pred súdom môže nastoliť precedens pre ďalšie.

Iná vec je však bezostyšné plagiátorstvo 1:1 pre účel zisku. Najvypuklejšie prípady a najdôkladnejšie sledovanie nastáva v odvetviach, kde sa točia veľké peniaze a kde diváci sú zároveň spotrebiteľmi – dôkazom toho je instagramový účet Diet Prada, ktorý odhaľuje módne ripoffy. Existujú však aj pozitívne príklady spolupráce umeleckých a módnych gigantov.

Iní zas modifikujú nápady etablovaných autorov a autoriek pre zábavu, no niekedy ich úspech prerastie aj ich očakávania. V súčasnosti existuje na poli literatúry žáner fanúšikovskej fikcie,ktorý využíva už existujúce diela a ich postavy pre prerozprávanie vlastného príbehu – asi najznámejším produktom je Fifty Shades of Grey, ktorý vznikol ako fan fiction na základe ságy Twilight.

Kontroverzný francúzsky spisovateľ Michel Houellebecq zas vo svojej knihe Mapa a územie, použil copy+paste a skopíroval celé pasáže z Wikipedie. Pre nás ostatných s nižším sebavedomím a bankovým kontom existuje platforma creative commons, ktorá umožňuje legálne zdieľanie a spracúvanie materiálov – od fotografií po vedecké práce, samozrejme s potrebnou citáciou zdroja. Inak je vždy potrebné vypýtať si povolenie pre reprodukciu a použitie diela od žijúceho autora či autorky (aj pre nekomerčné účely).

Radosť mi robia predovšetkým animované seriály, ktoré posúvajú art do úrovne popkultúrneho gagu, čo môže byť osviežujúce. Rovnako tak seriály, citujúce filmy a naopak, sú fascinujúce pre každého skalného fanúšika, ktorý sa oddáva poirotovskému pátraniu medzi riadkami s vášňou hraničiacou s nábožnosťou. Mňa však dnes zaujímajú najznámejšie stretnutia a spory v rámci výtvarného umenia a tvárí hudobného priemyslu.

Asi od počiatku svojho vzniku boli hudobné videoklipy priestorom pre realizáciu vizuálne podmanivých, zábavných a produkčne náročných nápadov, v niektorých prípadoch až krátkometrážnych filmov. Tvorcov a tvorkyne videoklipov si predstavujem – v rámci ich nevyčerpateľnej referenčnej schopnosti z rôznych umeleckých odvetví – ako absolventov humanitných odborov, ktorí potrebujú väčší thrill ako zmenu nejakej paradigmy raz za dekádu.

Môžeme diskutovať, do akej miery kostyméri, vizážisti a tvorcovia videoklipu Born This Wayod Lady Gaga kolážovali vo svojich podkladoch fotky francúzskej umelkyne Orlan, známej modifikáciami svojho tela, ktoré ešte na začiatku 90-tych rokov vysielala naživo prostredníctvom televízneho vysielania. Verdikt súdu, na ktorom sa Orlan dovolávala odškodenia, však nakoniec dopadol v neprospech Orlan – z dôvodu jednorazového charakteru podobnosti umeleckého výstupu v odlišnom médiu a s odlišnou cieľovou skupinou, ako aj tvrdenia hudobníčky, že tvorbu legendárnej francúzskej umelkyne nepoznala. Nakoniec sa paradoxne odškodnenou stranou stala ona

Ďalšia hviezda, ktorej kreatívny tím pravdepodobne navštevuje všetky veľtrhy s umením a sleduje instagramy súčasných umelcov, je Miley Cyrus. V prípade plagiátorstva vizuálov ovocníčkového porna sa ozvala poškodená vizuálna umelkyňa Stephanie Sarley. Či sa však Sarley sťažovala aj v prípade kampane Viva la vulva nevieme – niektoré vizuálne trópy cirkulujú, predovšetkým na internete, jednoducho príliš rýchlo a môžu sa paralelne objaviť v hlavách viacerých mastermindov.

Vo videoklipe Miley Cyrus k Mother’s Daughter ma osobne prekvapila až bezostyšná doslovná citácia (bez uvedenia zdroja) diela feministickej rakúskej umelkyne Renate Bertlmann, ktorá má tiež rada latex a ktorú zviditeľnila jej národná reprezentácia na tohtoročnom benátskom bienále. Balónové prsia láskajúce sa bradavkami, však nie sú jediná „radikálna” vizuálna vložka, ktorú si takto pophviezdička prisvojila. Viditeľná bola aj inšpirácia tvorbou Barbary Kruger, známej ikonickými komentármi vo forme reklamných nápisov k rolám ženy v spoločnosti, ktorá v minulosti, avšak dobrovoľne, spolupracovala prostredníctvom magazínu W aj s Kim K.

Kim Kardashian spoločne s manželom Kanye Westom sú, čo sa týka oblasti vizuálneho umenia, jednými zo vzdelanejších a copyrightovo opatrnejších. Spolupracujú napríklad s talianskou umelkyňou Vanessou Beecroft, ktorej performance s modelkami odetými v oblečení telovej farby sa stali ideálnymi pre prezentáciu Kanyeho a Kim módnej kolekcie, paleta ktorej zahŕňa asi najširší monochróm teloviek. Aj v prípade Kruger, aj Beecroft však táto spolupráca prináša umelkyniam rast len na bankovom konte a bývalý politický potenciál ich diel zostáva súčasťou histórie (umenia).

V posledných dekádach sa v galériách, ktoré nechcú byť iba obrazárňami a skladiskom artefaktov, pozornosti teší predovšetkým performatívne umenie. Medzi jeho najznámejšie tváre patrí nepochybne srbská performerka Marina Abramović. Slávna je jej performance z roku 1974 Rhytm 0, kedy sa umelkyňa odovzdala napospas verejnosti po dobu šiestich hodín, a ktorou sa inšpirovali tvorcovia seriálu Dr. House v epizóde Moving On.

Novší projekt od Abramović, ktorému sa dostalo veľkej pozornosti verejnosti, je jej výstava The Artist Is Present z roku 2010. V nej umelkyňa, v tichosti a po celú dobu otváracích hodín výstavy, čelila tvárou v tvár návštevníkom Museum of Modern Art v New Yorku. Inšpirovaný touto ikonickou performance, ktorá sa stala nepochybne aj popkultúrnym momentom, vytvoril americký raper Jay Z koncept pre svoj videoklip Picasso Baby, na realizáciu ktorého si prizval aj Abramović. Je zaujímavé, že galerijný priestor tento multimilionár na začiatku videa označuje za bourgeois a svoje jašenie sa v ňom pri improvizácii s prevažne prominentnými hosťami – hercami, galeristami, zberateľmi a inými umelcami – považuje automaticky za performatívne umenie. Mlčiaca Abramović v jeho videoklipe pôsobí nepatrične, ako slabá ozvena svojej emočne vypätej performance – jeden na jedného v galérii, z ktorej zostali iba základné koordináty. Pamätný je spor okolo finančnej kompenzácie, kedy sa Abramović cítila zneužitá, pretože nevedela o príspevku Jay Z-ho pre svoju nadáciu.

Umelecky vydarenejšie dopadlo kritické stretnutie Jay Z-ho a jeho manželky Beyoncé so starými majstrami zo zbierok Louvre vo videoklipe Apes**t alebo viaceré videoklipy samotnej Beyoncé. Ide totiž aj o to kto a akým spôsobom, v akom kontexte privlastnený materiál používa. V prípade spomínaného klipu na pozadí koloniálnej zbierky Louvre je pridanou hodnotou otvorenie otázky spôsobu a podôb reprezentácie minorít. Galéria súčasného umenia sa stala priestorom, v ktorom sa v rámci privilégia umeleckej slobody prezentujú obrazy posúvajúce hranice vnímania odlišnosti – jedným z príkladov je napríklad sexualita. Prenášanie takýchto tém do mainstreamových produkcií môže byť prínosom v normalizácii tém, ktoré už nemôžeme zavrieť iba v galériách. Cenou za to je však možnosť ich vyprázdenia, ak sa z nich stane iba ďalší nástroj speňažovania.

Dôležité je nielen duševné vlastníctvo, ale aj etický rozmer použitia materiálu z druhej ruky – tento rok sme v letnej (umeleckej) škole napríklad riešili, či je ok a akým spôsobom použiť pre svoj art nahrávku schizofrenického pacienta z roku 1961. Išlo o voľne dostupné fragmenty bez ukázania tváre, ktoré však v prípade poskytnutia kontextu viedli automaticky k odhaleniu zdroja a jeho identity. Čo je pre niekoho ľahko dostupný surový obrazový materiál, je zároveň citlivá téma zneužitia záznamu pôvodne určeného pre lekárske účely. Čo sa týka referenčnej reťaze v rámci umenia, rozhodujúcim bodom ostáva posun opakovaného motívu v umeleckej výpovedi a nie počet beznázorových páčikov na sociálnych sieťach.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *