napísala MIRKA URBANOVÁ ilustrovala LUCIA ŽATKULIAKOVÁ
Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 2. apríla 2020.
Popri ekonomickom, environmentálnom a politickom dopade celosvetovej pandémie sa čoraz viac a vypuklejšie (predovšetkým vďaka nášmu prepojeniu 24/7) objavujú a diskutujú jej dopady na medziľudské vzťahy. Obmedzená mobilita sa tentokrát netýka iba nízkonákladového cestovania po svete či nemožnosti nákupu kvalitných potravín v rakúskom Kittsee. V čase odporúčaného sociálneho dištancu, keď vo vzduchu visí hrozba možného šírenia nákazy bez toho, aby sme si (svoje) prenášačstvo všimli, nadobúdajú pevné formy hranice na miestach, kde sme to nečakali. A tak sa z našich ochranných škrupiniek izby, bytu, bloku, mestskej časti atď. stáva chtiac-nechtiac dočasná cela. Mnohokrát v nej však nie sme samy/i. Zaujímalo ma, ako prežívajú naše čitateľky časy intenzívneho partnerského spolunažívania alebo odlúčenia. A či tie, čo sú samy, majú kapacitu na hľadanie lásky, ktoré sa zúžilo na zoznamovacie aplikácie (ale ak sa vám náhodou podarilo niekoho zbaliť spod dizajnérskeho rúška v dvojmetrovom rozostupe pri pokladnici v miestnom Lidli, gratulujem!).
Priznávam, že možno sme túto anketu vypustili buď trochu skoro – alebo by bolo zaujímavé si ju zopakovať po konci domácej karantény. Jej dnešná podoba plná prevažujúcej domácej pohody má však potenciál – pri opätovnom čítaní o pár mesiacov – vyvolať nostalgický efekt spomienok na pekné časy, ku ktorému sa už momentálne z domáceho väzenia kolektívne utiekame online zdieľaním fotografií zo života „pred“ či našich detských podôb. Nataši (31) by sa napríklad páčil „návrat k písmenkovaniu z čias Pokecu“, čo si v istom zmysle inak ako prejav silného spomienkového optimizmu vysvetliť neviem (vzhľadom na masový výskyt delikventov na anonymných zoznamkách). Alebo možno áno – ako tam, tak aj v spoločnom živote je kľúčové, s kým sa ocitneme v jednej miestnosti (na chate, čítaj na čete).
Teším sa, že viacero respondentiek má v súčasnej situácii (nielen) vo vzťahu celkovo pohodu. Pre Luciu (31) je režim v karanténe podobný víkendu a ubieha jej s partnerom príjemne. Barbora* (27) takisto opisuje asi ideálnu gaučovú zamilovanú rutinu: „Doobeda pracujeme, poobede sa hráme spoločenské hry alebo Xbox, pozeráme telku alebo sa len rozprávame a riešime veci okolo bytu, ktoré sme vždy odkladali.“ Pre začiatky vzťahu môže byť tento výnimočný stav digitálnym skleníkom semienok lásky. Pamela* (31), ktorá sa s priateľom zoznámila nedávno cez Tinder, píše: „Problémy nie sú, akurát to spoznávanie je iné. … Večer mi číta (keď si voláme) krátke poviedky.“ Helga* (29) zas hrá s partnerom karty, videohry, jazdia spoločne na bicykloch na nákup a so smejúcim sa emotikonom poznamenáva, že obdobie obmedzeného sociálneho kontaktu nezvláda skôr jej single sestra, ktorá hľadá dôvody na návštevu.
Nielen slobodné sestry, ale aj partneri, čo už sa poznajú, trpia nedostatkom kontaktu s inými ľudskými bytosťami. Zároveň je však ťažké vyvážiť potrebu rôznych druhov samoty a nevyhnutnej koncentrácie na prácu v spoločných, pre iné činnosti ako spánok a jedlo mnohokrát poddimenzovaných priestoroch socialistických bytov. Kristína* (35) to charakterizuje ako: „… psycho, žiadna socializácia, tak máme monotónny vzťah s rovnakým režimom kvôli dieťaťu. … Je to zlé, ale skôr trpíme preto, že nemôžeme byť s rodinou alebo kamarátmi, netrpí náš vzťah. Zmenilo to aj fungovanie v domácnosti, nakupovanie. No nehádame sa… Skôr cítim tlak, že sa partner málo sústreďuje na prácu, ale nemám možnosť byť inde ako v byte.“ Podobne Michaela (28) hovorí, že sa snaží „priateľovi vysvetliť, že hoci sedíme kúsok od seba, moja pozornosť tu nie je pre neho nonstop. Keď si čítam, píšem, šijem alebo len sedím a premýšľam, niekedy nechcem, aby mi ukazoval, čo nakreslil, o desať minút zas ukázal nejaké vtipné meme, čo našiel, potom o päť minút sa vypytoval, kedy si dáme obed, o ďalších päť minút mi zas opisoval, čo čítal a videl…“
Prvá línia problémov, ktorým niektoré/í z nás musia čeliť, sú tie existenčné. Nie každému sa podarí z dobre plateného zamestnaneckého miesta viac či menej pohodlne pracovať aj z domu. Monika* (31), ktorá spoločne s partnerom pracuje na voľnej nohe a je momentálne aj na materskej, priznáva: „Musíme sa sami duševne podržať, aby sme nemali paniku.“
Júliin* (31) manžel zas pracuje v nemocnici a ona má obavy o to, kedy sa situácia v zdravotníctve začne vyostrovať, pretože majú dve malé deti. Okrem toho poznamenáva: „Ešte nikdy som nebola tak dlho sama doma s deťmi. A hlavne nie je kam ísť. Predtým bolo nakupovanie a cesta na trh príjemným spestrením programu a to teraz chýba. Tiež som sa tak porozprávala s inými dospelými ľuďmi a najväčšia výzva dňa nebola vysvetliť štvorročnému, prečo by sme si nemali strkať do nosa a do ucha žiadne predmety.“ Ak ju to poteší, má celkom vyspelé dieťa, ja si pamätám, ako mi to isté vysvetľovala moja mama a určite som bola staršia.
Práve deti a rozdelenie starostlivosti o ne sú jedným z rozhodujúcich elementov pri zachovaní pohody či paniky. Osobne sa mi zdá, že čím sú deti menšie, tým sú hlučnejšie – aspoň tie u susedov nad nami. Alexandra (29) opisuje situáciu, v ktorej je skoro celá starostlivosť o domácnosť a hlavne o dieťa, popri freelancovaní, na nej: „Môj muž si vyčlení na prácu, koľko treba (keďže sme závislí od jeho príjmu). Odo mňa sa očakáva to ostatné. Každý máme inú predstavu, ako to má fungovať v tejto situácii. Čím ďalej tým menej sme ochotní rešpektovať potreby toho druhého. Keďže sa nám zle komunikuje, tak to často ostáva nevypovedané, v tichu, premlčané.“ Ticho tentokrát nelieči ani u Thelmy* (35), ktorá má s partnerom jedno dieťa: „Momentálne máme tichú domácnosť. Partner to (karanténu) pochopil ako prázdniny, tak spí do 11.30, opaľuje sa na balkóne a ja ako krava robím 24/7 gazdinku.“ S vtipom poukazuje na eskaláciu nahnevaných pocitov a (ne)radí: „Nezabite partnera, lebo v base budete ešte vo väčšej karanténe.“ Bohužiaľ, nárast domáceho násilia (no väčšinou v opačnom genderovom garde) v tomto čase je pre niektoré domácnosti skutočnosťou.
Zvýšená rozvodovosť v Číne či vtipy o budúcom náraste populácie v zimných mesiacoch ukazujú, že takéto krajné situácie prihrievajú emócie vo vznikajúcich i v dlhšie fungujúcich vzťahoch. Je fascinujúce, že celý svet je postupne vrhnutý do tej istej situácie, pričom môžeme sledovať lokálne rozdiely. Rovnako je to aj vo vzťahoch. Ponorky sa však objavujú aj na pokojnom mori a osamelosť doľahne po týždňoch či mesiacoch fyzickej izolácie aj na najväčšieho/u introverta/ku. Ja som zistila, že hádať sa či odúvať sa na partnera je možné aj online, rovnako ako je možné zaslzene sa tešiť z obľúbenej tváre, penisu/vulvy/čoho len chcete cez oko webkamery. Počas dní, ktoré sú predovšetkým osamote na nerozoznanie jeden od druhého, sme tak všetky trochu Emy. Môžeme mať ten najpestrejší vnútorný život, ráno vítať spevom s miestnou kalifornskou strakou, mať všetko krásne poupratované, no keď sa o to nemáme s kým podeliť (osobne či virtuálne), je všetko menej radostné a nepomôže nám ani meditácia či tešba.
Napriek všetkému môžu počas spoločnej karantény prísť (a to aj po rokoch spolužitia) i príjemné prekvapenia. Ako uzatvára Michaela: „Hoci sme spolu vo vzťahu už dlho (9 rokov), všimla som si na partnerovi niektoré (pozitívne) veci, ktorým som predtým nevenovala pozornosť. Prekvapilo ma to. S mojou povahou sa na to pozerám ako na príležitosť. Pozorovať vzťah, jeden druhého. Za tie roky sme si zvykli, že tu i tam budeme liezť tomu druhému na nervy.“ Ja by som iba dodala, že dokážem liezť na nervy aj sama sebe. Tak si užite, že vás v dobrom aj v zlom stimuluje druhá ľudská bytosť, ktorej za to môžete vynadať, ale aj poďakovať. Je to na vás dvoch.
editovala EVA MÉSZÁROSOVÁ korektúra SOŇA HRÚZIKOVÁ