napísala IVANA DRÁBOVÁ
ilustrovala VERONIKA MADZINOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 21. decembra 2017.

„Doma ste?“ pýta sa ma opravár počas opravy kotla. Pýta sa ma to u nás doma. V prvej chvíli sa mi chce reagovať protiotázkou: „Opravujete kotol?“, ale ako ma slušnosť a život naučili, len pekne odpoviem, dokonca viac než jedným slovom: „Áno. Robím dnes z domu.“
„A kde robíte? Teda ak sa smiem spýtať,“ prvý small talk dnešného dňa nemilosrdne započal a už teraz trvá pridlho. „Tak rôzne. Ale povedzme že v reklame. Píšem všeličo.“
Opravár: „Aj som si myslel, vyzeráte tak.“ Stojac na prahu kúpeľňových dverí, nenalíčená, v teplákoch a s tri dni neumytými vlasmi, keďže nešla teplá voda, rozmýšľam, ako asi vyzerá priemerný človek pracujúci v reklame. Tak spustnuto? Veď platy v tejto brandži nie sú zas také zlé.
V realite na opravárovo konštatovanie odpovedám len umným uhm a odpustím si reakciu: „Aj vy vyzeráte ako opravár.“ Myslím, že to bolo mojich najdlhších päť minút v danom týždni.

A presne to si myslím o každej sekunde svojho bytia a energii, ktorú musím vynaložiť na akýkoľvek small talk. Podľa všetkých štýlových príručiek pre manažérov, biznismenov a iných How to… spoločenskej komunikácie je small talk zdvorilostným rozhovorom, ktorý má pomôcť lámať bariéry. Pre mňa je bariérou samotný small talk. Prečo by som mala chcieť lámať ľady s každým? Aj vás jednoducho desí predstava nútenej konverzácie o ničom?

Potom si budeme rozumieť. Aj keď small talk s opravárom je vždy menšie zlo ako jeden večer v klube. Božechráň, aby sa tam žena na chvíľu ocitla osamote. „Si tu sama?“ Jasné, nevidno? Som presne ten typ ženy, ktorá ide do podniku v noci sama, aby tam šla loviť chlapov. „Bavíš sa?“ Ďakujem za opýtanie, bavím sa, aj keď na to nevyzerám. Pamätám si, ako sa jeden raz pripitý mládenec pokúsil o small talk z kultúrnej oblasti: „Dosť na pi*u hudba, nie?“ Žiaľ, akurát vtedy hral na párty môj kamoš, a tak som sa so svojím Mne sa páči asi opäť pripravila o perspektívne vyhliadky na vzťah.

Cesty vlakom, ktoré som presedela so slúchadlami na ušiach, aj keď na trati Bratislava – Prievidza je pokrytie signálom nevyspytateľné ako výška mojich daní, ani nepočítam. Našťastie sa však potom s vami nikto nesnaží debatovať o tom, kam cestujete, čo ste študovali, kde pracujete a že tie vlaky sú už v trocha lepšom stave.

A viete, čo je super na dome, kde bývam? Nemá výťah.

Či na pracovnom stretnutí, či pri stole s priateľmi alebo známymi, nikdy som nemala potrebu vyjadriť sa k téme, ak som nemala povedať niečo relevantné. Radšej som ticho. Akoby sa v dnešnej spoločnosti žiadalo otvárať ústa naprázdno a byť tým podivínom, čo mlčí, je asociálne. Nie vždy platí, že žena je urozprávaná.
S ľuďmi sa zoznamujem ťažšie, a ak mi vás nepredstavil môj kamoš, s ktorým som aspoň dvakrát viedla rozhovor do hĺbky niekoľkých metrov, asi sa nikdy nespoznáme.
Otázke Ako sa máš? od spolužiaka, ktorého stretnem po desiatich rokoch, by som sa najradšej vyhla, pretože V pohode sa práve pravdepodobne nemám a psychické poryvy mojej duše ho asi až tak zaujímať nebudú. A mňa tie jeho v tej chvíli asi tiež nie. Na niečo som však vďaka tomu prišla.

Po rokoch som si uvedomila, že asi toto bude dôvod, prečo som (bola) v očiach mnohých (niektorým sa podarilo prekročiť magickú hranicu a stali sa mojimi priateľmi) ľudí z môjho okolia tou nedostupnou/namyslenou/bál som sa ťa/doplň. Okruh mojich blízkych je už roky pomerne nemenný a nemôžem povedať, že by mi to nejako prekážalo.
Nesrším otázkami na počkanie, pretože sa mi to jednoducho nezdá úprimné. Chce to čas. Alebo nejakú zvláštnu konšteláciu planét.

Takže ak sú vo vašom okolí tí, o ktorých si myslíte, že by na ľudstvo najradšej vrhli meteorit, nemusí to tak byť. Teda aspoň väčšinou nie. Oni len nie sú majstrami v small talkoch. Ale počkajte si na nich. Ak sa spoznáte, potom je to už iné. Potom sa s vami dokážu hodiny rozprávať aj o krásnych farbách jesene a zmysle vášho života. A počúvať.

Inak len počúvajú a myslia si svoje.