napísala ZUZANA WEBEROVÁ ilustrovala ALEXANDRA JUST

článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 3. marca 2022

Uvažovali sme, že by mohol ísť so mnou. Aspoň na pár dní. Nakoniec to však nešlo pre prácu. Nabalil mi svoju powerbanku, niečo ako švajčiarsky nožík, ešte mi stihol aj nakúpiť baterky do čeloviek. Prišiel mi to odovzdať pred dom v respirátore, lebo sa dozvedel, že niekto, s kým bol pred pár dňami, je asi pozitívny. Podával mi škatuľu. Ak nás niekto videl z diaľky, musel si myslieť, že sme po rozchode a ako vo filme mi prišiel vrátiť moje veci. Nezodpovedne som sa nahla, že ho aspoň rýchlo objímem, ale ustúpil. Tak som stála na parkovisku a rozrevala sa, lebo som už dva dni myslela na to, že aktivisti na hraniciach v lese nachádzajú mŕtvych ľudí, a ja som sa pre posraný vírus nemohla ani rozlúčiť s frajerom, kým tam odcestujem.
Pár dní predtým, 17. novembra, ma bol hodiť domov a pred poslednou odbočkou strhol volant a zamieril ku Kauflandu, lebo sme vraj na niečo zabudli. Blahosklonne som mu pripomenula, že je sviatok a hocičo zabudol, dnes sa k tomu nedostane. Na parkovisku vystúpil a povedal, že sme zabudli na moju kondičnú jazdu, o ktorú som ho prosila. Roky som nešoférovala, len pred pár týždňami som zase začala. Automat som neriadila nikdy. Teraz sme na jednom mali prejsť dvakrát deväťsto kilometrov a šoférka v zálohe som mala byť ja. A tak som si robila kolečká na prázdnom parkovisku, kde na mňa čumel len týpek v zásahovom vozidle. 

Písanie tohto textu som prerušila na vyše dva mesiace. 
Sínusoida toho, ako intenzívne sledujem, alebo nesledujem dianie na poľsko-bieloruskej hranici, sa za ostatné týždne prepadla niekam hlboko do pekla. Nemôžem, nevládzem, preskakujem storky na Instagrame, neviem sa začítať do článku. Keď som videla príspevok o mŕtvych, ktorí v lese zomreli, bála som sa pozrieť si ich fotky, čo ak niekoho rozpoznám.
V čase tesne po návrate bola sínusoida na vrchole. Čítala som všetko – aj v poľštine, ktorej som začala rozumieť, lebo bolo treba.

Situáciu som začal viac a viac vnímať niekedy začiatkom októbra. Od leta 2021 na hranice medzi Bieloruskom a Poľskom prichádzali ľudia z Blízkeho východu, ktorým bieloruský režim dostupnými vízami sľuboval ľahký prechod do Európskej únie. Z výpovedí mnohých z nich bolo jasné, ako strašne boli oklamaní. Mala to byť bezpečná cesta – lietadlom a potom iba chvíľu pešo. Počula som o jednej žene, ktorá si veci zbalila do kufra na kolieskach. Tak ako tisíce ľudí sa ale ocitla v Bielovežskom pralese, známom divokou prírodou, močiarmi a výskytom zubrov. Na dlhé týždne ostali zaseknutí v lesoch medzi dvoma krajinami, ktoré si ich medzi sebou doslova prehadzovali. Bieloruskí vojaci ľudí hnali cez hranice na územie Európskej únie. A jej členský štát sa rozhodol ignorovať medzinárodné právo a namiesto poskytnutia bezpečia mnohých tlačili naspäť. Do pásma pozdĺž hranice bol zamedzený prístup médiám aj humanitárnym organizáciám, pomoc poskytovalo najmä miestne obyvateľstvo. Ak sa niektorým ľuďom podarilo dostať sa mimo tejto zóny, pomôcť im mohli dobrovoľníci a dobrovoľníčky, ktoré do východného Poľska pricestovali z ostatných miest aj zo zahraničia.

Ráno 27. novembra sme raňajkovali v dome v Podlasí s ostatnými dobrovoľníčkami a dobrovoľníkom, s kamarátmi. Po týždni, ktorý sme tam spolu prežili, sme sa lúčili. Potom sme nasadli do auta (nemusela som šoférovať) a o desať hodín, ktoré cestou naspäť prešli až podivne rýchlo, som vystupovala pri svojom byte. S vypnutým mozgom čas dosť ubieha.
Vystúpila som z auta, prešla k svojmu vchodu, zastala a znova sa rozrevala. Bol to strašný bizár. Ráno byť niekde, kde som zažila najťažšie a nasilnejšie chvíle v živote. A večer stáť na chodníku, po ktorom chodím do drogérie a do potravín. 

Niekoľko dní a týždňov po návrate som nebola schopná naladiť sa na normálny režim. Keď mi prišiel pracovný email, nahlas som sama sebe povedala, že ma to vôbec nezaujíma. Vôbec ma nezaujíma, že niekto potrebuje uhradiť faktúru, ani porada ma nezaujíma, nezaujíma ma, čo som komu sľúbila poslať. 
Nevedela som udržať plač na verejnosti, v autobuse. V slúchadlách mi hrala pesnička Like You’ll Never See Me Again od Jacoba Banksa a ja som na ulici cestou do Lidla nahlas plakala. Pred očami som mala tvár chalana z Iraku, pri ktorom som pred pár dňami sedela v lese, pozerala sa mu do očí a so slzami v tých svojich mu len opakovala: I am so sorry. Dva metre od nás stáli policajti z hraničnej stráže, ktorí nás tam všetkých našli, a my sme chalanom nemohli povedať, že budú v poriadku a že ich neodvezú naspäť do Bieloruska. Nezaoberala som sa vlastnou patetickosťou, tá ma trápi najmenej. Everytime you hold me, hold me like this is the last time. Mala som ho pred očami a nevedela som prestať myslieť na to, že sa s niekým v Iraku rozlúčil, odišiel a potom sa ocitol v tom lese. Ako stovky a tisíce ďalších ľudí. Cestou do obchodu už bola tma, prechádzala som cez štvorprúdovú cestu a nevedela som sa vo svojej vlastnej mimovoľnej predstave rozhodnúť, či sa lúčil s najlepším kamarátom, s dievčaťom, so starou mamou. Možno so všetkými. 

Premýšľam, či nie je trúfalé písať v tejto súvislosti hlavne o sebe a svojich pocitoch. No nikto iný ma tým nepoveril. Veľa sme sa o tom rozprávali aj s ostatnými ľuďmi, ktorí na hranice prišli dobrovoľnícky pomôcť. Čo sa vnútorného prežívania týka, každý by mal mať možnosť rozhodnúť sa, o čo a ako sa chce podeliť s ostatnými.

Cestovali sme tam tri. Anna a Michaela pripravovali reportáž. Ja som sa mala pridať k intervenčnému centru organizácie Salam Lab, ktorá je súčasťou koalície Grupa Granica. So zakladateľom Karolom som sa predtým tisíckrát videla na Zoome. Naživo sme sa prvýkrát videli 21. novembra pri večeri v dome, na ktorý nikdy nezabudnem. Okolo polnoci som už ležala v posteli, po celom dni na ceste ma začala strašne bolieť hlava. Zhruba v tom čase prišla z lesa žiadosť o pomoc. Už v začiatku krízy vznikli kanály, ktorými mohli utečenci upresniť, kde sú a čo najviac potrebujú. A tak sa štyria ľudia (teraz ich už volám kamošky a kamoši) zdvihli z postelí, za dve minúty sa poobliekali do termobielizne a oteplovačiek a ostatní začali do ruksakov baliť polievku, čaj a ďalšie veci, ktoré s čelovkami na hlavách budú chcieť čo najskôr doručiť ľuďom volajúcim o pomoc.

O dva dni neskôr som sa už aj ja rýchlo obliekala a chystala svätú päticu, bez ktorej sa do lesa neodchádzalo. Nabitý telefón, čelovka, občiansky, powerbanka a dôležité telefónne čísla. Žiadosť o pomoc prišla popoludní, bolo ešte svetlo. Cítila som sa pokojne. V aute sme boli štyria. Šoférka s chladnou hlavou volila trasu vedľajšími ulicami, aby sme nenarazili na policajné kontroly, a my ostatní sme si prechádzali plán a jednotlivé úlohy. 
Odkedy sme vystúpili z auta a rýchlo vošli medzi stromy, trvalo asi len päť minút, kým sme ich našli. Ležali v dosť hlbokej jame zasypanej listami. Dvaja starší muži, dvaja mladí a jedna žena. Myslím, že mala krátko po dvadsiatke. Pamätám si ju dosť presne, najviac jej vrásky pri očiach. Nevedela po anglicky, ale veľa sme sa na seba pozerali a usmievali. Myslím, že sme navzájom chápali všetko, čo bolo v tej chvíli treba. 
V tom čase boli v lese dvadsaťjeden dní. 
Dali sme im teplú polievku, čaj, nejaké trvanlivé jedlo. A suché oblečenie. Bola by som asi naivná, keby som dúfala, že im suché ostane aspoň pár dní. Aj keď zrovna nepršalo, všade bolo vlhko.
Dvadsaťjeden dní v lese. 
Strávili sme s nimi možno hodinu. Pozbierali sme už nepotrebné veci a smeti. A potom sme odišli a nechali sme ich v tej jame, práve sa začalo stmievať.

Každý, s kým sme sa v lesoch stretli, mal strašné zážitky z Bieloruska. A každý zažil i to, že ich na poľskej strane našli a odvliekli naspäť na tú bieloruskú – aj niekoľkokrát.

Ďalšia intervencia takisto prebehla dobre, ak sa to slovo vôbec dá v takej situácii použiť.
Boli to štyria muži. Rozhovorom som nerozumela, ale boli krásne. Bol s nami dobrovoľník, ktorý hovoril po arabsky. A oni sa s niekým mohli porozprávať a zasmiať vo svojom rodnom jazyku. Pamätám si, ako si jeden z nich vyťahoval z vyzlečených premočených riflí opasok, starostlivo, ešte sa mu zíde. A ako som sa ho nesmelo spýtala, či môžem zobrať a vyhodiť jeho premočený sveter. Čo ak ho dostal od detí, čo ak je to jedna z posledných vecí, ktorú so sebou ešte má? S úsmevom prikývol, že môžem. Možno som tej hmatateľnej veci v hlave priradila trošku prehnane silný význam. 
Evidentne boli všetci chorľaví. Keď je však niekto v novembri celé týždne v studenom lese, bolo by asi čudné, keby nemal kašeľ. 

Pri ďalšej intervencii v ten istý deň som si pripadala ako v zlej počítačovej hre. Túto skupinu sme nakoniec nenašli. Natrafili sme len na nejaké staré oblečenie a smeti. Bolo to kúsok od cesty, a tak sme sa krčili za stromami a schovávali sa. V jednej chvíli po ceste prešlo auto, ktoré vyzeralo ako policajné. O čosi neskôr sme s kamoškou chodili po lese a volali (skôr veľmi nahlas šepkali) meno človeka, ktorý za skupinu komunikoval. Bez ohlasu.
Policajti skupinu našli skôr ako my. Keď sme potom nasadli do auta, z rádia hral Andrea Bocelli. Mám v playliste na Spotify tú pesničku stiahnutú, aby som na ňu nezabudla. K hnusnému pocitu, že sme ich nenašli, sa pridali myšlienky, či ich polícia našla za nás, či sme niečo pokazili.

Pocity, ktoré som mala, keď sme sa schovávali medzi stromami, keď sme sa pozerali pod nohy, aby príliš hlasno nezapraskali vetvy, na ktoré sme stúpali, a keď sme používali baterky iba v naozaj nevyhnutných prípadoch, opísala aktivistka Anna Alboth lepšie, ako ich viem opísať ja. 

Osobne som sa necítila ohrozená, ale má to svoje vysvetlenie. Bola som tam v rámci dobre zorganizovanej skupiny. Dobre sme sa pripravovali a mala som okolo seba ľudí, v ktorých som mala veľkú istotu. Poskytnúť jedlo, čaj či oblečenie nie je ilegálne a podľa zákona nám nehrozilo nič vážne. Kto by sa však pokúsil dostať ľudí z lesa preč, by mohol byť obvinený z prevádzačstva. Pravdou však je, že viacerí dobrovoľníci a dobrovoľníčky sa potýkali aj s útokmi zo strany rôznych nacionalistických či polovojenských skupín. Najviac som sa bála stretu s políciou, s hraničnou strážou. A ako som prezradila vyššie, aj k nemu došlo. No nebolo to ako z filmu. Prebehlo to pokojne. Tri dobrovoľníčky, traja utečenci, policajt a policajtka. Boli sme na seba hrdé, lebo sme sa zachovali duchaprítomne. Nespanikárili sme. Ich však neskôr aj tak odviezli a my sme im nemohli s istotou povedať, že policajné zložky členskej krajiny Európskej únie ich v novembri 2021 odvezú do bezpečia, kde budú môcť požiadať o azyl. 

A pri pesničke od Jacoba Banksa som revala aj včera.

Strávila som tam týždeň. A bol to bez preháňania najintenzívnejší týždeň, aký si pamätám. Vyprcháva však akýkoľvek romantizujúci náboj, ktorý som tomu možno vnútorne pripisovala. Moje pocity sú síce stále rovnaké, nikdy na to nezabudnem, nezabudnem na ľudí, s ktorými som tam bola. Myslím však na kamošky, ktoré tam strávili oveľa viac času ako ja, a ako som sa o ne bála pri každej správe o napadnutých dobrovoľníkoch, pri správach o policajnej razii v inom intervenčnom centre. Myslím na miestnych ľudí, ktorí len tak nesadnú do auta a nevystúpia po desiatich hodinách v inej krajine, kde ich čaká opäť bežný život. 
Som na nás hrdá, ale nestojím o takéto hrdinstvo, nie za tú cenu. Celé sa to nikdy nemalo stať. Až časom človek začne chápať, koľko ľudí to zničilo.

Keď som sa vrátila domov, bála som sa, či budem vedieť vstúpiť do lesa. No šla som. Venčila som psa, bolo pekne a moje myšlienky neblúdili po Podlasí. Lenže ten les sa mu nepodobal. Bol kopcovitý, naokolo boli domy. 
Keď som o niekoľko mesiacov neskôr prechádzala v aute popri inom lese, opäť som začala plakať. Vyzeral podobne ako ten poľský a ja som mala zrazu všetko pred očami.

V novembri by som tieto pocity popísať nevedela. Akokoľvek sa snažím, ani teraz neviem nájsť slová, ktoré by to adekvátne vystihovali. Pomohla mi to pochopiť terapeutka, ktorá tú situáciu pozná, a aj terapeut, ktorý tam síce nebol, ale počúval.

Trvalo to pár týždňov, kým som sa zaradila do starých koľají. Začala som čítať maily. V jednej chvíli som si povedala, že zazdielať vtipné memečko je v poriadku, aj keď ho uvidia kamošky, ktoré sú ešte stále na mieste, možno sa pred chvíľou vrátili z lesa a na vtípečky nemajú chuť.
Som v bezpečí. Okolo mňa je veľa ľudí, ktorí mi pomohli. Ktorí sa o situáciu zaujímali, zorganizovali zbierku, písali listy.
Boli sme tam z Bratislavy tri a to pomohlo veľmi. Mať poruke niekoho, kto to zažil tiež.
Je mi ľúto, že sínusoida mojej pozornosti upadla. Že teraz nevládzem robiť viac. Cítim sa vyhorene. Nemôžem o tej téme počúvať. Samu ma dosť prekvapilo, že som toto v týchto dňoch vôbec dopísala do konca. 
Nič na mne síce nestojí ani nepadá.
Čakám ale, že sa sínusoida odrazí od dna, veľmi si to želám. 

editovala MICHAELA KUČOVÁ korektúra SOŇA HRÚZIKOVÁ