Veď ja som predsa feminista!

napísala ROZÁLIA HÁJNIKOVÁ* ilustrovala ALEXANDRA JUST

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 27. marca 2025.

TW: Nasledujúci text obsahuje zmienky o sexualizovanom násilí. 

  • Ste za rodovú rovnosť? 
  • No jasné!
  • Skvelé, tak potom ste feminista!

V mojom okolí pribúdajú muži, ktorí o sebe tvrdia, že sú feministi. Niektorí to o sebe nepovedia priamo, ale prezentujú sa ako „pokrokoví chlapi“, ktorí sú za rovnosť žien a menšín. Na sociálnych sieťach lajkujú feministický obsah, zdieľajú veci o útokoch na ženy, na novinárky, k MDŽ nám prajú rovnosť. Niektorí dokonca poukazujú na tých druhých mužov. Tých, ktorí šíria mizogýnne reči, ktorí sú násilní voči svojim partnerkám, ktorí slovne aj fyzicky ubližujú menšinám. Vymedzujú sa voči nim a niektorí o nich dokonca píšu texty alebo tvoria umenie. 

Často ma však zarazí, keď mám s niektorými z týchto mužov osobnú skúsenosť ja alebo moja blízka osoba. Ich vlastné správanie a činy sa nezhodujú s ich verejnou prezentáciou.

Namiesto mužov, ktorí hovoria o rovnosti, vidíme mužov, ktorí sa nezaujímajú o to, či ich kolegyne majú férové pracovné podmienky a rovnaký plat ako oni. Alebo či v predstavenstve firmy sedí vôbec nejaká žena.

Namiesto mužov vo firme, ktorá na MDŽ publikuje príspevky o ochrane žien, vidíme mužov hľadieť ticho do počítača, keď ich kolega vraví sexistický vtip. 

Vidíme mužov, ako píšu o konci patriarchátu, lebo ich obsluhujú muži, ale nedajú si námahu preskúmať feminizmus natoľko, aby vedeli, že patriarchát utláča aj ich. Práve tých, ktorí väčšinou pracujú v službách – mužov z nižších socioekonomických tried, inej farby pleti a etnicity.

Namiesto muža, ktorý píše text o násilných konzervatívnych mužoch, vidím súkromné správy, ktoré posielal žene mladšej o viac ako dvadsať rokov na úplnom začiatku jej pracovného a vysokoškolského života.

Namiesto muža, ktorý kritizuje internetových mizogýnov, vidím muža, ktorý bez súhlasu bozkáva moju kamarátku. 

Namiesto muža, ktorý vo svojom umení upozorňuje na sexuálne obťažovanie, vidím muža, ktorý príde povedať mojej sestre, že jeho kamarát, ktorý ju práve fyzicky obťažoval, „to tak nemyslel“. 

Namiesto muža, ktorý mi hovoril, ako ma bude podporovať, a lajkuje stránky o feminizme, vidím muža, ktorý ma sexuálne zneužil. 

Dlho som premýšľala nad tým, čo ich spája. Ako niektorí reagujú na to, keď ich konfrontujeme s tým, že ich správanie nie je feministické. Dokonca je jeho pravý opak. 

Mnohí z nich radšej začnú poukazovať na „tých druhých“ alebo nasleduje snaha vyviniť sa: 

„Hádam ma pre toto nechceš dávať s hentým do jedného vreca?“
„Veď ja mám dcéry, preboha!“ 
„Veď ja som bol aj na rodičovskej…“
„Veď keď jej písal, tak už bola dospelá.“ 
„No sorry, že z jedného dotyku robíš takú vedu, ako keby som ťa neviemčo…“
„On to tak nemyslel…“
„Veď to nebol sex, čo sme mali.“ 

Mnohí títo muži žijú v predstave o sebe, že sú „tí lepší“. Tí, ktorí predsa idú na rodičovskú či píšu texty o „sedlákoch“, ktorí mlátia svoje manželky. 

Ich predstava o feminizme je často zredukovaná na rétorickú podporu rodovej rovnosti a na to, že odmietajú to najhrubšie násilie na ženách. Už sa však nezaujímajú o to, ako taká rovnosť vlastne vyzerá a ako k nej môžu sami prispieť. Že aktívny feminizmus nie je len samoľúba deklarácia, ale môže byť nepohodlný. Že feminizmus sa netýka len určitých, ale všetkých žien a všetkých zraniteľných a utláčaných. Nezaujímajú sa o to, ako má vlastne vyzerať súhlas, ako by mali ženám pripísať kredit, ako zlepšiť ich životné a pracovné podmienky. Nezisťujú si, čo to vlastne patriarchát je a ako k nemu prispievajú aj oni – či už aktívne, svojou nečinnosťou a mlčaním, alebo aj vetami ako: „On to tak nemyslel.“ 

Mali by sme cítiť vďačnosť za takých mužov, lebo je to v patriarchálnej spoločnosti „aspoň čosi“? Stačí, že na verejnosti šíria feministické myšlienky a podporujú nás aspoň teoreticky? 

Takáto podpora je nakoniec tiež len o sebaprezentácii. Nielen pred verejnosťou, ale aj pred nimi samými. Jej podstatou je boostovanie  vlastného ega a upriamovanie pozornosti na nich ako na „tých iných, lepších“ namiesto toho, aby boli v centre pozornosti ženy a zraniteľné skupiny. 

Ich prezentácia je založená na aktuálnej popularite feminizmu v istých kruhoch (aj tie niekedy feminizmus vnímajú veľmi povrchne). Dá sa preto predpokladať, že ich podpora sa vyparí tak rýchlo, ako začnú pod ich príspevkami ubúdať srdiečka, pochvalné komentáre a prezdieľania alebo keď sa ich okolie začne venovať „naliehavejším“ problémom.

Vždy sa však dá zamyslieť a podrobiť naše doterajšie správanie sebareflexii a namiesto vlastného rozprávania dať priestor tým, o ktorých či za ktorých hovoríme. 

Pozorujte, pýtajte sa a počúvajte, čo druhí potrebujú. Zamyslite sa, čo robíte pre ľudí, ktorí majú menej privilégií ako vy. Prehodnoťte, či ste sa vždy správali k druhej osobe s rešpektom a neprekračovali jej hranice. Nesnažte sa vyviniť tým, že máte dcéry, že ste boli inak vychovávaný. 

Aby ste boli feministom, to nestačí o sebe len tvrdiť. Za rodovú rovnosť sa nebojuje len na sociálnych sieťach, diskusiách a koncertoch, kde vám tlieskajú. Bojuje sa za ňu v každodennom živote – v našich vzťahoch, domácnostiach, v práci, na univerzite. A bojuje sa za všetky osoby, ktoré rodová nerovnosť zasahuje, nielen za vaše dcéry či partnerky. Často to môže byť nepríjemné. A niekedy vás za to ani nikto neodmení pochvalou, ani vám nepoďakuje. Ale to je v poriadku, lebo o tom feminizmus nie je.

  • Ste za rodovú rovnosť?
  • Jasné!
  • Tak mi ukážte, čo pre ňu robíte.


editovala MICHAELA KUČOVÁ korektúra VIKTÓRIA DUBOVICKÁ

* Text na žiadosť autorky uverejňujeme pod pseudonymom.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *