Jedloláska

napísala MICHAELA KUČOVÁ ilustrovala LUCIA ŽATKULIAKOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 24. apríla 2025.

Narodeninové torty. Bonbóny a čokolády pri akejkoľvek príležitosti – od osláv až po rozchody. Pukance v kine, langoše či melóny na kúpalisku, opulentné raňajky po žúre. Opekačky, grilovačky, pikniky, brunche. Halušky v kolibách a chatách, buchty na výletoch. Pizza v Neapole, mušle pri mori, ramen v Tokiu. A sviatočné jedlá, stravovacie obyčaje prakticky po celý rok a život – od narodenia Krista až po jeho nanebovstúpenie. Silná polievka proti chorobe, domáci peceň čerstvého chleba pre radosť. Všetky tie croissantové mutácie na instagramoch, statusy na tanieri. A potom aj niečo osobnejšie – babičkine perkelty a vývary, mamine palacinky, vegánske tiramisu od brata. 

Jedlá ako akési zhmotnené spomienky a emócie chutia kontextom, vzťahmi, zážitkami, nevypoveda(teľ)nou hodnotou. Poživeň, ktorou si vyjadrujeme priazeň, starostlivosť, všetko, čo nás spája. A nie je to len o marketingu, ktorý rámcuje jedlo ako odmenu. Dokonca aj osvetové kampane bojujúce s poruchami príjmu potravy potvrdzujú, že jedlo nie je iba nevyhnutné kalorické palivo, znamená vzťahy, spoločný čas, spomienky, radosť. Láska predsa ide cez žalúdok, vychutnávajme si to!

Čo však v prípade, že nám zdravie nedovoľuje zjesť len tak hocičo? 

Nepodieľať sa na bežnom stravovaní má rôzne úskalia, najväčšiu výzvu však pre mňa predstavuje jeho sociálny rozmer. Hoci som si istá, že to všetci vlastne myslíme dobre, reakcie okolia na nemožnosť plne participovať na spoločnom hodovaní situáciu značne komplikujú. Vo výsledku je osamelosť nad prázdnym tanierom o to viac boľavá. Keď nám zdravie nedovoľuje zúčastňovať sa na štandardnom stravovaní, ide o špecifický typ izolácie, o ktorom sa ťažko hovorí. Nenapadá mi takmer žiadna významná udalosť – či už v spoločenskom, alebo v osobnom kalendári –, ktorá by sa automaticky nespájala s nejakým typom jedla. Ktoré nemôžem

Málokto sa vie vžiť do situácie, keď všetky vyššie uvedené pokrmy musíte pre špecifický zdravotný režim odmietať, nezúčastňujete sa na rodinnom hodovaní ani kamošskom ochutnávaní, obchádzate rituály a zvyklosti, vzdávate sa zaužívaných a kanonizovaných momentov (zbohom, prvý nanuk sezóny…). Jedlo je všadeprítomný prvok, prirodzene prestupujúci celým naším životom, zďaleka však nie je len o výžive. Strava skutočne nie je iba pohonná hmota, je súčasťou našich vzťahov a kultúry, prostredníctvom jedla ich upevňujeme a vytvárame. Medzi najzákladnejšie prejavy priazne či ochoty k zbližovaniu patrí podelenie sa o potravu, venovanie chutného kúska. Aj vzájomnú starostlivosť či zodpovednosť prejavujeme spoločným nasýtením. Niektoré a niektorí z nás však nemôžu len tak prijať navarený obed, pozvanie na romantickú večeru či ochutnávku miestnych špecialít. Chceli by sme, nepochybne, no zdravie nám to nedovoľuje. Či už na obmedzený čas, alebo doživotne, vôbec nie je jednoduché vzdať sa toho všetkého. Pochopenie nášho okolia je v tomto ohľade kľúčové.

Nepíšem to (len) preto, aby som sa poľutovala, rada by som prispela k väčšej vzájomnej empatii. Vieme si to totiž napriek všetkým obmedzeniam navzájom značne uľahčiť. Myslím si, že nikdy nie je na škodu zopakovať, ako potrebujeme u druhých ľudí rešpektovať ich rozhodnutia – a to aj tie odmietavé. Berme vážne akékoľvek nie, každá a každý na to má svoje relevantné dôvody. Ani pri jedle nikoho netlačme, nepresviedčajme, nezaliečajme sa, nevyčítajme a nevydierajme. Vnímajme potreby druhých ľudí, akokoľvek nás môžu dráždiť, mrzieť či inak omínať. Nenútiť do jedla a nepresviedčať je absolútny základ. (A nie, ani v prípade porúch príjmu potravy tlak v duchu „veď sa už normálne najedz“ nie je riešenie, hoci tento text píšem predovšetkým z perspektívy fyzických ťažkostí.)

Ak chceme poznať preferencie dotyčného nejedáka*čky, je namieste sa jednoducho spýtať. Aká úprava chystaného menu im vyhovuje, aké majú obľúbené treats, ktorých podarovanie poteší? Nájdu si na mape podnikov taký, kde sa budú cítiť bezpečne, vieme nejako pomôcť s tým, aby neboli o hlade? Môžeme si vypýtať konkrétne recepty, dohodnúť sa na podelení kuchárskych povinností, poskytnúť vopred chystané menu s možnosťou navrhovať zásahy. Dá sa dohovoriť aj tak, že každý zje svoje a človek s obmedzením prinesie vlastné alternatívy alebo mu budú inak zabezpečené. Len, prosím, nepredpokladajme, že vieme o trávení druhého človeka viac ako on sám.

Rešpektovanie by sa pritom malo vzťahovať aj na momenty, ktoré môže byť ťažšie pochopiť. Ak ponúkneme možnosť navariť podľa preferovanej zdravotnej diéty, akceptujme tiež prípadné zamietnutie tohto návrhu. Ľudia so stravovacími obmedzeniami si dobre uvedomujú, že ich potreby sú často spojené s nadprácou alebo so znížením komfortu ich okolia. Ak som niekam pozvaná, nie vždy mi je príjemné vedomie, že ostatní budú nedobrovoľne kŕmení mojimi modifikovanými receptúrami. Alebo že zabezpečenie občerstvenia aj pre mňa bude stáť dvojnásobok práce a financií. Veľmi si vážim, ak je niekto ochotný to podstúpiť, do rozhodovania však vstupujú ďalšie faktory. Zdravotné ťažkosti ma udržujú v strehu a málokedy sa dokážem plne spoľahnúť na stravu, ktorej prípravu nemám pod kontrolou – nespočetnekrát sa stane, že aj pri najlepších úmysloch sa nedopatrením do hrnca predsa len dostane potravina, ktorá mi spôsobí ťažkosti. Spoločný čas je tak často vykúpený stresom, či naozaj konzumujem iba to, čo mi neublíži, alebo za socializáciu neskôr draho zaplatím. Prijmime teda aj to, ak sa naša návšteva nechce nonstop zaoberať mentálnou záťažou spojenou s jej zdravotnými potrebami a vyjadrí preferenciu doniesť vlastnú potravu či na konzumnej časti programu sa (aktívne) nezúčastniť. 

Viem, že to možno nie je celkom očividné, ale ani vlastná iniciatíva bez konzultácie z mojej perspektívy nie je vítaná, akokoľvek je láskyplná. Jedlé darčeky naozaj nie sú dobrý nápad, ak nepoznáme konkrétne a vhodné produkty, a ani so spontánnymi pozvaniami na obed to nie je jednoduché. Charakter tráviacich problémov je pomerne nevypočítateľný a býva pre mňa značne zaťažujúce, ak sa cítim povinná skonzumovať nachystané. Ak sa niekto chopil iniciatívy a sám pripravil stravu špeciálne pre mňa, cítim sa zaviazaná toto nemalé úsilie oceniť a jesť. Jesť, aj keď mi práve organizmus štrajkuje, jesť, aj keď nemám istotu, že jedlo je naozaj „kóšer“, jesť, aj keď nemám chuť. A tak mi žalúdok oťažieva už len samotným pocitom, že musím, lebo kvôli mne sa obiehali obchody so zdravou výživou, gúglili recepty, objednávalo extra, stálo dlhšie nad sporákom. Nikto iný toto  nebude jesť a plytvať predsa nechcem(e). Človek bez stravovacieho problému a s tým súvisiacej neurózy si nedokáže predstaviť, ako veľmi nepríjemný pocit vie byť povinnosť zjesť. Kroťme teda svoje dobre myslené, ale nepremyslené iniciatívy.

Apropo, nevypočítateľnosť. Organizmus, ktorého tráviaca sústava je citlivá, vie byť riadne mätúci. Sú obdobia, keď všetko funguje lepšie, ľahšie, bezstarostnejšie, a potom tie horšie. S nimi sa mení aj moja odvaha skúšať, ochutnávať, zúčastňovať sa. Rozumiem, že to môže pôsobiť zmätočne, ak pri jednej príležitosti schrúmem úctyhodné a pestré porcie alebo si trúfnem koketovať s rizikovou potravinou a pri inej príležitosti zas vytrvalo prežúvam len svoje spoľahlivé detské chrumky. Nemám lepšie vysvetlenie ako to, že fungujúce trávenie je tiež spektrum a sú momenty, v ktorých pracuje lepšie. Alebo že niekedy mám zabezpečené podmienky na to, aby som prípadne zniesla aj nejaké neblahé následky. Určitá flexibilita v tom, čo a ako konzumujem, by však mala byť len mojím rozhodnutím. Nikto iný nepozná celý kontext a robiť aféru z toho, že naposledy som jedlo, ktoré práve odmietam, labužnícky zhltla celé, naozaj nikomu nepomáha. Napriek pociťovanému zmäteniu či frustrácii skúsme dôverovať iným ľuďom, že sami vedia najlepšie, čo ich telo práve potrebuje a znesie, prosím.  

Sama som sa naučila s nevyhnutnými obmedzeniami žiť život, ktorý považujem za kvalitný, plný chuťových a spoločenských zážitkov. Som okej s tým, že na obede s kamoškami sedím nad prázdnym tanierom alebo že na oslave jem iba koláče, ktoré som sama priniesla. Jedlo je napokon neraz len zámienka či kulisa toho podstatného, čo sa pri stretnutiach odohráva. Za najdôležitejšiu považujem našu vôľu k nim a to, ako sa počas nich vieme navzájom počúvať, zaujímať sa a rešpektovať. Bez ohľadu na to, kto pri tom čo prežúva.


editovala MIRKA URBANOVÁ korektúra VIKTÓRIA DUBOVICKÁ

Podporte našu prácu jednorazovým či pravidelným príspevkom na tejto webovej adrese
Ďakujeme!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *