napísala VERONIKA MALGOT ilustrovala CIIIPANA

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 12. mája 2022.

Písanie mi bolo prirodzené v časoch, keď som nemala deti. Odkedy mám deti, čo je už dobrých päť rokov, zanechávam si len malé poznámky v telefóne vedľa nákupného zoznamu potravín. Alebo si nechávam hlasovky sama pre seba, ktoré každoročne miznú s rozbitím galaktického modelu Samsungu. Záložný plán. Ten by som potrebovala. Záložný plán pre spomienky a život. Pamäť je selektívna a radikálna ako aktualizácie Samsungu. Iný model si nehodlám zaobstarať, lebo tento je so mnou spätý ako mesto, v ktorom žijem. Presne tak sa cítim vo svojej hlave. Modelovo. 

Od začiatku vojny som v nej preskladala rôzne záložné plány. Ak by sa niečo galakticky rozbilo aj v mojom meste, v hlave som mala zbalený žltý ultra veľký kufor z Miletičky. Už som mala zastaranou scénografiou z divadelného skladu vyplnený priestor medzi mrežami a sklom okien nášho prízemného bytu. Mala som prekontrolované pasy a rozmýšľala nad tým, aké vysoké mám šance zamestnať sa s mojou nemčinou na slovinských zjazdovkách ako bufetárka. Mám si rýchlo ešte dať opraviť zuby? Moja hlava bola v modelárskej súťaži. Cieľom bolo kopírovať ilúziu spokojného života na Slovensku. 

V marci som v dobrovoľníckej službe na Hlavnej železničnej stanici dostala A4ku, ako reagovať v modelových situáciách. Bolo tam napísané: Potrebujú sa dostať zo Slovenska? Spravíte toto. Potrebujú ubytovanie? Spravíte toto. Ja som vyhodnotila, že každú modelovú situáciu môžem ukončiť tým, že utekajúcim pred vojnou ponúknem bagetu. Cítila som bezmoc a tie bagety boli pre môj mozog skutočná a hmatateľná pomoc. Viem, že nie som sama. Keď sme na fejsbuku v susedskej skupine dostali výzvu, aby sme na blízky internát doniesli zemiaky a mlieko, svoje dvojkilové vrece som doložila k asi päťdesiatim kilám zemiakov tých ostatných. Mozog robí, čo vie. Preto som tu. Zapisujem. Emócií je veľa, zabúdam, mýlim sa. Kupujem si filter na vodu z rieky a solárnu nabíjačku. Zabudla som, že som sa rozhodla si ju nekupovať. 

Na dodanie rodinných fotiek čakám už dva mesiace. Na spomienky je čas. Naše deti už podrástli ďalší centimeter. Ceruzkou na papieri im obkresľujem nohy. Nikam sa neponáhľam. Premeriavam letnú obuv a nerobím závery. Na budúcnosť je čas. 

Počúvam o tom, že spomedzi všetkých tvorov na zemi jedine človek dokáže rozmýšľať o tom, čo neexistuje priamo pred ním, tu a teraz. Že si vie predstaviť žltého slona, alebo ako si kúpi lentilky takto o týždeň. Je to evolučná výhoda, ktorá z neho spravila predátora sveta. Lebo si to dokázal naplánovať a podeliť sa o tento plán cez svoju predstavu s ostatnými. Výhoda, ktorá nám pomohla prežiť, uloviť si žltého slona. 

Odkedy som mama, cítim sa byť úlovkom v nádrži predstáv. Kaprom, čo si opakuje, že je toho veľa, čo sa do kalnej vody zmestí. Niekedy som si zapisovala ešte aj sny, teraz sú mútne a riedke. Dnes sa mi ale snívalo, že som bola na oslave kúpy starého auta, ktoré malo strechu plnú samopalov. Tam, kde býva držiak na lyže, boli samopaly. A spomínam si aj na to, že som si v sne hovorila: „Aha, to sa teraz celkom hodí, keď máš v aute deti.“ Minule som si čítala, že myseľ sa vie unaviť, ak si cez deň kladieš priveľa otázok. Tvoja myseľ šrotuje aj počas noci bez prestávky a ráno sa budíš s únavou. Nechcem sa budiť zmätená so spomienkou na samopaly na cadillacoch.

Dnes mám prvýkrát obe deti v škôlke. Po týždni som konečne otvorila knihu, ktorú som všade so sebou prevláčala ako mačka mačence v tušení, že mi prinesie to, čo teraz najviac potrebujem, a v nádeji, že bude príležitosť sa začítať. Hneď v prvých kapitolách bol príbeh o tom, že v sebe máme dvoch vlkov – jedného plného agresivity a druhého plného vľúdnosti. Vyhrá ten, ktorého kŕmime. Kniha Ľudskosť Rutgera Bregmana je o tom, že ľudia sú od prirodzenosti bytosti so sklonom k dobru a aj sa tak v krízach prejavujú. Zapísala som si to. Na dnešok bol čas. 

editovala MICHAELA KUČOVÁ korektúra SOŇA HRÚZIKOVÁ