napísala GABRIELA BRESTIČOVÁ ilustrovala DENISA KOLLÁROVÁ
Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 17. marca 2022.
„Už, už to posielam. Zajtra!“ Postupne si zarábam na to, aby si ma redakcia Kurníka blokla na všetkých sociálnych kanáloch.
V hlave nosím perfektný text o bicyklovaní a slobode. Ako sa mi bežne stáva, kým by som to dostala do počítača, tak by sa to pretvorilo na text o niečom inom a o bicyklovaní by som napísala inokedy. Aj tak sa táto téma viacej hodí na leto, keď je teplo a pekne a je jednoduchšie začať najprv s krátkymi jazdami a postupne sa osmeľovať. Ísť za mesto, vyjsť do víkendovej premávky, začať na bicykli dochádzať do práce či do školy, ísť do prvej rakúskej dediny za hranicami alebo len tak zo srandy do Viedne, nech to trvá aj celý deň.
Súhlasím sama so sebou. Perfektné. Zajtra vstanem skoro a ešte pred prácou dopíšem text. Redakcia Kurníka mi odpustí meškanie, ja si opäť potvrdím, že najlepšou inšpiráciou je stres. Jedným dychom oznámim, že mám aj ďalší text. Že ho treba len doklepnúť a hodí sa v čase, keď bude cez deň aspoň desať stupňov. „Stačí dopísať záver a mám to. Môžete s tým rátať.“
Naozaj je skoro hotový. Má všetko.
Pátos spojený s pohybom a so športovaním po tridsiatke. Motorická neistota z vlastného tela je preč, pobudli ste s ním nejaký ten rok. Viete na vlastnej ryske odhodlania povedať, kde sa končí vaša lenivosť, kde sa začína nezvyk z nového pohybu pre sedavé zamestnanie a kde už sa naozaj motivačne a ukážkovo prekonávate a podávate výkon hodný zdieľania na sociálnych sieťach.
Bicyklovanie nie je veľmi ťažké, no treba si naň zvyknúť. Po pár jazdách bude jeho náročnosť rovnaká, no prekvapivo vás začne tešiť. Bicykel sa stane prirodzenou súčasťou vášho oddychu. Uzatvárate stávky samy/i so sebou, ktorý kopec padne za obeť vašej novej vášni.
Text je aj výstrahou pre vaše okolie. Stanete sa zanietenou verbovačkou či propagátorom. Nahovoríte kamarátov a známe, aby išli s vami. Veľavravne mávnete rukou: „To je len tuto kúsok. Poď!“ Bez jedinej kropaje potu zdoláte danú vzdialenosť a povzbudivo pochválite upachtený zbytok výpravy. Nabudúce ich presvedčíte zas. Je to tam. Pred vašimi očami sa narodila ďalšia nadšená cyklistka či cyklista. Okolie človeka s novým hobby, maj sa na pozore!
Nechýba ani časť, v ktorej uvažujem o procesoch ľudskej mysle pri bicyklovaní, pretože na bicykli sa nemusíte tváriť, že váš šéf je ten najvtipnejší človek na svete, nemusíte sa tváriť, že vegan január a suchý február boli pre vás tá najpríjemnejšia vec za celý rok. Nemusíte sa tváriť, že ste vždy milá/ý, nemusíte sa tváriť, že vám celý svet niekedy nelezie na nervy, nemusíte sa tváriť, že viete presne, čo so svojím životom.
Viete, že či prejdete desať alebo päťsto kilometrov, tak je to jedno. Je to hobby. Ani v tom nemusíte byť dobré/í, lebo je to úplne jedno. Musí vás to iba tešiť. Sú to mikroskopické víťazstvá nad vlastnou lenivosťou.
Začiatky sú vždy rozpačité. Ako pri všetkých aktivitách. No úprimná radosť z napredovania je silnejšia ako rozpaky a mnohé/í sa ani nenazdajú a bicyklovanie sa stane ich najobľúbenejšou kratochvíľou alebo vášňou.
Len vy a vaše nohy a šíre diaľavy.
Na záver sa prihováram čitateľke a čitateľovi. Ak sa dostali až k tejto časti, nádejam sa, že už je medzi nami dôvera a som stopercentne úprimná. Vyslovujem, či skôr píšem pochybnosť o tom, či by som nemala byť na seba tvrdšia, či by som nemala byť rýchlejšia. Priznávam sa, že neholdujem zdravej životospráve, nestrečujem, a keď sa mi nechce, tak sa vyhováram na vietor, zimu, čudné zvuky z prehadzovačky, menštruáciu, únavu z práce alebo zlé postavenie Marsu k Saturnu. No jedným dychom dodávam, že za štyri roky bicyklovania som neoľutovala ani jednu jazdu či výlet, nech boli akokoľvek strmé, horúce, defektové a veterné.
V podstatne dokonalý plán. „Už, už to posielam. Zajtra!“
Rusko napadlo Ukrajinu. Začala sa vojna. Na jednom fronte bojujú ženy a muži ostrými nábojmi, na druhom fronte sa snažia dostať do bezpečia. Vlna solidarity, dojatia okolo mňa. Všetci, ktorí mohli, sa zapojili do pomoci. Poslali peniaze, nakúpili detské oblečenie, išli vlastným autom na hranice, naložili nekompletnú rodinu bez otca, zaviezli ich na vlak do Viedne, vyspali sa v Bratislave a zopakovali podobnú cestu na stanicu v Brne, v Žiline, hocikam do bezpečia. Prešli tri týždne. V Bratislave vidno ľudí s ukrajinskými odznakmi a stužkami. Je ich málo. Prečo ich nie je viac? Záleží vôbec na tom? Písať teraz o bicyklovaní mi pripadá ako tá najhlúpejšia a najzbytočnejšia vec. Všetko, čo sa netýka pomoci, sa mi zdá zbytočné. Čo sa má v takých situáciách robiť? Volám kamarátovi. Pochádza zo Sarajeva. On sám utekal pred bombami s hračkou v jednej ruke a druhú mu držala teplá mamina ruka, ktorá ho ubezpečovala, že to zvládnu. Hovorím Borijovi, že všetky tie ukrajinské dievčatá, či už sú s uplakanými očami na hraničnom priechode, alebo v kryte na fotke z novín, alebo mŕtve v deke, majú porobené účesy akoby mal niekto čas a chuť ich desať hodín česať, vyberať najkrajšie sponky a nežne ich napomínať, nech sa nemrvia, lebo sa rozstrapatia. Malé odvážne princezné. „Nerozumiem ničomu, Borij. Mnohí a mnohé tu chcú zostať neutrálne nad masovými hrobmi, slovenských influencerov a influencerky vojna ani neovanula a naďalej propagujú kolagén, surfovanie a paušály. Ľudia sú nespokojní, aj oni chcú vlaky zadarmo. Prečo len Ukrajincom a Ukrajinkám a dokonca cez celú republiku, od Košíc až po Bratislavu? A v tomto všetkom pozerám na komplikovane prepletené pramienky vlasov šesťročného dievčaťa, ktoré s babkou zomrelo pri ostreľovaní, a rozmýšľam, ako to tá babka dokázala. V meste, ktoré nemá desať dní vodu, elektrinu a teplo. Ako to dokázala tak pekne vyčesať?“
Borij ma upokojuje: „Pomôžeš aj tak, že sa o svoju psychiku budeš starať, aby sa nebolo treba starať o teba, nebudeš tak zaberať miesto a budeš mať silu pomáhať. Hocijako, ako zvládneš a budeš cítiť.“
Prajeme si dobrú noc. Zložíme.
Umývam si zuby, pozriem sa na svoje vlasy. Naposledy sa dnes zamyslím, ako asi sa dá spraviť taký pekný účes s bombami nad hlavou.
Nakoniec som sa rozhodla, že napíšem o bicyklovaní. Možno to niekomu pomôže.
Hlavne teraz.
korektúra SOŇA HRÚZIKOVÁ