napísala TEREZ ŠIMOVÁ
ilustrovala KRISTÍNA KANDRIKOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 1. februára 2018.

Toľko sa pohybujem v mužskom svete, až som tak trochu zabudla, aké to je – byť ženou. Neustále totiž narážam na to, že si to vlastne mnohokrát nemôžem dovoliť. Sama sebe.

Vyrastala som medzi bratmi a bratrancami. Keďže som chcela zažiť dobrodružný svet v plnej sile, musela som byť pripravená. Nechcela som, aby mi niečo ušlo. Nejaké dobrodružstvo. Dokonca som nechcela ísť ani spať, lebo som sa bála, že niečo zmeškám. To mi tak trochu zostalo doteraz. Neznesiem pocit, že mi niečo ujde. Milujem dobrodružstvo, vrhnutie sa do mora, nekompromis a hroteničky. Na česanie, mašličky a sereputičky nebol vtedy čas. Nemôžem mať predsa šmykľavé sandálky, keď chcem preskočiť potok, vyliezť na strom, vyškriabať sa až k partizánskym bunkrom a chytiť najkrajšieho motýľa. Nemôžem nosiť podpätky, keď musím bežať na vlak, keď ma čaká milión obehovačiek v mestskej džungli. Buď ideš, alebo nezažiješ nič.
Vždy som sa rozhodla pre „ideš“. Pozorovala som, že sa chalanom prepáči viac, prejde im viac. Či mi je to prirodzené, neviem, ale určite to bolo výhodnejšie. Až za tým „viac“ sa totiž konečne prekračujú hranice a dejú zaujímavé veci.

Nechcela som, aby ma posudzovali podľa toho, aké mám pekné šaty, ako som pekne upravená, poslušná, pokorná, usmievavá, krehká, milá, náznaková. (Ešteže som aspoň ticho, lebo som introvertná a začiatky vstupu do novej skupiny pre mňa znamenajú posledný schod Danteho Pekla.) Že budem tá večná utešovateľka a starostlivá mediátorka, len aby bol pokoj v rodine. Ale aby ma posudzovali podľa toho, čo mám v hlave, čo všetko viem a dokážem. Desili ma titulky v novinách, v ktorých sa o ženách písalo, že sú krásne a talentované. Prečo si niekto nevšimne, že sú jednoducho talentované bez toho, aby boli krásne? Prečo teda aj o mužoch nepíšu, že sú v prvom rade krásni, až potom talentovaní? Alebo aj krásni, aj talentovaní? Niektorí by to možno ocenili! Priateľovi sa preto neostýcham povedať, že je pekný alebo pekne oblečený, keď vidím, že si na tom naozaj dáva záležať. O to horšie je asi pre neho vidieť, ako ja na to sem-tam kašlem. Nechcem sa maľovať preto, aby som sa cítila „viac vo svojej koži“ alebo niečo zastrela. Keď vyzerám nanič, znamená to, že sa aj mám nanič a možno by bolo fajn opýtať sa, čo ma trápi. Keď vyzerám super, asi som šťastná a veľmi rada sa s tým podelím.

Vždy som chcela a musela byť rýchlejšia, samostatnejšia, vyliezť na vyšší kopec. Každý večer a ráno vedieť úprimne povedať I don’t mind looking in the mirror because what I see is a woman who’s not afraid of the future. Žiť s pocitom, že keď ostanem úplne sama v totálnej divočine, tak prežijem. Čo aj prežijem. Len si to musím neustále dokazovať a vlastne ani neviem prečo. Je to úplne šibnuté a neviem s tým prestať. Viem byť jemná, ale bojím sa dovoliť si to. Konečne som to začala robiť aspoň a zatiaľ len v súkromí domova, kde sa mením na plyšové zvieratenko s jemným hláskom, ktoré si kraľuje vo svojom rastlinkovo-farebnom svete plnom dobra a krehkých vecí, miniprírodných oltárikov, svetielok, smiešnych slovíčok a cíti sa safe. A niekedy veľa plače. Lebo aj to som ja. Tak sa to aspoň učím, po kúskoch. Niekedy by som strašne chcela, aby sa zjavila nejaká archetypálna žena a povedala mi, čo mám robiť a ako to robiť, čo to znamená byť ženou, nejako ma naviesť alebo čo. Pri ktorej by som sa mohla vyplakať a nehanbiť sa jej povedať všetko to, čo ma niekde veľmi hlboko trápi.

Neviem, aké je to mať sestru a sesternicu, len mamku, proti ktorej som, samozrejme, brojila celé tínedžerstvo a chcela byť jej presný opak. Ona je dáma, ja som vetroplaška. Viem len, aké je to mať otca, bratov, ujov, bratrancov a kolegov. Strašne ma nebaví varenie, to radšej stokrát založím oheň. Varila som svojim štyrom bratom celé detstvo a extrémne oceňujem, keď niekto konečne navarí mne. Chvalabohu za ľudí, ktorí to robia. Netuším, aké to je zažiť babskú jazdu. Aj tu ma prenasleduje paranoja, že babské jazdy slúžia znovu len na dokázanie si toho, že si vieme konečne ukoristiť čas len pre seba, bez našich mužov, že to dokážeme. Ha, tu máte, vieme sa zabaviť aj bez vás! Jednou z mojich najobľúbenejších scén v Gilmorkách je práve tá, kde sa na rozlúčke so slobodou Zacka a Lane obe skupiny stretnú na námestí, pretože im je aj tak najlepšie, keď sú spolu – muži aj ženy.

Stále sa nemôžem zbaviť pocitu, že sa musím obrniť a nahodiť obrovské bagandže, inak by ma všetci tí veľkí muži tam vonku prekričali. A to hnevá a bolí. Snažím sa toho zbaviť, ale niekedy je to ťažké. Svoju knihu som našla v kníhkupectve zašitú v oddelení romantickej literatúry vedľa kníh typu Zátoka vášne – veľmi ďaleko od police s debutmi, kam patrí. Tam trónili všetci mužskí kolegovia. V tej knihe je možno vášeň, ale ani zamak romantiky. Automaticky sa predpokladá, že keď mám v priezvisku -ová, musím písať romantické veci? Takže, aj keď za to nemôžu, ale prekrikujú ma. Preto s nimi uzatváram spojenectvá. Moji najlepší priatelia sú muži, viem sa im ľahšie zdôveriť. Paradoxne, pri nich sa cítim viac ženou, lebo sú vyšší, a viem, že sa mi pri nich nič nestane. Pri ženách sa naopak cítim vysoká, vytŕčajúca a nemotorná. Lebo som naozaj vysoká, samotárska a niekedy temná. Chcela by som sa im vedieť otvoriť, ale vždy ma niečo zastaví. Veď každá máme to svoje; čo sa budem sťažovať? Deje sa to len vtedy, keď sa ma rovno spýtajú: „Ako sa máš?“ Zdanlivo bežná veta, ale vlastne sa ju pýta málokto. Sama sa ju niekedy bojím položiť.

Túžim po tom, aby ma muži rešpektovali, podržali dvere, počkali ma, počúvali ma a brali vážne. Bez toho však, aby tam viselo, že niekomu niečo dlžím alebo že musím hrať subtílnejšiu. Alebo preto, aby boli oni tlačení do roly gentlemana a ja do roly dámy, ale aby to robili prirodzene a dobrovoľne. No ja sa furt ženiem ako víchor, tak im to možno sama príliš nedovoľujem. Lebo nechcem nič zmeškať a žijem s pocitom, že na mňa nikdy nikto nepočká, a pokiaľ si niečo nevezmem sama, nedostanem nič. Nebaví ma čakať milión svetelných rokov, kým niekomu niečo konečne docvakne, kým spraví prvý krok. Chcem debatovať a zistiť, ako to tu funguje. Nie som femme fatale lipnúca na dekóre a zahalená v oblaku tajomna a vône. Viem, že je to súčasťou hry, aj ja ju niekedy hrám, ale hra je stále len hrou. Nebaví ma byť vždy rafinovaná, baví ma jednať na rovinu. Bez tejto schopnosti by som nemala nič, na čo som teraz hrdá, čo si vážim a ľúbim. Znamená to, že som málo ženská?

Na mužoch sa mi zase páči, keď si nepotrebujú dokazovať, akí sú drsní, keď sa nepotrebujú prekrikovať, ale naopak, keď sa neboja ukázať, že sú aj jemní a nežní. To mi imponuje najviac. O to viac sú pre mňa mužmi.

Čo ma veľakrát odrádza, sú hlúpe komentáre. Raz som si po dlhom čase nalakovala nechty a hneď z príchodu padla otázka: „Čo si mala rande?“ Áno. Namaľovala som si nechty, aby som sa páčila mužom. Nenapadlo ti, že to robím napríklad preto, aby som si ich neobhrýzala? Alebo aby som sa jednoducho páčila len sama sebe?
Keď som sa tým ohradila, zaznel pochybovačný smiech. Preto som rezignovala; je to otrava. Nebaví ma počúvať komentáre ohľadom vzhľadu. Nechcem, aby ma niekto prijímal alebo neprijímal len preto, či som namaľovaná alebo nie, či mám pekné vlasy alebo nie, či som pekne oblečená alebo nie. Na druhej strane mi, samozrejme, veľmi lichotí, keď mi niekto povie, že som pekná, že dobre vyzerám. Jasné, že to chcem počúvať celý deň. Hovorím, šibnuté.

V poslednom čase mám trošku pocit, že by som si to konečne mohla dovoliť. Byť viac dievča ako chalan. Aj keď vlastne presne neviem, čo to znamená. Možno som už toľkokrát prekročila to „viac“, že to vlastne nepotrebujem. Už viem, čo tam je. Možno je to vekom alebo zase len nejakým tlakom zvonku. Nerozumiem úplne tomu, prečo by som sa mala správať nejako. Ako kto? A prečo by som mala? Ja som predsa ja. Take it or leave it. V každom prípade sa mi páči, ako mi posledný rok dorastajú vlasy, ako sa prestávam hnať, ako sa bylinkovo navoniam a tak. Okrem toho, urobila som malú skúšku, keď som trávila s rodinou posledné Vianoce. Prvýkrát som bratom neodrážala rovnakým spôsobom ich brutálne sarkastické smeče, ale odpovedala som normálne. A, čuduj sa svete, nerozdupali ma na kašu. Najprv boli z toho v šoku a mysleli si, že si robím srandu, neskôr sa z toho vykľuli krásne dôverné rozhovory dospelých ľudí.

Aj tak je vo mne neustály konflikt, či sa mám na tomto svete prebiť, alebo nechať hýčkať. Hýčkanie mi pripadá príliš jednoduché a na dlh, bitie zasa príliš drsné. Hm, ako vravím, šibnuté. Asi by som chcela nejaký stred. Tak na tom pracujem – na dosiahnutí večnej rovnováhy. Aby som bola v súlade so sebou, so svojím vonkajškom, s celou tou ženskosťou a mužskosťou a aj s celým vesmírom.