napísala VERONIKA ŠELIGA PILÁTOVÁ
ilustrovala MICHAELA ISTOK AHONEN

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 26. septembra 2019.

Je začiatok septembra, som mamou už takmer deväť mesiacov. To je toľko, koľko to dieťa vo mne rástlo. A stále je to občas ťažké. Veta „je to len obdobie“ je v rodičovských kuloároch dobre známa. A nie príliš obľúbená. Za „obdobím“ totiž príde ďalšie. A ďalšie. O jednom sa však hovorí stále málo. Šestonedelie.

Keď mal Hugo tri týždne, sedela som na posteli, plakala od bolesti, únavy, samoty a pocitu márnosti. Prikladala som dieťa k svojmu boľavému prsníku s ragádami na bradavkách, ruky zatínala v päste, nohou búchala do zeme a – zapla diktafón.

Po stlačení tlačidla STOP som tú nahrávku až do dnešného dňa nepočula. Počúvam svoj zmenený hlas prelínajúci sa s Hugovým mrnkaním a premýšľam, či opäť plakať s mojím ja spred niekoľkých mesiacov, alebo sa smiať a jasať, že je to dávno za nami. Rozhodnutie je však jasné. Prepísať tých pár minút bolesti, strachu a zúfalstva a posunúť ďalej. Tak autenticky, ako sa len dá.

Aby všetky mamy, pre ktoré je to všetko novinka, vedeli, že je to normálne. Že je normálny akýkoľvek pocit, akákoľvek čierna myšlienka. Že je v poriadku nemilovať až na smrť od prvej sekundy. Že je okej mať chuť utiecť. A že raz sa to zmení. Ale určite nie za pár dní a možno ani týždňov. A už vôbec nie po šiestich nedeliach.

A že ak to potrvá dlhšie, ako je to pre teba, mama, únosné, je v poriadku, ba dokonca vhodné vyhľadať pomoc.

Doslovná nahrávka s minimálnym zásahom (hádam len občas upraveným slovosledom, lebo vtedy kadečo nedávalo zmysel):

My, ženy, si myslíme, že musíme všetko zvládnuť. Že to, že sa stávame matkami, je automatické. Prírodou dané, vôbec by nás to nemalo prekvapiť. A v žiadnom prípade by sme nemali zlyhať. Za zlyhanie však považujeme už len to, že nestihneme umyť riad popri starostlivosti o bábätko. Často sa porovnávame – nás porovnávajú – s matkami z minulosti. S našimi mamami, matkami našich matiek, ktoré sa aj s piatimi deťmi dokázali postarať o domácnosť a obrábať hektáre polí, obriadiť zver. Doba sa zmenila. A rovnako s ňou aj nároky na ženy. Len málokto si však uvedomí, že tie súčasné sú možno oveľa väčšie ako v minulosti.

Matka súčasnosti. Máš byť silná. Vyrovnaná. Milujúca. Usmievavá. Vždy dobre vyzerajúca, zvládajúca starostlivosť o dieťa, o seba, o domácnosť a v neposlednom rade o muža. A súbežne by si si ideálne mala privyrobiť aspoň na part-time či brať home office. Lebo inak je kariéra v prdeli. Tri roky a upadneš do zabudnutia, milá mamička.

Keď som sa stala matkou ja, narazila som „na vlastný stín“. Výraz som si požičala od Laury Gutmanovej, autorky knihy Mateřství aneb setkaní s vlastním stínem, a ja ju teda fakt odporúčam prečítať. Ideálne ešte pred pôrodom. Nebudeš sa cítiť tak strašne so všetkými tými myšlienkami, ktoré sa po pôrode dostavia.

Na tehotenstvo a pôrod som sa pripraviť mohla. Počúvala som rady, často nevyžiadané, od skúsenejších. Študovala som tisícky článkov, sledovala stovky videí, trénovala vypudenie dieťaťa zo svojich útrob s nafukovacím balónom (viď Aniball, aj ten odporúčam, mimochodom), cez YouTube si nacvičovala predýchavanie kontrakcií. Ale nikto mi nikdy nepovedal, ako predýchať temné myšlienky, ktoré ma agresívne znásilňujú v prvých dňoch materstva.

Návrat z pôrodnice. Konečne nastal ten čas, keď nebudeš musieť jesť nemocničnú stravu, vstávať na vizitu a počúvať sestričky. Ideš domov. Tam si donesieš dieťa, ktoré je bez teba totálne stratené.

Ale ten domov už nikdy nebude taký ako predtým. Okrem toho si ako matka zabalená do všetkých možných emócií spôsobených obrovskou zmenou, búrkou hormónov, fyzickým oddelením dieťaťa od tvojho tela po deviatich mesiacoch. A to je šupa. Pre hlavu, telo, okolie.

Veľmi málo sa o tom hovorí. Celú túto „temnotu“ naši predkovia zaobalili do slova „šestonedelie“. A len málo žien vyjde s pravdou von, vyzlečie sa zo svojich pocitov. Až donaha.

Nikdy by som nepovedala, že niekedy pomyslím na to, že budem chcieť vrátiť čas. Že ma premkne pocit, že vlastne nechcem to dieťa, plačúce v postieľke, keď k nemu nevládzem vstať. Bola som hrdinka (dieťa mi práve v náručí vydáva stony a slabý plač popri snahe o prisatie, pozn. autorky), ktorá sa zadúšala, že nebude nahlas hrešiť, aby dieťa žilo a vyrastalo v čistej a láskyplnej rodine. Nikdy by som neuverila nikomu, keby mi povedal, že budem dieťa prikladať k prsníku v sprievode samých kurva, piča, doriti. Ani vo sne by mi nenapadlo, že vyslovím cez vzlyky bolestivé slová, za ktoré sa hanbím, ale nenávratne sa vydrali z mojich úst: „Dajte ho odo mňa preč.“

Hrdinka padla v boji. Prvé týždne kojenia pre mňa nepredstavujú harmóniu, magické spojenie, splynutie matky a dieťaťa. Sú to chvíle utrpenia, ktoré dobrovoľne podstupujem niekoľkokrát za deň. Je to tlak, ktorý som vyvíjala sama na seba. „Za každú cenu, len neprestávaj. Ty musíš kojiť!“ Pretože to tak robia všetky super matky na Instagrame? Kojenie je nenahraditeľné pre počiatky života dieťaťa? To druhé je, samozrejme, pravda. To prvé opäť len tlak spoločnosti.

Vydržala som. Stále mi chýba kus bradavky a stále to bolí. Okrem potreby kojenia som však prvé dni a týždne podliehala aj tomu, že je toho na mňa príliš. Myslela som si, že som neschopná. Že sa o dieťa, ktoré je odo mňa závislé, nedokážem postarať. Že by som ho radšej nemala. A nabudúce si radšej rozmyslela, či podstúpim túto ťažkú úlohu: stať sa matkou.

Bola som obklopená mnohými tieňmi, ktoré vychádzali nielen z môjho vnútra, ale prichádzali aj z okolia. Rozhovory so svojou vlastnou mamou, plné pomoci. Či skôr ochoty pomôcť. Narážala som na tiene vytŕčajúce spoza svokry. Paranoja, že každý jej pohľad je výčitkou, či to dokážem.

Tiene, ktoré vychádzali z konverzácií s kamoškami či online komunikácie s insta-mamami. Porovnávanie našich bábätiek a seba navzájom. To ich dieťa je vždy lepšie, menej uplakané, viac ospaté, lepšie papá aj priberá, nemá dojčenské akné a na rozdiel od toho môjho sa už usmieva.

Vlastný tieň som míňala aj pri pohľade do zrkadla. Pár hodín po pôrode som sa pýtala lekára na vizite, kedy a či vôbec mi spľasne to obrovské brucho. Nevedela som, nečakala som to. Bol to tlak okolia? Sociálnych sietí, ktoré chrlia fotky plochých brúch? Vlastná hlúposť? Či nedostatočná informovanosť, že to brucho naozaj nezmizne lusknutím prsta? Áno, môže byť až také veľké, že by si ho pokojne mohla prirovnať k siedmemu mesiacu tehotenstva. Ja som netušila. Fakt.

Bojovala som s vlastným tieňom a pocitom hanby pred vlastným mužom, pretože som nosila odporné jednorazové nohavičky pripomínajúce skôr dôchodcovské kraťasy, v ktorých som si musela každú hodinu meniť popôrodnú vložku, ktorá smrdela tak, akoby nasiakla esenciou tisícich mŕtvych rýb.

Prsia sa mi nalievali – keď sa teda už konečne začali nalievať po tých vymodlených a preplakaných dňoch a nociach v domnienke, že mlieko jednoducho nemám ani mať nebudem.

Hnisali, nalievali sa, boli ako obrovské tvrdé balóny, ktoré čoskoro prasknú. Vytekajúce mlieko zaschýnalo na podprsenke, čo spôsobovalo ďalší odporný telesný smrad.

Telo sa čistí. Telo smrdí. Povedal ti to niekedy niekto? Nikto ti nepovie, že matka po pôrode smrdí. A nie deň. Ani dva. Sprcha bola mojím jediným útočiskom.

Stretávala som sa so svojím tieňom tak často, až narástol do rozmerov, ktoré zatieňovali všetky tie pekné veci, z ktorých by som sa mohla tešiť. No hanbila som sa o tom hovoriť nahlas. Myslela som si, že som jediná, že je to hlúpe a vlastne by som mala byť vďačná. Za zdravé dieťa a tak. Predpokladala som, že mám určite popôrodnú depresiu a že sa o Huga nedokážem postarať. Môžem ďakovať Bohu za to, že som pri sebe mala partnera, ktorý mi pomáhal, stál pri mne a keď ma našiel v úzkostných záchvatoch plaču, zachraňoval najskôr mňa a až potom to dieťa v mojom náručí.

(Plačem pomedzi slová.)

Ženy, nebojte sa hovoriť o pocitoch. O svojom šestonedelí. O jeho prežívaní. Hladina hormónov sa zázračne neustáli na 40. deň lusknutím prsta. Nebojte sa svoj tieň nosiť hrdo vedľa seba a naučte sa nehanbiť sa zaň. Pretože len vtedy, keď ho priznáte, stane sa vašou súčasťou – a nebude vás strašiť.

Mňa môj vlastný tieň dobiehal aj počas sledovania tutoriálov na stránke mamila.sk pri pohľade na všetky tie vyrovnané etno prírodné ženy, ktoré dojčili s ľahkosťou a láskou. Mne to, kurva, nešlo. Ony šatkovali svoje deti a to moje v nej revalo.

Vlastný tieň ma ešte stále dobieha aj pri lustrovaní Instagramu a pri pohľade na insta-mamy sediace so svojimi batoľatami v kaviarňach. Ako to, že im tam tie decká poslušne čušia na kolenách a nechávajú ich klebetiť? Bože, ako rada by som tam bola s nimi! Sralo ma to dovtedy, kým som si neuvedomila, že všetko je to len okamih zvečnený fotografiou. Štvorcový výrez nevypovedanej reality.

(„Au, au, au, Hugo prestaň! Pusti to!“ kričím na dieťa.)

Tieň ma dobiehal aj nad umývadlom cez zodraté články prstov pri ručnom prepieraní škvŕn. Moje dieťa po každom kŕmení zvracia a čokoľvek, čo mu oblečiem, môžem už o malú chvíľu vyzliekať a modliť sa, aby sa škvrny vyprali. Ružové predstavy o tom, ako budem svoje bábo obliekať a užívať si to, zmarila realita temných decembrových dní, vrstvenia a škvŕn.

Tieň bol vlastne neodbytný vždy vtedy, keď sa moje predstavy míňali so skutočnosťou. A ver mi, milá mama, že tých predstáv, ktoré realita zmarí, je minimálne tak na trilógiu! A to som mala šťastie, že som mala dôstojný pôrod v sprievode svojho milovaného muža a ľudí, ktorí ma do toho nechali kecať. Pôrod, ktorý vo mne nezanechal krivdu ani zlú spomienku.

STOP. Tu sa nahrávka končí, v pozadí počuť už len zajakávajúce sa dieťa, ktorému sa nedarí uloviť potravu.

Vtedy to ešte nefungovalo. Inštinkty zlyhávali, vnútorný hlas prehlušovalo okolie. Svet a vízie do budúcna boli temné ako januárové počasie za oknom.

Nikto mi nepovedal. Čo ma čaká, čo budem zažívať, cítiť, čo mám robiť a čo naopak nie, ako to všetko zjednodušiť.

A možno stačilo len povzbudiť. Prezradiť, že je to bežné. Že aj moja mama si tým prešla, aj kamoška, aj svokra, aj tá kuchárka, ktorá mi nakladá obed, lebo varenie teraz naozaj nedávam. Vcítiť sa do mňa, spýtať sa, ako sa mám, namiesto pohľadu automaticky upreného na „ružový batôžtek“. Ktorá mama nemá na začiatku chuť kričať, revať na plné ústa: „Haló, tu som, ja som sakra tiež stále nažive!“

Hugo má 9 mesiacov. To je rovnako dlho, ako sa vo mne tvoril. Toľko bublali hormóny, ktoré spôsobili ten hurikán. Všetky nás to zasiahne, vlna hormónov šplechne do tváre a zaleje naše životy na pár (dlhých) chvíľ. Ale ono to časom prejde, hladina sa upokojí.

Dovtedy je však potrebné, aby nás niekto pevne a potichu, chápavo držal za ruku. Lebo nielen dieťa, ktoré prišlo na svet, je dôležité. Aj ty, milá mama, si. Pretože to ty si ho na svet priviedla.