Hanba, ktorá mi nepatrí

napísala VIKTÓRIA BELLOVÁ ilustrovala KRISTÍNA BABULICOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 9. októbra 2025.

„Odchádzaš ako dáma, vrátiš sa ako dáma,“ hovorila nám mama vždy, keď sme šli von. Nevnímala som to ako zákaz či napomenutie, skôr ako želanie, aby sme si vážili samy seba. Medzi mojimi známymi sa z tejto vety časom stal frazeologizmus. Byť dáma, dobré dievča, neurobiť hanbu. To by si priala každá matka pre svoju dcéru. Ale čo to vlastne znamená – a komu tým slúžime?

Rodičia ma v detstve nenútili chodiť do kostola. Aj keď som oficiálne katolíčka a absolvovala som všetky sviatosti, viera bola – aspoň som si to vtedy myslela – niečo, čo som si vybrala sama. Pamätám si, ako sme so sestrou zaspávali v jednej izbe. Mala som, myslím, trinásť, ona o rok viac. Napriek tomu, že mám ešte jednu sestru (jej dvojičku), v tom období sme si výnimočne boli najbližšie práve my dve. Rozprávala mi o kresťanských stretnutiach mládeže v našom meste aj o jednej veľkej akcii, kde sa viackrát do roka stretávali mladí veriaci z celého Slovenska. 

Netrvalo dlho a začala som na tieto stretnutia chodiť aj ja. Našla som si tam kamarátky na celý život a nikdy som sa nevedela dočkať toho výnimočného víkendu, keď sa opäť stretneme. Naschvál neuvádzam, o akú akciu išlo – rešpektujem ľudí, ktorí ju organizujú. Viem, že mnohým tie stretnutia pomohli, aj ja som sa tam cítila prijatá. 

Hanba ako podkožná pamäť

Po strednej škole som sa od cirkvi čiastočne odstrihla. Mnohé veci mi prestali dávať zmysel – opakované frázy, nepomenované napätia, ticho o témach, ktoré sa ma týkali. Dnes mám 31 a niektoré vety z tých čias mám stále v hlave. Hlavne tie o „čistote tela“. V preklade: si hodná (predovšetkým žena) rešpektu, iba ak počkáš so sexom do manželstva. Všetko mimo toho je hriech. Túto mustru som ako veľmi mladá nekriticky prijala. Myslela som si, že počkať so sexuálnym stykom je predpokladom na to, aby som bola správne dievča hodné úcty a dobrého života.

Prvý sex som mala v dvadsiatke, teda podstatne neskôr ako väčšina mojich rovesníčok. Nepredchádzal mu romantický filmový moment, ale neistota, úzkosť… a hanba. Nie hanba pred mojím sexuálnym partnerom – ale pred sebou. A paradoxne, hanbiť som sa začala ešte viac až neskôr – za to, o čom som kedysi bola skalopevne presvedčená. Aj teraz sa mi tieto slová píšu ťažkopádne. Racionálne viem, že nemám prečo, ale hanbím sa za to, ako som vtedy uvažovala. Myslela som si, že sex je niečo, čo mám darovať vyvolenému partnerovi, a že na tom stojí a padá moja hodnota ako ženy. 

Kto sa hanbí, je pod kontrolou

Myslím si, že v našom stredoeurópskom prostredí sa kultúra čistoty ujala dobre aj preto, že o sexualite a intimite tu radi mlčíme. Začína sa to skrývaním tampónov a neskôr kondómov v nákupnom košíku. A často to vyústi do potláčania vlastných potrieb. 

Ľudia okolo nás majú milencov a milenky, ale odmietajú počuť čokoľvek o otvorených, nedajbože, polyamorných vzťahoch. Nevravím, že taký spôsob života je správny alebo pre každého. Ale poďme sa o sexuálnom živote a jeho pestrofarebných podobách rozprávať, nie ich súdiť a skrývať. Sama vnímam, že je pre mňa oveľa prirodzenejšie otvoriť sa v téme intimity kamarátkam, ktoré som spoznala počas štúdia a stáže v Berlíne, ako tým, ktoré poznám od detstva, teda z konzervatívnejšieho prostredia.

Chce nás teda kultúra čistoty iba ovládať a je de facto zlá? Nemyslím si, že je to také jednoduché. Kontroverzná je podľa mňa najmä jej primárna cieľová skupina. Tínedžeri a tínedžerky robia vo veľmi mladom veku rozhodnutie, ktoré potom zásadne ovplyvní ich prežívanie vzťahov na dlhé roky. Viera, že počkať so sexom do manželstva je jediná správna voľba, môže znamenať, že ak z nej vybočia, zlyhali. Nasledovať môžu výčitky svedomia, neschopnosť užívať si intímny život a pocity hanby a nehodnosti. 

Z výskumov vieme, že programy postavené výlučne na sexuálnej abstinencii mladých nechránia, práve naopak, prinášajú vyššiu mieru tínedžerských tehotenstiev či výskyt pohlavných chorôb. Štúdia z University of Georgia z roku 2011 ukázala, že v tých amerických štátoch, kde bola sexuálna výchova založená len na odriekaní, pubertiačky otehotneli častejšie než v štátoch, ktoré ponúkali komplexnú výchovu vrátane informácií o antikoncepcii. Novšie metaanalýzy tento trend potvrdzujú. Výchova postavená na abstinencii bráni otvorenej a informovanej diskusii o sexe.

Negatívne vplyvy sa prejavujú aj vo vzťahu k vlastnému telu. Mladý človek ho potom nevníma ako zdroj radosti a pôžitku, ale ako niečo, čo treba neustále kontrolovať. Zakázaný pritom nie je len samotný styk, ale aj masturbácia – teda prirodzený spôsob, ako spoznávať vlastné potreby. Dôsledkom býva zmätený sebaobraz, ťažkosti pomenovať, čo človeku robí dobre a čo nie, a pocit viny zakaždým, keď telo zareaguje prirodzene.

Problematické je aj spájanie hodnoty ženy s jej sexuálnou aktivitou. Ako keby jej dôstojnosť stála na tom, či počká do manželstva alebo koľko má v živote sexuálnych skúseností. Mužská túžba sa pritom chápe ako prirodzená, ženská často ako nebezpečná. To posilňuje rodové roly – muž je ovládaný túžbou, žena ho má krotiť a inšpirovať svojou cudnosťou… A čo ženská túžba? Či túžba iná ako heteronormatívna?

Zároveň priznávam, že poznám páry, ktoré na seba „počkali“, sú v manželstve spokojné a sexualitu objavujú spoločne. Majú na to celý život a ja im veľmi držím palce. Navyše matematika nepustí, však. Kto nemá sex, nemá ani trápne príhody s ľuďmi, ktorých nikdy potom nechce vidieť, nedostane pohlavnú chorobu a nemôže nechcene otehotnieť. 

Lenže realita mladých je oveľa zložitejšia a výskumy to jasne dokazujú. Vo Fínsku napríklad poklesol počet tínedžerských interrupcií za posledné štvrťstoročie takmer o 80 %. Ich receptom je bezplatná antikoncepcia a povinná sexuálna výchova na školách. Navyše krajiny ako Švajčiarsko, Švédsko či Holandsko, kde sexualitu dospievajúcich sprevádza otvorený dialóg, dosahujú jedny z najnižších mier tehotenstiev a infekcií v tínedžerskom veku.

Ja sama by som si v puberte priala viac úprimných rozhovorov na sexuálnej výchove a menej dramatických videí z umelého prerušenia tehotenstva, ktorým podľa mňa v tom veku málokto rozumel. Akurát nám z nich bolo na obede zle. 

Dobré dievčatko hlboko vo mne

Hanba sa mi dodnes vynára nielen v intímnej oblasti, ale aj v obyčajných situáciách. Keď „dobré dievčatko“ vybočí z toho, čo sa patrí, mám tendenciu ho v mysli poslať do kúta. Naposledy napríklad na festivale, keď už všetci kamoši odišli spať a ja som mala chuť tancovať do rána. Sama v dave, s rukami nad hlavou, až kým nevyšlo slnko na obzor. Robia toto „slušné dievčatá“ a dámy? Asi nie. Cítila som sa v tom okamihu slobodná a šťastná? Absolútne áno!

Vyrástla som v láskyplnej rodine. Moja mamina zomrela pred štyrmi rokmi na rakovinu a od tohto momentu si čoraz viac uvedomujem, ako zásadne ma formovala jej bezhraničná láska. Niečo vo mne zároveň nikdy neprestalo túžiť po uznaní od rodičov, ktorí zo svojich dcér chceli vychovať úspešné ženy. Vždy som chcela, aby na mňa boli hrdí, a keď náhodou niečo nevychádzalo podľa predstáv, radšej som sa stiahla a obmedzila s nimi komunikáciu. Chcela som byť stále tá, ktorou sa môžu pýšiť. A ak som mala pocit, že to tak nie je, hanbila som sa. 

Načo nám je hanba? 

Hanba nevzniká v rozumovej časti mozgu (v prefrontálnom kortexe), ale v emocionálnych centrách (amygdale, limbickom systéme). Preto, aj keď dospejeme a zmeníme názory, ten vnútorný cenzor v nás stále žije. A je to fashionista, rád si prezlieka kabáty. 

Často som si vlastnú hodnotu dokazovala cez úspechy. Napríklad keď som pracovala v televízii, mnohí ľudia okolo mali pocit, že som dosiahla pomyselný vrchol. Vo mne to len upevňovalo presvedčenie, že som hodnotná len vtedy, keď som videná a úspešná. 

Dlhé roky som verila, že prístup „najskôr druhí, potom ja“ zo mňa robí dobrého človeka. Dnes sa učím počúvať vlastné potreby a ozvať sa, aj keď mám stiahnuté hrdlo – napríklad keď niekto v kancelárii vypľuje sexistickú poznámku. 

Dlho som svoje telo vnímala cez optiku, ako vyzerá pre iných. Zásadná zmena prišla, keď som si ostrihala vlasy nakrátko. Ako keby som si dovolila prekročiť tieň dobrého dievčatka, ktorého korunou krásy sú dlhé vlasy.

Sexuálny život som napokon začínala cez prizmu „ako nesklamať partnera“ a aj tu som sa k vlastným potrebám dostávala pomaly.

Nehanbiť sa za hanbu

Dnes už viem, že moje vnútorné dieťa si túto hanbu nesie ako ochranný mechanizmus. Stále sa snaží vtesnať do škatuľky dobrého dievčatka, aby bolo milované, prijaté, hodné lásky. A keď z nej vybočím – napríklad tým, že prejavím svoju túžbu alebo prejdem za nejakú pomyselnú hranicu –, hanba sa ozve ako kontrolór: „Toto sa nehodí, to si prehnala.“

Najväčší posun u mňa spôsobila terapeutka, ktorá mi povedala vetu, ktorú si nosím ako tichý protest proti tomu vnútornému cenzorovi: „Už sa za svoje pocity a svoju sexualitu nemusíte hanbiť.“ A keď sa občas zahanbím, snažím sa nevyčítať si ešte aj to. Terapia v mojom živote mení veľmi veľa, najmä môj sebaobraz. 

Aj môj vzťah k viere sa rokmi mení. Dlho som mala pocit, že ak sa neriadim jej pravidlami, cirkev ma neprijíma. Cítila som sa zranená. Skúmala som aj iné duchovné cesty a po strate mamy som načas úplne prestala veriť. Dnes sa vnímam skôr ako spirituálny človek než ako kresťanka. Dôverujem procesu a hľadám v ňom rovnováhu, bez striktných pravidiel. Boh už pre mňa nemá len jednu podobu. 

V intímnom živote viac necítim hanbu. Bol to však dlhoročný proces, počas ktorého som zo seba postupne zhadzovala vrstvy vnútorného cenzora. Učila som sa s partnerom hovoriť o vlastných túžbach a vypýtať si to, po čom túžim. Okrem toho mi pomáha o sexe otvorene hovoriť s blízkymi kamarátkami. Zisťovať, že to, čo prežívam, je normálne a že v tom nie som sama. Niektoré bloky vo mne stále zostávajú. Ale vedome s nimi pracujem a postupne prekonávam aj tie. 

Pojem čistota vo mne dodnes vyvoláva zimomriavky. Hnevám sa, že pre ňu mnohé ženy (ale aj muži) potláčajú svoje potreby a vnímajú ich ako nečisté. Cudnosť už dávno neurčuje moju hodnotu ako ženy. Je to najmä láskavosť, vernosť vlastným pocitom či fyzická sila a vitalita, teda schopnosť cítiť sa vo svojom tele ako doma. 

Keď premýšľam o tom, aký by bol môj vzťah k telesnosti bez výchovy k sexuálnej abstinencii, napadá mi slovo ľahkosť. Dovolila by som si viac experimentovať, menej sa neustále kontrolovať a viac len tak prežívať. Myslím si, že objavovanie sexuality, tela aj partnerského života by bolo prirodzenejšie, slobodnejšie a radostnejšie. Bez strachu a výčitiek.

V poslednom čase sa rada nechávam viesť vlastným telom aj v každodennom živote. Tancujem, cvičím, tvorím, ako to cítim. Učím sa, že hanba nemusí mať posledné slovo. Niekedy ju stále počujem, ale je už na mne, či jej dovolím všetko prehlušiť.


editovala MICHAELA KUČOVÁ korektúra VIKTÓRIA DUBOVICKÁ

Aby sme mohli aj naďalej prinášať dôležité témy, potrebujeme vašu podporu. Kurníku môžete pomôcť jednorazovým alebo pravidelným príspevkom priamo tu.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *