170 zeny_revoluce-ccc1 copy

Ženy Novembra

napísala MICHAELA KUČOVÁ editovala EVA MÉSZÁROSOVÁ
ilustrovala BARBORA DEMOVIČOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 14. novembra 2019.

Boli pri novembrových udalostiach v roku 1989 prítomné aj ženy a ak áno, čo robili? Aká bola Nežná revolúcia pre ne? Toto sú otázky, ktoré si kladie Zuzana Maďarová v novej publikácii Ako odvrávať novembru 1989. Rodové aspekty pamäti (ASPEKT). V rámci nej aplikuje feministické postupy na skúmanie pamäti Nežnej revolúcie, v ktorej dnes prevažuje príbeh o „mužoch Novembra“. Okrem hŕstky žien, ktoré sú v súvislosti s revolučnými udalosťami vo verejnom priestore prítomné, Zuzana zachytáva aj hlasy, ktoré v ňom dodnes nezaznievali – či už z regiónov, učiteľského prostredia či punkovej komunity. Skúmaním rodových aspektov tejto historickej udalosti prináša nové podnety pre uvažovanie nad tým, ako dnes vnímame politiku, čo z nej vylučujeme a čo do nej zahŕňame.

Čo si zistila o roli žien pri udalostiach novembra 1989, akým spôsobom boli prítomné? 

Robila som rozhovory so ženami, ktoré boli aktívne v bratislavskej centrále Verejnosti proti násiliu, v ekologickom či študentskom hnutí, v hnutí maďarskej menšiny, na rôznych pracoviskách po Slovensku či v punkovej komunite. Uvedomila som si, že revolúcia, ktorú poznáme z médií a o ktorej verejne rozprávame, nemôže zostať nepoznačená spomienkami týchto žien. Keď som počúvala aktérky Novembra a ich skúsenosti, menil sa obraz revolúcie, ktorú poznáme primárne ako príbeh zopár mužských hrdinov, ktorí zachránili krajinu od totality. Z tohto dominantného naratívu vychádzajú naše predstavy o politike súčasnej, aj tej minulej.

Z rozhovorov vyplynulo, že ženy boli prítomné na rôznych úrovniach hnutia. Viac sa pohybovali v neviditeľnej sfére budovania a udržiavania hnutia. Zdá sa, že ich bolo viac v regiónoch a na rôznych pracoviskách, napríklad v školstve, takže tým, že sa tieto sféry z príbehu vytrácajú, vytrácajú sa aj ženy.

Ukázalo sa tiež, že ženy boli prítomné aj vo verejnom priestore vrátane tribún, ale v tejto pozícii zostávajú nezapamätané. Potvrdzujú sa teda výsledky výskumov z iných krajín: Ženy si pamätáme najmä vtedy, keď konajú v súlade s našimi rodovými očakávaniami a rodovými normami, teda ako manželky či pomocníčky. Ak sa z nich vymaňujú, ťažšie sa nám to zapracováva do existujúcich vzorcov a máme tendenciu vylučovať ich z individuálnej a kolektívnej pamäti. Napríklad ženy vystupujúce na tribúnach a námestiach sú v kolektívnej pamäti Novembra neprítomné.

Druhá rovina zneviditeľňovania spočíva v tom, že ženy pôsobili v udržiavaní a budovaní hnutia, vykonávali množstvo každodennej reprodukčnej práce, o ktorej sa buď nevie, alebo nie je považovaná za dôležitú revolučnú činnosť. Demonštrácie napríklad nevznikli samé od seba. Revolúcia mohla byť spontánna, ale demonštrácie bolo treba pripraviť. Rozhovor s jednou účastníčkou výskumu napríklad prezrádza, ako pri demonštráciách v Bratislave dochádzalo k vyjednávaniu o tom, kde sa budú konať, lebo ich úrady chceli zahnať na okraj do Sadu Janka Kráľa. Aktérka opisuje, ako vďaka skúsenostiam zo svojich predchádzajúcich aktivít z oblasti ekologického hnutia dokázala vybaviť povolenia, aby sa konali v centre mesta a zároveň sa prispelo k bezpečnosti zúčastnených. K takejto práci patrilo aj organizovanie a priebeh demonštrácie, výber toho, kto vystupoval na námestí, výber a úprava prejavov, ktoré odzneli. To je obrovské množstvo práce, ktoré sa z príbehu Novembra vytráca a mení obraz revolúcie z jednorazovej udalosti na revolúciu ako proces, ktorý si vyžadoval obrovské množstvo ľudí, koordinácie a komunikácie.

Skús trochu priblížiť proces samotného výskumu.

Môj výskum sa začal pri dvadsiatom výročí revolúcie, keď spisovateľka Ingrid Hrubaničová zverejnila otvorený list potenciálnym ženám Novembra, čím reagovala na silný diskurz o „mužoch Novembra”. Organizácia ASPEKT sa k výzve pridala a zverejnila 28 príbehov žien, ktoré sa podelili o svoje skúsenosti z tohto obdobia. Začala som sa zaujímať o to, čo robili ženy v novembri 1989, ako sa podieľali na revolúcii, prečo sú z kolektívnej pamäti vylučované a čo všetko z nej ešte vypadáva. Vo výskume uvádzam do vzájomného vzťahu dva typy príbehov. Jeden typ sú svedectvá šestnástich aktérok Novembra, s ktorými som robila hĺbkové naratívne rozhovory. Druhý typ sú príbehy, ktoré zverejnili médiá pri príležitosti dvadsiateho výročia revolúcie. Individuálne spomienky sú veľmi významné, považovala som však za dôležité dať ich do súvisu s médiami, ktoré majú silný vplyv na vytváranie kolektívnej pamäti. Takýmto spôsobom sa snažím sledovať vzťah medzi individuálnou a kolektívnou pamäťou a ich priepustnosť.

Zaoberala si sa aj symblickou rovinou toho, ako sa v naratívoch o Novembri používa maskulinita a femininita.

V rozhovoroch aj mediálnych naratívoch sa štát opisoval prostredníctvom vlastností hegemónnej maskulinity – násilia, hierarchie či inštitucionalizovaného poriadku. Voči tomuto sa revolucionári dištancovali napríklad neformálnym oblečením, dlhými vlasmi, emocionálnym jazykom a výzvami k láske a solidarite. Vznikol tak obraz akejsi rebelskej maskulinity, ktorá umožnila revolucionárov odlíšiť od predstaviteľov štátu, ale zároveň aj od verejnosti, ktorá je v skúmaných príbehoch zväčša zobrazovaná ako pasívna feminínna masa. Pritom vieme, že ľud v Československu zohral veľmi dôležitú úlohu. Jednak tým, že ľudia vyšli do ulíc a zúčastnili sa generálneho štrajku, ale aj organizáciou na pracoviskách, každodennou prácou v mestách a regiónoch, starostlivosťou, kreovaním ideí, vytváraním nových odborov a podobne. Keď sa teda pozrieme na príbehy Novembra prostredníctvom rodu ako spôsobu usporiadania spoločnosti či nejakého priestoru, naznačí nám, ako sa zneviditeľňuje obrovské množstvo ľudí. Jana Cviková a Jana Juráňová upozornili v publikácii Feminizmy pre začiatočníčky (ASPEKT 2009), že od začiatku 90. rokov sa vytváral obraz verejnosti ako Šípkovej Ruženky, ktorú zo spánku prebudilo zopár mužov revolucionárov. Príbeh pasívnej verejnosti, ktorú chcelo zachrániť zopár revolucionárov, a ona si to dodnes necení, pretrváva do súčasnosti. Zneschopňovanie ľudí a kolektívneho konania, a to tak smerom do minulosti, ako aj vo vzťahu k súčasnosti, pritom považujem za obrovský problém.

Čím to je, že sú tie príbehy konštruované práve ako príbehy mužov?

K tomu prispieva mnoho faktorov. Osobnosti, na ktoré sa príbehy Novembra sústredia, samozrejme, zohrali dôležitú úlohu. Viackrát som sa stretla s tým, že sa snažím podryť zásluhy nejakých ľudí, ale o to mi naozaj nejde. Chcem skôr povedať, že obraz Novembra nebol taký jednoduchý, ako sa nám každoročne v médiách predkladá, ale že rôzne typy konania spolu súviseli, dopĺňali sa a spoločne viedli k širším spoločenským pohybom.

K súčasným dominantným naratívom prispieva aj to, že keď u nás muž (najmä biely intelektuál) vykonáva nejakú aktivitu, prisudzuje sa jej väčšia váha. Tým sú viditeľnejší a ostatní ľahšie odchádzajú do úzadia. Zároveň naše dominantné príbehy Novembra súvisia s tým, ako o politike premýšľame alebo sme v minulosti premýšľali. Ako politické sa zvykne v politologickom kánone aj v súčasnej praxi vnímať to, čo je viditeľné a súvisí s inštitucionálnou, straníckou politikou. Dodnes sa najviac sprítomňuje to, čo sa dialo v novembri 1989 na námestiach a potom rokovania za okrúhlym stolom, ktoré prispeli k zmenám v štátnych štruktúrach. To, čo považujeme za politické, udržiavame vo verejnom obraze. Mocenské vzťahy vo vnútri hnutia, napätia a činnosti v súkromnej sfére, každodenná práca, to všetko zostáva za hranicami kolektívnej pamäte i našej politickej imaginácie.

Zneviditeľňovanie žien súvisí aj s otázkou, či je niečo vôbec možné vypovedať. Je veľmi dôležité vnímať príbehy a formulovanie skúseností žien Novembra v rámci širšieho štruktúrneho mlčania o rode, ku ktorému došlo po roku 1989. V iných súvislostiach to pomenúva napríklad český literárny vedec Jan Matonoha, ktorý sledoval literárne texty disidentov a identifikoval v nich tradičný rodový poriadok. Antikomunistický diskurz bol teda silne patriarchálny. Nevraživosť voči feminizmu a k tematizovaniu situácie žien v 89-om súvisí navyše s tým, že emancipácia žien bola ako štátna politika viazaná s predchádzajúcim režimom. Tým, že sa zavrhlo všetko, čo bolo „predtým”, zavrhlo sa aj veľa vecí, ktoré boli užitočné a v mnohom pomohli situácii žien v danej dobe. Tie hrubé čiary, ktoré robíme za rôznymi režimami bez toho aby sme ich dokázali hlbšie zreflektovať, majú veľmi konkrétne dôsledky pre náš život. Musíme nanovo objavovať veci, ktoré tu už v minulosti boli, napríklad štátne zariadenia starostlivosti o deti. Nakoniec aj voči interrupčnému zákonu, ktorý sa teraz všemožne snažia v parlamente sprísniť, sa argumentuje tým, že je zlý, lebo je zo štátneho socializmu. Pod tzv. antikomunistický diskurz sa veľa zmestí a práve ženy bývajú tie, ktoré na to často doplácajú.

Zároveň z rozhovorov vyplynulo, a pomenúva to aj Marcela Linková a Naďa Starková vo výskume postavenia žien v disente a Charte 77 v Českej republike, že potreba spojenia všetkých voči „zlu”, zohráva v naratívoch dôležitú úlohu. Formovanie nejakých parciálnych zámerov alebo problémov sa tak interpretovalo ako delenie či rozbíjanie. Ako nedávno na diskusii o tridsiatich rokoch rodovej demokracie na Slovensku hovorila Jana Cviková, tento argument sa používal aj v 90. rokoch v boji „proti Mečiarovi”. Feministky sa vtedy stretávali s tvrdením, že teraz nie je čas, aby sa riešili problémy žien, lebo sa treba spojiť proti väčšiemu zlu. A dnes to vidíme znova v boji proti korupcii a „proti Ficovi”. Ale to, že sa rieši nejaká téma, neznamená, že sa oslabuje iný spoločenský problém.

Opakovanie zúženého príbehu Novembra súvisí aj s tým, aké máme možnosti formulovať vlastné skúsenosti. Ak naša skúsenosť nezapadá do veľkého príbehu Novembra, môžeme sa s tým vyrovnávať rôzne. Môžeme zabudnúť na vlastné skúsenosti, môžeme hovoriť primárne o iných ľuďoch, ktorí podľa nás vykonávali tú dôležitú prácu, môžeme podceňovať vlastný podiel na udalosti. Toto sa napríklad dialo vo viacerých výskumných rozhovoroch. Práve preto je orálna história dôležitá pri objavovaní iných príbehov a skúseností, ktoré sú marginalizované buď v histórii alebo všeobecnejšie vo verejnom priestore. Dávajú stále viac ľuďom možnosť inak formulovať vlastné skúsenosti a zmnožením príbehov nám vytvárajú jazykové nástroje na to, aby sme to robili trochu precíznejšie.

To bol jeden z aspektov výskumu, ktorý bol pre mňa veľmi dôležitý a zaujímavý: sledovať nielen obsah rozhovorov, ale aj jazyk, ktorým ženy v rozhovoroch narábali. Jedna z naratívnych stratégií aktérok Novembra bola, že podceňovali vlastnú skúsenosť a význam svojho konania. Pôsobili submisívne, dávali priestor skôr iným ľuďom, zväčša mužom. Až keď účastníčky rozhovorov odpovedali na otázku, či si dokážu spomenúť na konkrétne aktivity, ktoré robili, hovorili viac o sebe a používali prvú osobu jednotného čísla, občas sa zastavili a poznamenali: nechcem sa tu príliš vystatovať, nechcem príliš dávať dôraz na to, čo som robila ja… Potom bolo zopár aktérok, ktoré veľmi jasne formulovali, čo robili, považovali svoje aktivity za dôležité, politická subjektivita pre nich bola významná a dokázali ju v rozhovoroch zdôrazniť. Lenže vtedy narážali na normy femininity, súčasťou ktorej u nás nie je asertivita a zdravé sebavedomie. Sama som si uvedomila, že ma to ruší, mala som občas pocit, že to preháňajú a vystatujú sa, pritom len opisovali, čo robili, odpovedali na položenú otázku. Pochybujem, že by mi to vôbec napadlo, ak by to rovnakým spôsobom opisovali muži. Rodové očakávania ovplyvňujú nielen to, ako hovoríme, ale aj to, ako počúvame. Veľmi dúfam, že tento výskum trochu prispeje k rozrôzneniu jazykového a spomienkového poľa a obohateniu jazyka, ktorý máme k dispozícii na to, aby sme pomenovali skúsenosti politických a občianskych aktérok.

Ako to vnímali samotné aktérky? Cítia sa samy prehliadané v tom naratíve?

Bolo to veľmi rôznorodé a súvisí to napríklad s tým, kto sú oslovené aktérky v súčasnosti, do akej miery mali doteraz možnosť reflektovať svoju pozíciu a skúsenosť z Novembra. Niektoré hovorili o svojich skúsenostiach z revolúcie prvýkrát a priznali, že hovoria nahlas o veciach, ktoré si dovtedy ani neuvedomili, nezaoberali sa nimi. To je iná východisková pozícia, než situácia aktérky, ktorá má možnosť vo verejnom priestore hovoriť o tom, čo zažila a čo robila. Takže je veľká škála spôsobov, akými aktérky reflektujú súčasné verejné diskusie. Od toho, že príbeh o zopár revolucionároch je v poriadku, lebo robili dôležitú politickú prácu, až po účastníčky výskumu, ktoré veľmi otvorene hovorili o tom, že to nie je spravodlivé, lebo dochádza k vylučovaniu žien nielen z príbehu Novembra, ale aj z politického diania všeobecne.

V skúmaných príbehoch Novembra vidieť, ako rozdelenie súkromnej a verejnej sféry malo rôzny vplyv na životy žien a mužov. Jedna účastníčka výskumu rozprávala, aké bolo zúčastňovať sa revolúcie spoločne s manželom, keď doma mali deti. Opísala situáciu, keď sa riešila otázka, či do Federálneho zhromaždenia pôjde ona alebo jej manžel. Uvedomovala si, že ak by išla ona, spôsobilo by to v manželstve a rodine problémy, preto išiel jej manžel. Jasne pomenovala, že to bol nielen problém starostlivosti o rodinu, ale najmä problém mužského ega. Keď sa dnes rozprávame o tom, prečo máme málo žien v politike, tak je možno zaujímavé zájsť až k situáciám, počas ktorých sa formovalo demokratické usporiadanie.

Nabáda nás to ale aj premyslieť spôsob, akým dnes chápeme politické aktérstvo. V dominantných príbehoch Novembra sa politický aktér chápal ako osobnosť autonómna, väčšinou mužská, oslobodená od akýchkoľvek vzťahov, ale to predsa nezodpovedá skúsenosti mnohých z nás. A už vôbec to nezodpovedá skúsenostiam a možnostiam žien, ktoré sú dodnes zodpovedné za vykonávanie väčšiny starostlivosti vo verejnej aj súkromnej sfére. Zväčša nevystupujeme a nekonáme ako individuálne osoby nezávislé od iných ľudí. Môžeme sa dnes preto pýtať, ako by sa zmenila naša spoločnosť, ak by sme dokázali o politike premýšľať ako o sfére starostlivosti, teda sfére, ktorej súčasťou aj cieľom je starostlivosť o iných.

Zuzana Maďarová študovala žurnalistiku a rodové štúdiá, neskôr si spravila doktorát v odbore politológia. Je vedeckou pracovníčkou Ústavu európskych štúdií a medzinárodných vzťahov na Univerzite Komenského a dlhodobo spolupracuje s feministickou organizáciou ASPEKT. Vo svojom výskume sa zameriava na aktérstvo žien v Nežnej revolúcii, rodové usporiadanie spoločnosti a politiky a na politickú komunikáciu.


Warning: count(): Parameter must be an array or an object that implements Countable in /www/n/a/u84109/public_html/wp-includes/class-wp-comment-query.php on line 405

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *