napísala MICHAELA KUČOVÁ
ilustrovala ALŽBETA BOŽEKOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 17. októbra 2019.

O krásnych ľuďoch si myslíme, že to majú ľahšie v práci, vo vzťahoch, so sebavedomím, sú šťastnejší a zdravší. Niečo z toho je aj pravda a vizuálne obdarení ľudia to v mnohom môžu mať jednoduchšie, keďže ich ako spoločnosť vnímame pozitívnejšie. Občas až extrémne – výskumy napríklad potvrdili tzv. „beauty premium“, platový rozdiel medzi viac a menej atraktívnymi pracovníčkami a pracovníkmi. Zároveň však na krásnych ľudí často nazeráme veľmi stereotypne a nezriedka nedovidíme „za“ ich vzhľad. Aj preto som sa pýtala viacerých žien považovaných za pekné, ako to vnímajú ony. 

Kto je tu pekný

Samozrejme, krása je subjektívna, dokázateľne sa však pohybuje v základných mantineloch súmernosti, zdravej pleti či určitého typu postavy. Pri našich respondentkách sa musíte spoľahnúť na môj úsudok, vedzte však, že nejde len o výber na základe osobného vkusu, ale o ženy, ktorým krásu pripisuje širšie okolie. Ony samy v podobných kategóriách o sebe veľmi neuvažujú, pekné sa cítia v rovnakých situáciách ako všetci ostatní – vo chvíľach šťastia, pri športe, tanci, po dobrom spánku či sexe, s umytými vlasmi alebo pri ovulácii. Viaceré som svojím oslovením do ankety o krásnych ženách zaskočila vrátane Kaji (26): „Keď si ma oslovila ako „univerzálne krásnu ženu“”, hrozne som sa rozosmiala, pretože som akurát v skupinovom chate riešila s kamarátkami, ako sa v poslednom čase nepáčim sama sebe a už sa teším, ako mi dorastú vlasy.“

Ak vám však ľudia komplimenty skladajú opakovane, prirodzene si to všimnete, hovorí Dominika (31): „Je to zvláštne a trochu trápne takto priznať, ale viem, že niektorí ľudia ma vnímajú ako peknú ženu. Občas mi to niekto povie do očí, občas – častejšie mi to niekto napíše na Instagrame. Online to beriem s veľkou rezervou – je ľahké vybrať z dvadsiatich fotiek tú jednu dobrú a vyzerať pekne, aj keď to tak 99 % času v reáli nie je.“ Vďaka sociálnym médiám vieme svoju krásu kvantifikovať počtom reakcií, aj si instantne zvýšiť sebavedomie, pridáva sa Katarína (30): „Našťastie ten egoboost nepotrebujem už tak často ako kedysi. Od puberty ma oslovili viaceré modelingové agentúry, takže som šípila, že nie som škaredá, ale necítila som sa ako pekné dievča. Vždy som si pripadala viac smiešna ako pekná. Teraz si pripadám aj pekná, aj smiešna. Naučila som sa mať rada svoje telo a všetky svoje nedokonalosti. Musela som do toho však dorásť.“ Vanda (49) si myslí, že pekná je len niekedy, považuje sa najmä za sympatickú: „Objektívne naozaj nijako extra pekná nie som, len to viem urobiť. Nie mejkap, ale dajme tomu výraz tváre. Pohľad. Viem, že sa mám usmievať, pretože vážna tvár ma hyzdí. Moja tvár nie je symetrická a vôbec nie vyvážená, ale mám ju rada. Celá sa milujem, som narcis,” smeje sa. „Nie som kráska z obálky, mám rada ľudí, nie som typ beautiful, ale very nice. Sympatická. A ku kráse neodmysliteľne patrí to nastavenie, ktoré človek vyžaruje, to, kým chce byť. Vyberám si svoje pocity a vyhýbam sa kyslým tváram.“

S veľkou krásou prichádza podľa Martiny* (29) aj veľká zodpovednosť: „Asi som sa nikdy za „peknú“ ani považovať nechcela, spája sa mi s tým „povinnosť“ byť peknou za každých okolností. Viem, že existujú ženy, ktoré sú prirodzene a úplne bez šminiek krásne, aj hneď po zobudení. Ale je to len taký môj pocit, že ak by som teda už uznala svoju univerzálnejšiu krásu, musela by som sa o ňu starať, strachovať sa o ňu, udržiavať ju a byť stále na pozore. Pravidelne cvičiť, chodiť na kozmetiku, pedikúru, manikúru a všetky tie ďalšie ostatné kúry, ktoré sa niekedy od nás žien vo všeobecnosti vyžadujú. A to všetko sa mi nechce.“

Nina (32) si v puberte kvôli túžbe po dokonalosti a kráse privodila vážne zdravotné problémy. Dnes sa má rada za to, aká je, a vraví, že hoci nikdy nebude celkom spokojná, už jej na tom až tak nezáleží. „Keď mi niekto dá kompliment alebo mi povie, že som pekná, beriem to vždy ako zdvorilostnu poznámku. Reálne mi mozog vyhodnocuje, že ma ľudia považujú za peknú, keď ma niekto požiada, či by som sa nezúčastnila napríklad na nejakom fotení a podobne. Ale najskôr mi napadne, že určite mali nejaký prvý plán, ktorý zlyhal, a nenapadol im už nikto iný, tak oslovili mňa.“

Večná krása?

Svojím výzorom a jeho udržiavaním sa žiadna z mnou opýtaných žien veľmi nezaoberá. „Viackrát mi napadlo, že keď budem staršia, moja tvár a pokožka budú vyzerať hrozne, pretože sa o ne nijako nestarám, okrem klasickej hygieny a opaľovacieho krému cez leto. Neuveriteľne ma to však nebaví a neznášam pocit nakrémovanej pokožky, takže som zmierená s tým, že si zrejme v staršom veku budem trieskať hlavu o stenu,“ konštatuje Kaja. „Myslím si, že nie som márnivý človek, i keď bojujem s nadradenosťou nad ľuďmi, o ktorých napríklad zistím, že nečítajú knihy alebo neseparujú. Automaticky sa považujem za lepšieho človeka, čo je totálna blbosť.“

Kým Martina sa považuje vo svete kozmetiky a módnych magazínov za ignorantku, Vanda si ho vie vychutnať: „Ešte stále milujem magazíny, listovať si v nich, odliepať vzorky krémov, internet mi ani v tejto dobe nenasýti zmysly tak ako reklamy na parfum na kriedovom papieri.“

Dominika sa krásou ako konceptom zaoberá každý jeden deň, nie však tou beauty, ale maliarskou: „Obe sú vymedzené nejakými spoločenskými a kultúrnymi štandardmi, hoci každá trochu inak. Práve som si uvedomila, že v oboch týchto poliach sa držím v mantineloch tradične vnímanej krásy a nijako ju nechallengujem. V maľbe ma to nijak nemrzí, vo fyzickej kráse áno, keďže jej štandardy ma pekne štvú.“ Kozmetiku vníma skôr ako wellness než ako nástroj na skrášľovanie – je príliš skeptická voči marketingu. Občas sa však rada niečím namaže s pocitom, že si dopriava „niečo navyše“.

Kata (40) má v móde rada minimalizmus a aj v kozmetike za najlepší prípravok považuje kokosový olej. Za márnivú sa keď tak považuje v inej oblasti, krásu vníma len ako obal a neobáva sa teda ani jej straty. Nad tou zatiaľ veľmi neuvažuje ani Vanda: „Hovorím si, že to nejako uhrám, veď o rok budem mať len päťdesiat. Viem, koľko nádhery som v živote zažila, koľko priazne, lásky, zážitkov sa mi dostalo, samozrejme, aj vďaka výzoru. Ale priznávam sa, je milé šokovať osoby s horším zrakom, koľko mám rokov. Mám dve veľké deti a je príjemné byť v ich prítomnosti napríklad na kúpalisku a cítiť sa dobre. Každý má ten prah sebavedomia iný, pre mňa je pocit krásy fyzického tela dôležitý, hoci telo je – ako všetci vieme – obal. Od svojej tridsiatky každý rok hovorím, že už budem nosiť len celé plavky, a stále mám polovičné… teda, mala som. Od budúcej sezóny už len celé. (To bol žartík, ešte potiahnem polovičné).“ Katarína priznáva, že ju možnosť pominutia krásy nepríjemne zaskočila: „Raz sa mi urobil obrovský herpes cez celé líce a bola som prekvapená sama sebou, aká som bola nešťastná z tejto dočasnej straty.“

Niekde pri týchto riadkoch si možno vzdychnete, že ani vy by ste nesadali na lep zázrakom z reklám a natierali sa len kokosákom, ak by k vám bola príroda štedrejšia. Iste, je to privilégium, prakticky bez väčšej námahy spĺňať estetické nároky stanovené spoločnosťou. Ale naďalej platí, že všetko je to v hlave – odolnosť voči spoločenským tlakom aj pocit spokojnosti samej so sebou. Potvrdzuje to aj Ninina skúsenosť, ktorá kedysi prekonala mentálnu anorexiu a následne v priebehu pol roka pribrala viac ako 30 kíl. „Z extrémne chudého dievčaťa sa zo mňa za pár týždňov stala moletka. Bolo to veľmi ťažké. Ale veľa mi to aj dalo. No doteraz ma to desí a keď si dám viac čokolády alebo sa prejem, okamžite mám výčitky a pocit, že priberiem sto kíl. Vtedy sa musím spamätať a reálne zhodnotiť situáciu.“ Myslí si, že je veľmi dôležité, aby sa ženy nesústredili iba na krásu, aby čítali, študovali a učili sa veci, ktoré im prinesú rozhľad a sebaistotu. Tak získajú sebavedomie robiť veci samostatne a tiež pocit, že niečo/hocičo vedia naozaj dobre. Iba vtedy podľa Niny nebude výzor na prvom mieste a dostaví sa pocit, že dokážu zaujať aj inak ako vzhľadom.

Robiť si, čo chceš

Ak je rozpačité hovoriť o tom, či sa považujeme za pekné, ešte nepríjemnejšie je zamýšľať sa nad tým, aké výhody nám krása prináša. Ženy, s ktorými som hovorila, ju zväčša nepoužívajú vedome, skôr si spätne uvedomujú, kde im pomohla. Martina vníma, že ju výzor zvýhodňuje celý život: „Ľudia, častokrát aj „autority“, sa ku mne správali „mäkkšie“”, priateľskejšie, ochraňujúco. Ale nevyužívam to vedome. Moja mama mi stále hovorila, že mám byť pokorná, že to nemám využívať, ale mám v sebe niečo, čo ľudí ku mne ťahalo od detstva. Pokladala som to za prehnané reči matky, veď každej sa zdá byť jej dieťa najkrajšie. Ale ono to asi trochu funguje aj teraz v dospelosti. Keď sa pousmievam a posrandujem s ľuďmi, väčšinou to dopadne (pre mňa) pozitívne. Dôvodom je na jednej strane aj obyčajná slušnosť a milota, ale v spojení s „peknou“ tvárou to podľa mňa funguje o čosi viac. Boli mi tak odpustené alebo uhraté „do outu“ pokuty v MHD, vybrané špeciálne miesta v diaľkovom autobuse, odpustené prešľapy hocijakého rázu v škole, dostala som aj nejaké zľavy alebo dary od cudzích ľudí len tak, zadarmo drinky a tak ďalej.“

Podobné skúsenosti má aj Dominika, ktorá svojmu vzhľadu pripisuje nižšiu pokutu či ústretovosť v pneuservise. Kata niekedy vníma istý magnetizmus, ale myslí si, že to nie je o výzore, skôr o čomsi, čo ide cez oči. Kaja sa vedome snaží byť krajšia v situáciách, keď si chce získať niekoho sympatie alebo zvýšiť si sebavedomie pri dôležitých stretnutiach či randení: „Vidím to na zastávke Blumentál, kde prestupujem do práce a kde sa premelie veľa ľudí. Zväčša chodím v teniskách, rifliach, obyčajnom svetri a medzi tým davom ľudí som úplne prehliadaná a keďže som drobná, niekedy priam bojujem o priestor. Pri tom si všímam zmeny reakcií: keď mám napríklad dôležitejšie stretnutie, obujem si lodičky, mám svoj pekný kabát a som upravenejšia. Vnímam pohľady ľudí, muži a dokonca aj ženy mi dávajú prednosť pri nastupovaní do MHD. Potom príde ďalší deň a Kaju v teniskách opäť nik nevidí. Tento paradox mi je veľmi smiešny.“

Nina súhlasí, že pohľadní a charizmatickí ľudia majú veľa situácií zjednodušených: „Je to bohužiaľ úplne prirodzená reakcia okolia, každého priťahuje krása. Je to túžba nás všetkých.“ Kamarátka raz Nine povedala, že má lepšie známosti vďaka tomu, že je pekná, a preto sa jej darí aj v práci. Sama sa však nikdy nespolieha na to, že jej niečo vyjde, lebo nejako vyzerá. „Skôr je to oslobodzujúce v situáciách, keď môžem urobiť to, čo cítim. To pripisujem aj tomu, že ma nikto nikdy neodmietol na základe výzoru. To môže byť veľmi obmedzujúce, ak niekto žije s pocitom, že nie je dosť pekný, a preto nerobí nejaké veci, ktoré by chcel.”

Synonymum hlúposti

Krása sa občas v našich mysliach spája s povrchnosťou či priam nízkou inteligenciou, akoby sme mali problém uveriť, že pod pekným zovňajškom môže byť aj niečo viac (hoci tento výskum napríklad ukazuje, že atraktívne deti sú inteligentnejšie). Vanda si myslí, že nie je až taká pekná, aby sa stretávala s predsudkami, kedysi ju však vedeli ľudia potrápiť pre extrémne chudú postavu. Kaja má skúsenosť s podceňovaním a nebraním vážne, no pripisuje ju svojmu rodu, nie výzoru. Hnevalo ju, ako ju médiá prezentovali, keď navštevovala utečenecké tábory a hovorila o situácii v nich: „Médiá o mne kvôli nízkej výške písali ako o jemnej, citlivej, útlej žene, šlo ma poraziť. Ja hovorím o tom, ako následkom zimy a neliečenej choroby umrel na hraniciach štyri kilometre od Bratislavy človek, a niekto sa zameria na to, že to utrpenie na hraniciach znáša útla žena s dievčenskou tvárou.“

Ak ju niekto vníma ako povrchnú, Dominika to nemieni nikomu vyvracať: „Mám dosť bohatý vnútorný život, veľa čítam, nebojím sa povedať, že som inteligentná, no zároveň nepovažujem za znak povrchnosti to, že ma vedia nadchnúť krásne šaty.“ Kata má skôr pocit, že jej ľudia neverili v jej víziách a snoch, celý život sa stretávala s istým opovrhnutím a ponižovaním. „Kedysi ma to trápilo, dnes už nie. Venovala som veľa času ľuďom vysvetlovaním. Zbytočne. Jediné, čo som dosiahla, bolo, že som strácala vlastnú úctu k sebe.“

Katarína hovorí, že si o nej veľa ľudí myslelo (či myslí), že je hlúpa a povrchná. Raz dokonca v podniku pri vedľajšom stole zachytila svoje meno používané ako synonymum hlúposti. „Áno, robila som modelku, a áno, mala som fashion blog. A to zjavne mnohým stačí na to, aby niekoho hodili do škatuľky. Ale osobne som si z toho nikdy moc veľkú hlavu nerobila, vedela som, že ak títo ľudia dajú niekedy šancu tomu, aby ma spoznali, tak zistia, že hlúpa ani povrchná nie som, a v konečnom dôsledku sa budú ako blbci cítiť oni sami. Ale nijako som nebojovala ani vtedy a nkdy ani nebudem. Ak predo mnou niekto chce dvere zatvárať, budiž, ja sa do nich nepotrebujem za každú cenu dobýjať. Viem, kým som, viem, aká som, mám ľudí, ktorých ľúbim, a viac nepotrebujem. Ale klamala by som, ak by som vravela, že ma to nikdy netrápilo. Zvyklo ma to trápiť, ale nemôžeš byť kamoš so všetkými (a určite ani nechceš).“

Blond alebo rusá

Niekedy správanie ostatných ovplyvní jediný detail – ako napríklad farba vlasov. Martina si myslí, že ju ľudia zvyknú podceňovať práve pre to, že má blond vlasy. Dlho sa vyhýbala napríklad ružovej farbe vo svojom šatníku, aby si ju niekto nespojil s ružovou blond bábikou, a najmä so všetkými stereotypmi o plytkosti, ktoré sa s tým spájali. „Naviac asi vyzerám mladšie, než som, a toto spojenie mi neraz privodilo situácie, v ktorých som mala pocit, že musím okoliu dokazovať, že nie som len mladé – a ešte k tomu blonďavé – životom neobité dievča, ktoré nevie nič o svete, ale že už mám čo-to za sebou, čo-to viem, mám na veľa vecí aj vlastný názor a niekedy aj celkom dobrý prehľad. Že nie je mojm životným cieľom stáť v priestore a len „robiť okrasu“ (ako mi už bolo povedané). Musím však povedať, že so zvyšujúcim sa vekom a s nadobudnutými odbornými skúsenosťami sa to pomaly vytráca, hoci sa asi tak skoro nezbavím toho, že ma každý nový človek hneď začne volať zdrobnenou verziou môjho krstného mena.“

Opačnú skúsenosť má Kaja: „Jeden z dôvodov, prečo som sa po rokoch prefarbila z ryšavej na blond, bolo, že ma už fakt nebavili všetky tie sexistické primitívne narážky známych aj cudzích mužov. Aj teraz sa občas s nimi stretnem, no vtedy to bolo choré. Neviem, či to je tým, že tá ryšavá farba prizývala mužov a aj ženy k interakcii, alebo tým, že som jednoducho s ňou vyzerala lepšie, ale nepomer medzi tým, koľko cudzích mužov ma oslovovalo vtedy a dnes a koľko žien tá farba zaujala, je dosť veľký.“

Úplne normálne ženy

Atraktívny zovňajšok je na prvý pohľad pri nadväzovaní vzťahov výhodou – no môže veci aj skomplikovať. Širší výber partnerských možností môže vyvolať pochybnosti, či sme s tým pravým/pravou, a v nezrelej polovičke tiež prebudiť pocity žiarlivosti. Krásne ženy môžu niekedy pôsobiť aj nedostupne – aj Katarína potvrdzuje, že sa stretáva s predpokladom, že je večne zadaná: „Väčšinu mužov vo svojom živote som musela zbaliť ja, lebo si boli vždy istí, že „táto cool slečna určite niekoho musí mať“, a teda sa k ničomu nemali. Na vzťahoch, ktoré som s mužmi mala či mám, som si všimla, že si vždy o mne vytvoria akúsi ilúziu toho, aká som cool, samostatná, inteligentná, krásna a vždy vysmiata, a v momente, keď som smutná, prípadne žiarlim, alebo urobím v zásade čokoľvek, čo je ľudské, majú títo muži tendenciu utekať. Akoby si zo mňa vo svojich predstavách urobili superhrdinku, ktorá zvládne vždy a všetko, ktorú nič nebolí, nič netrápi, nemá žiadne slabosti a žiadne zaváhania. To je vec, ktorá ma veľmi hnevá a s ktorou sa snažím zápasiť v takmer každom vzťahu. Nie som superhrdinka! Som úplne normálna žena.“ Dominika mala istý čas pocit, že priťahuje skôr prehnane sebavedomé egomaniacke typy. „Potom som sa, vďakabohu, dala šťastne a vážne dokopy so „starým známym“, teraz už snúbencom a otcom môjho dieťaťa, ktorý ma videl v tých naozaj najnelichotivejších situáciách. A nezdrhol,“ smeje sa.

Martina a Kaja sa zhodujú, že môžu na ľudí pôsobiť odstrašujúco, no nepripisujú to svojmu vzhľadu. „Sú pre mňa dôležité určité hodnoty, na niektoré veci mám svoj názor a nebojím sa ozvať, keď sa mi niečo nepáči alebo s niečím nesúhlasím. Viacero kamarátov mi povedalo, že sa ma zo začiatku báli alebo som im bola nesympatická práve preto, že som sa rázne ozvala, keď som s niečím nesúhlasila,“ vysvetľuje Kaja. Martina už o sebe počula, že „si o sebe veľa myslí, lebo je pekná“, sama sa považuje za introvertku so sociálnou fóbiou: „Mám obranný mechanizmus, aby ľudia nevideli, že aj napriek dospelému veku sa pred nimi stále dosť hanbím. Problém je, že to vyzerá, že som namyslená/chladná/prísna… Druhý problém je, že ľudia si to zvyčajne neuvedomujú, že sme rôzni, že niekto, aj napriek svojmu výzoru a veku, sa môže hanbiť a byť utiahnutý. Viac sa im do konceptu hodí, že som namyslená blondína a bodka. To platí v prípade oboch pohlaví.“

Medzi svojimi

Napriek klišé o ženskej závisti a neprajnosti si tieto konkrétne ženy svoje vzťahy s inými ženami pochvaľujú. Nina nedá dopustiť na tri najlepšie kamarátky, ktoré pri nej stoja už viac ako 12 rokov. Má však aj pár nepríjemných skúseností: „V minulosti som mala pocit, že sa mi neodpúšťali nejaké veci, ktoré boli pre iné ženy prepáčiteľné a nikto ich neriešil. Keď sa napriklad mne a nejakej kamarátke páčil rovnaký muž, mala som pocit, že sa odo mňa očakáva, že sa budem držať v úzadí, že mám v prvom rade dať prednosť inym, počkať, či majú šancu, a až potom prejaviť záujem. Pretože ja som s nezáujmom mužov, z pohľadu iných žien, problém nemala.“ Podobnú skúsenosť má aj Katarína, ktorá si tiež pochvaľuje najmä vzťahy so ženami v dospelosti: „Kým som bola na strednej škole, prípadne tesne po dvadsiatke, bolo to trošku náročnejšie. Vždy som bola viac obklopená chlapčenským kolektívom, odmalička som trávila väčšinu času s chlapcami a chlapmi na splavoch či iných čisto mužských akciách, a preto som bola vždy viac kamarátka s mužmi. Frajerky mojich kamarátov to zo začiatku nechápali, ale myslím, že už funguje dôvera na všetkých stranách a nikto nič nerieši. Myslím, že mám vo svojom okolí veľa zdravých a sebaistých žien, ktoré sa dákym šibnutým dievčiskom (mnou) už jednoducho rozkývať nenechajú.“

Viaceré respondentky hovoria o solidarite a vzájomnej podpore vrátane Kaji: „Ako feministka verím tomu, že jeden z prostriedkov, ako docieliť rovnosť medzi pohlaviami, je vzájomná pomoc a podpora medzi ženami. Veľmi ma trápi, ako niektoré ženy zhadzujú samy seba, dopredu sa podceňujú, vtedy sa snažím ukázať im opak, byť podporou.“ Dominika so ženami cíti ešte väčšiu spolupatričnosť, odkedy sa stala mamou. Kata si zas vždy musí nájsť tú pravú: „Ženy mám rada. Ale väčšinou im nerozumiem, takže ak stretnem nejakú divnú, tak je to super.“

„Musím povedať, že oveľa viac riešim fakt, že som žena, ako to, či som pekná alebo škaredá žena,“ uzatvára Kaja. „Rozumiem tomu, že to, ako vyzeráme, si nevyberáme, vieme na tom sčasti niečo zmeniť, no výzor nemôže byť tým, čo určuje našu hodnotu, a to je niečo, čo si pripomínam vo chvíľach, keď sa pozriem do zrkadla a necítim sa pekná.“

* vymyslené meno reálnej osoby