Z mesta na okraj a späť

napísala VERONIKA PIZANO editovala MIRKA URBANOVÁ ilustrovala Michaela Istok Ahonen 

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 27. februára 2020.

Len nedávno som po prvýkrát počula pojem zelená vdova. Označuje ženy, ktoré žijú v dedinách a v satelitoch veľkých miest. Starajú sa o deti a domácnosť, kým manžel pracuje v meste a trávi doma len málo času. V obklopení múrov svojich pozemkov sú pre ne typické zelené trávniky a samota. Pár rokov dozadu som sama bola zelenou vdovou. A rozhodnutie vrátiť sa späť do mesta považujem za najlepšie rozhodnutie našej rodiny.

Bol rok 2011, obaja sme mali stálu prácu a rozhodli sme sa, že je čas nájsť si vlastné bývanie. Ja – Martinčanka z panelákového bytu, on – Bogotčan vyrastajúci v jednej z najkrajších mestských architektúr Južnej Ameriky. Klasický panelák sme zavrhli, manžel si nevedel predstaviť žiť v šedej krabici. Hneď prvá, v podstate neplánovaná prehliadka nás presvedčila a kúpili sme si byt na prízemí s predzáhradkou v okrajovej oblasti Senca. Presvedčili nás architektonicky ocenený projekt, jazero a cena, za ktorú by sme v hlavnom meste také niečo nezohnali. Impulzívne rozhodnutie, ktoré vyplynulo aj z toho, že sme obaja veľmi leniví hľadať dlhšie.

Zo začiatku to bola idylka, z projektu boli postavené ešte len tri bytovky. Poznali sme sa so susedmi a susedkami. V zime sa na zamrznutom jazierku hral hokej, v lete sa kúpalo, večer sa vybehlo na chodník a pri plechovkách piva a radleru sa kecalo neskoro do noci. Do práce aj z práce sme chodili spolu s manželom autom. Ak jeden z nás zostal v meste dlhšie, prišiel domov vlakom alebo autobusom a ten druhý ho išiel vyzdvihnúť autom na stanicu. Predzáhradka sa zazelenala, kúpili sme si hojdaciu sieť a narodil sa nám syn. 

Do mesiaca od jeho narodenia sme zistili, že s jedným autom už fungovať nevieme. Ak som si auto nechávala ja, musela som manžela skoro ráno aj s novorodencom viesť na stanicu. Ak si ho manžel zobral do práce, ostala som uväznená v našom satelite, z ktorého do Senca neviedol ani chodník a ja som nemohla ísť ani k pediatrovi, ani na nákup. Mohla som len kočíkovať v kruhu s obvodom 750 metrov. K splátke hypotéky tak pribudla aj lízingová splátka. Ale každé negatívum sme si racionalizovali tým, že pre ticho, kľud a pohodové bývanie musíme niečo obetovať.

Zubami-nechtami som sa snažila brániť sociálnej izolácii, ktorá na mňa začala čoskoro doliehať. Susedky boli fajn, ale nemali sme podobné zázemie a aktivity. Bola som vytrhnutá z môjho okruhu ľudí, ktorý som si len čerstvo vybudovala, keďže som sa do Bratislavy prisťahovala len pred pár rokmi. A tak som pokračovala v mojej dobrovoľníckej aktivite v hlavnom meste, ktorá však značne navyšovala výdavky na benzín. Rok po synovom narodení som sa zamestnala na vysokej škole. Učila som dvakrát do týždňa, kým mi syna strážila kamarátka a neskôr môj otec. V Senci som si našla cvičenie jógy a čoskoro som cvičiteľke pomáhala s aktivitami v kultúrnom centre. 

Keď mal syn dva roky, narodila sa nám dcéra a celý cyklus sa opakoval. Pribudli nové domy a škaredé betónové ploty, a tak aj kočíkovanie bolo depresívnejšie. Fyzická izolácia počas prvého roku dcérinho života bola pre mňa až bolestná a kompenzovala som si ju rôznymi dobrovoľníckymi aktivitami, pri ktorých bola potrebná najmä počítačová práca.

Čoraz menej sme chodili do kina alebo len tak sa stretnúť s priateľmi. Len pomyslenie na to, že je potrebné naštartovať auto, šoférovať minimálne 30 minút, hľadať parkovanie a v noci sa vracať zas naspäť po tmavej diaľnici nás odrádzalo a radšej sme si ľahli pred telku. Čoraz menej sme chodili na výlety. Veď keď máme tú záhradku, prečo by sme si ju práve počas víkendov neužili? Zápchy do Bratislavy boli rok čo rok horšie, autá nás stáli rok čo rok viac. A vždy, keď sa v posledný októbrový víkend menil čas, upadala som do pochmúrnych nálad. Sychravé počasie a skoré stmievanie nulovali všetky výhody predzáhradky, jazera a večerných susedských pokecov na chodníku. Neraz som si hovorila, že takto som si ten prímestský život veru nepredstavovala. Ale vzápätí som si hovorila, že zvyknúť sa dá predsa na všetko.

Prišla jeseň roku 2016. Nastúpila som do novej práce, do ktorej som dochádzala denne do hlavného mesta. Obe deti chodili do škôlky v Senci. Zrazu sme riešili každodennú logistiku s deťmi. Spätne vidím, že sme boli v kolotoči, z ktorého nám bolo zle, ale nechceli sme vystúpiť. Nechceli sme si pripustiť, že niečo, čo sme si vysnívali, čo vyzerá tak idylicky, nie je to pravé pre nás.

Syn mal štyri roky a v podstate ešte nerozprával. Rozhodli sme sa vyskúšať tri mesiace v špecializovanej škôlke. Bolo to práve v období, kedy sme v práci zavádzali nový systém. Ráno som dcéru odovzdala do škôlky, syna vlakom doviezla do Bratislavy, išla do práce, vyzdvihla autom syna, ktoré mi manžel nechal ráno v Bratislave, kým on sa späť domov vracal vlakom. Chodievala som spať o druhej v noci, keď som dokončila prácu, ktorú som nestíhala, keďže cestovanie mi výrazne ukrajovalo z pracovného času. V decembri som padala na hubu. Psychicky aj fyzicky som bola vyčerpaná. A do toho som vedela, že nechcem, aby naše deti chodili do jednej z dvoch seneckých škôl. Predstavila som si, že takto bude vyzerať náš život. Cez týždeň v aute a cez víkend na predzáhradke. Buchla som do stola a doslova som zavelila, že sa sťahujeme naspäť do Bratislavy.

Predali sme byt a našli sme si v Bratislave podnájom blízko škôlky. Narodilo sa nám tretie dieťa. Sociálna izolácia sa o mňa ani neobtrela. Najstaršieho syna v škôlke vypiplali a teraz chodí na dobrú školu. Po dvoch rokoch v prenájme sme si kúpili byt, ktorý je blízko školy. Bývame v šedej krabici, v rovnakom type bytu, v akom som bývala s rodičmi v Martine. Všade chodíme mestskou hromadnou dopravou a na bicykloch, cez víkend chodíme na výlety. S deťmi chodíme na množstvo kultúrnych podujatí do knižníc, galérií, divadiel. Pod oknami sa nám rysuje komunitná záhrada, ktorej chceme byť súčasťou. Vybehnúť teraz na stretnutie či do kina je už len otázka toho, kto si to zapíše do kalendára skôr, alebo či máme niekoho na opatrovanie detí. 

Vyzerá to ako happy end, ale bohužiaľ, bol to boj. Pozostával z mnohých hádok, zažili sme veľkú manželskú krízu, objavilo sa množstvo neistôt. Naplno sa prejavil rozdiel našich pováh aj priorít. Ja ako spoločenskejšia osoba, manžel ako ten, ktorému stačí pokecať si pred bytovkou so susedmi. V procese zmeny nás spájala len snaha, aby naše deti chodili na dobrú školu. A okolo toho sme mali vojnu našich osobných záujmov. Ja som však mala pocit, že som dala do stávky oveľa viac, než manžel. 

Pretože všeobecná pravda je taká, že narodením detí sa ženy oveľa viac redukujú na matky, než muži na otcov. Lenže proti tomu sa moje ja búrilo všetkými zmyslami. Bola som matka, ale stále som bola žena, ktorá chce mať prácu, ktorú má rada. Stále som rada chodila do divadla, do kina, na výstavy a diskusie. Stále som chcela mať dobrovoľnícke aktivity a chcela som sa stretávať so svojimi priateľkami. A tomu všetkému v mojom prípade nebránil nedostatok času, ale život mimo mesta. 

V momente, keď som už bola blízko dna, sa vo mne všetko vzbúrilo a rozhodla som sa byť sebecká. Nebola som ochotná obetovať svoj čas a energiu na dochádzanie a robenie „taxi-mamy“ a dala som si moju psychickú spokojnosť na rovnakú úroveň ako blaho detí. Chcela som sa vrátiť do Bratislavy a mať poruke všetko a všetkých, čo napĺňa môj život.

V súčasnosti, keď sa v novej práci venujem aj téme rodovej rovnosti v pracovných príležitostiach, narážam na opakujúci sa scenár. Ženy, ktoré sa stanú matkami, obetúvajú svoju kariéru a záujmy, aby dokázali skĺbiť starostlivosť o deti a domácnosť s únavným dochádzaním z dedín a menších miest. Majú šesťhodinové pracovné úväzky s osemhodinovou náplňou práce. Z práce utekajú do školy, potom na krúžky, potom domov robiť s deťmi úlohy. Niekedy ostávajú bez práce, lebo si uvedomujú, že by ich život bol o naháňačke. Vtedy my všetci prichádzame o ich úžasný potenciál. Možno ho aj využijú na vlastné podnikanie alebo rôzne aktivity, ale veľmi často ho minú na rozvážanie detí. Viem, že niektorým to vyhovuje. Mnohé ženy nepotrebujú taký sociálny život ako ja. Veľa matiek čas, ktorý obetujú svojim deťom, neľutujú. Ale tiež viem, že mnoho z nich tak robí, lebo majú pocit, že tak to má byť. Aj v dôsledkoch fenoménu sťahovania sa z veľkých miest do satelitov zohráva rodová stereotypizácia svoju negatívnu úlohu. 

Bolo to asi rok po presťahovaní späť do Bratislavy, keď manžel uznal, že to bol správny krok. Nepocítila som zadosťučinenie, skôr ľútosť, že čo nás to všetko stálo, kým sme dospeli k rovnakému presvedčeniu. Minulosť sa nedá zmeniť. Ale zmenila by som príslovie: „Postav dom, zasaď strom, sploď syna.“ Pre dnešnú dobu sa nehodí. Odporúčala by som skôr: „Sploď dieťa, počkaj, kým začne chodiť do školy a keď zistíš, aká logistika ti vyhovuje, až vtedy začni vybavovať hypotéku.“

Jedna myšlienka na “Z mesta na okraj a späť

  1. Ach celkom tomu rozumiem. Ja to mám trochu opačne asi, ale myslím, že je to len druhá strana tej istej mince. Prvých 6 rokov manželstva sme žili v meste, a hoci som si to vtedy neuvedomovala, úplne ma to ničilo. S príchodom dieťaťa som znenávidela špinavé ulice a preplnenú mhd, a v neupratanom byte som sa dusila. A dusila som aj muža, na ktorého som každý deň čakala, kým príde z práce. presťahovali sme sa na vidiek, do domu snov a ja som zistila, že toto celý život hľadám- menej hluku a vzduch bez smogu. Tiež sme sa tri roky hrali na taxikárov, lebo veď lepšia škola, ale tiež som sa nakoniec , pre niekoho čisto sebecky rozhodla, že stačilo, ideme sa učiť doma (ja som freelancer, pracujem z domu, preferujem nočné časy, takže ideál) .A keď bude nahoršie, bude musieť stačiť aj dedinská malotriedka. Je mi ľúto. Ale ako vravíš, tam nebolo veľa možností , buď späť do mesta, alebo toto. A zatial nám to teda vyhovuje, uvidíme, čo bude ďalej. Život je dynamický a človek má právo na zmenu rozhodnutia, pre mňa bolo najdôležitejšie priznať si svoje potreby aj za cenu, že niektoré predstavy a už nefunkčné plány budú musieť padnúť.

Napísať odpoveď pre iffi Zrušiť odpoveď

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *