napísala SOŇA GREGOROVÁ ilustrovala ANITA VIRÁG

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 24. októbra 2024.

Ledva som sa prehupla do druhého trimestra tehotenstva, už ma v gynekologickej ambulancii obdarovali balíčkom pre matku a dieťa. Obsahom boli – do série k tehotenskej knižke, ktorá je tiež najmä reklamným leporelom – letáky, brožúra o tehotenstve plná reklám, vzorky produktov ako dojčenská voda, jednorazová plienka, prací gél a – cumeľ! 

Do termínu pôrodu ostávali dlhé týždne, plod v mojom bruchu mal asi deväť centimetrov, no už sme boli spoločne nachystaní na to, aby som ho po narodení mohla utíšiť kúskom plastu a gumy a vzdialiť sa. Dodnes som z toho vytočená.

Nechcem teraz virtuálne ukameňovať všetkých rodičov, ktorí sa dobrovoľne (!) rozhodnú (!) používať cumle, hnevá ma, že sa tento prístup k deťom podprahovo normalizuje bez informácií o jeho možných následkoch. Cumlíky dokonca bývajú súčasťou zoznamov vecí odporúčaných do pôrodnice.

Čakáreň u detskej lekárky, ku ktorej chodíme, je doslova vytapetovaná reklamou na sunar, na dvoch stenách je od podlahy až po strop vizuál propagujúci umelú dojčenskú výživu. Informácie o podpore dojčenia nie sú v celej miestnosti žiadne a za dverami ambulancie som sa pri prvej návšteve dozvedela, že dojčenie dvojročného dieťaťa je zbytočnosť, ktorá nie je ničím iným, len obojstrannou (!) závislosťou. Ďakujem za erudovanú informáciu, nevedela som, zvážim liečenie.

Všetko to materské zúfalstvo

Len máločo v živote je také psychicky aj fyzicky intenzívne ako prvé týždne materstva. Rozumiem každej žene, ktorá to chce aspoň na chvíľu zmeniť, vypnúť, povoliť, vyspať sa, môcť ísť na záchod, umyť sa, najesť sa, môcť sa od dieťaťa vôbec pohnúť. Rozumiem pochybnostiam o kvalite a množstve materského mlieka, o tom, či niečo nerobíme nesprávne, porovnávaniu sa s ostatnými, (zdanlivo) spokojnejšími. Rozumiem tomu, že preto ako na zavolanie vznikajú rôzne zlepšováky, ktoré by nám toto rozpoloženie mali uľahčiť (a svojim výrobcom i predajcom priniesť zisk), aj že nejedna rodina sa ocitne v situácii, keď jednoducho nie je na výber, a cumeľ & umelé mlieko zachraňujú zdravie, život, existenciu alebo dokážu pomôcť, keď prídeme na hranice svojich síl. 

Čo mi prekáža, je atmosféra a názory (na míle vzdialené poznatkom o detskom vývine a potrebách), ktoré toto obdobie sprevádzajú. Optika, ktorou sa pozeráme na deti od ich príchodu na svet, úplne nemiestna potreba ich disciplinácie. Že tie, ktoré plačú a nemajú pravidelné trojhodinové cykly samostatného spánku v postieľke, sú považované za mrchavé. Že matky sú spochybňované a dostávajú nevyžiadané rady alebo sú rovno nútené starať sa o svoje dieťa pomocou rôznych produktov. A môže byť za tým aj dobrý úmysel, úprimná snaha strhanej a zúfalej žene pomôcť, uľahčiť jej nekonečné dni a noci. Lenže bájne heslo spokojná matka = spokojné dieťa podľa mňa neplatí, aspoň čo sa týka prvej časti rovnice. A nemá to nič spoločné s láskou, nemyslím si, že ženy, ktoré k materstvu pristupujú inak a v starostlivosti o potomstvo zvolia nejaké ústupky a vynálezy moderných čias, aby mali viac času a slobody, by svoje deti menej milovali alebo im boli horšími matkami. Je to vec prístupu, vzorov, informácií a obrazov, ktoré sa k nám dostávajú, a tak sú aj podoby materstva a toho, čo považujeme za normu, rôzne.

Praveká matka

Zvykla som si nazerať na materstvo cez jeho pradávnu podobu. Pokrok je super, ale nie je dôvod, aby to, čo v starostlivosti o ľudské mláďatá fungovalo pred tisíckami rokov a zabezpečilo prežitie nespočetného množstva generácií až do súčasnosti, nestačilo novorodencom aj dnes. Na fakte, že patríme medzi cicavce, nič nezmení ani technologická vyspelosť. Dojčenie, nosenie, nepretržitý kontakt, dôvera v inštinkty – z mojej skúsenosti stále celá materská výbava potrebná pre bábätko. Spomínam si, že v pôrodnici som mala najväčšiu hrôzu z toho, že svoje dieťa budem musieť dokrmovať. Ako, preboha, môžem vedieť, kedy koľko mlieka potrebuje? Od prvého momentu som to vnímala tak, že toto je v jeho kompetencii, ono vie najlepšie. Že nie ja dojčím, ale dieťa sa dojčí, robí to aktívne, uspokojuje tým väčšinu svojich potrieb.

A nebola to harmónia a pohoda, prinieslo to bolesť, zúfalstvo, hnev, smútok, samotu, opakovane som sa kade-tade po internetoch musela ubezpečovať o tom, že nepretržitá potreba kontaktu a dojčenia je normálne správanie novorodenca a nikde nie je žiadna chyba. Všetky moje potreby, aj tie úplne najzákladnejšie, išli na druhú koľaj. Nebolo to príjemné, matka nebola ani zďaleka spokojná – lebo si znormalizovala iné obrazy materstva –, ale dieťa áno a bolo to tak v poriadku. 

Nasleduje hlboký povzdych a konštatovanie: bolo to tak v poriadku, ale len vo svojej podstate, tu sa totiž praveká podoba materstva a jeho možností končí a nastupuje realita neskorého kapitalizmu a nukleárnych a jednorodičovských rodín. Tam, kde je matka absolútne odovzdaná svojmu mláďaťu v napĺňaní jeho potrieb a bezpečnej citovej väzby, nie je zároveň priestor na súčasný štandard nášho bytia: izoláciu v malých panelákových bytoch alebo za betónovými plotmi satelitov, pre partnerov a partnerky – ak ich vôbec máme – celodenne vyťažených prácou, širšiu rodinu vzdialenú desiatky či stovky kilometrov. Navyše sa to často spája s absenciou komunity, dostupných služieb a bezpečných miest, kde možno byť s deťmi rôzneho veku, kde sa dá aspoň vycikať alebo rovno najesť i oddýchnuť (a nejde pritom o víkendový wellnessový pobyt v horskom hoteli za tisíc eur, ale o bežnú súčasť miest i obcí).

Prichádza záchranca vášho života

A tak dospelá žena a jej novorodenec často prežívajú bezmocnosť v rovnakej miere, vyjadrovanú rovnako intenzívnym mrnčaním a plačom. Takéto zraniteľné, sústredené na túžbu po kúsku svojho starého života, nás nachádzajú rôzne firmy s ponukou produktov, ktoré našu situáciu vyriešia. Navyše sa nemusia veľmi trápiť s marketingom, vždy sa nájde dobrá duša, ktorá nám povie: určite máš málo mlieka, keď furt pýta, daj mu umelé a uvidíš, aké bude spokojné, prípadne daj mu dudeľ, nech si ho nerobí z teba, a budeš môcť aj niečo porobiť.

Matka to skúsi a – ono to funguje! Lenže. Mlieko v prsníkoch sa tvorí podľa dopytu. A keď toho spolu s kontaktom ubúda, lebo dieťa dostane na žužľanie namiesto bradavky cumeľ, klesne aj tvorba, čo pri dojčení vedie k nespokojnosti dieťaťa. A keď sa tá rieši dokŕmením z fľaše, dieťa si zvykne na stabilný tok výživy, ktorá mu tečie bez námahy, a obťažovať sa aktívnym saním pri dojčení sa bude chcieť o to menej, čo opäť nenaznačí nijako diplomaticky, ale štrajkom a revom. A výsledkom zväčša je: čauko, dojčenie, nebudeš nám chýbať!

Samozrejme, nemusí byť každá žena praveká matka ako ja. Kŕmenie dieťaťa umelým mliekom nepovažujem za týranie či prejav citového chladu, je úplne legitímne a nikto by sa nemal cítiť zle, keď sa situácia vyvinie týmto smerom. Zúrivá som však z masívnej všadeprítomnej reklamy na sunary a nutrilony a z toho, že základné informácie o dojčení nie sú rovnako populárne, nemáme ich v povedomí a nič sa o nich nedozvedáme ani na relevantných miestach. Že spoločnosti na čerstvých matkách a ich prežívaní  pramálo záleží, nevytvára žiadne možnosti, ako im pomôcť a prispieť k starostlivosti, ktorú potrebujú, že všetko musia zisťovať a platiť samy a že pri trápení s dojčením okolie často neponúkne iné riešenie ako to, že dá dobre zarobiť nejakým (neetickým) firmám. 

Supermatka

Prijať materstvo v celej svojej sile a intenzite nebýva ľahké ani samozrejmé, verím, že všetky aspoň trochu túžime môcť svoje deti viac odkladať. Rozmýšľam však, do akej miery za to môže množstvo civilizačných nánosov v našom vnímaní. V jednej ich vrstve sa skrýva ťažko vybojovaná emancipovanosť, zvyk rozhodovať o svojom živote, mať všetko pod kontrolou a vo svojich rukách. A zrazu príde malý človek, ktorému sa treba prispôsobiť, podvoliť, dať mu všetok svoj čas, vyhovieť jeho nárokom na naše telo, a trvá to celé mesiace. Na to nie sme zvyknuté, bolí to.

V ďalšej vrstve vnímam neustále drviaci tlak na výkon. Prestaneme chodiť do práce, zarábať na živobytie, chodia nám príspevky od štátu, v očiach niektorých ľudí a niekedy aj nás samých sme príživníčky, navyše večne nespokojné. Sme celé dni doma, tak by aspoň domácnosť nemusela byť permanentne zaprášená a lepkavá. Alebo o seba by sme sa mohli trochu postarať. Nekonečné hodiny dojčenia a scrollovania instagramu sú ideálnou živnou pôdou pre výčitky všetkého druhu: jednoznačne by sme toho mali zvládať viac, lepšie, rýchlejšie, nie stále iba ležať v posteli s dieťaťom a s pocitmi neschopnosti.

Materstvo prináša nesmiernu osamelosť a nie je to len priestorovou izoláciou a prerušením kontaktov. Kým nejde o našu kúpnu silu, pre (kapitalistickú) spoločnosť sme nezaujímavé, preto sme odsúvané, a teda odkázané samy na seba a opäť na výkon, ktorý dokážeme podať, a na to, ako sa nám darí zvládať okolnosti, čo nám materstvo od samotného počiatku prináša. Hrdinky kultúry individualizmu. 

Keď sa pozriem na vlastnú realitu posledných mesiacov, už len trojkombo byť tehotná, mať staršie dieťa a pracovať vyhodnocujem ako každodenný fyzický aj psychický masaker. K tomu sa ešte pridávajú kolízie s fungovaním vonkajšieho sveta.
Opakovaná skúsenosť z bratislavskej MHD počas tehotenstva: jediné osoby, ktoré mi boli bez zaváhania ochotné uvoľniť miesto na sedenie, boli ženy nad sedemdesiat rokov.
Skúsenosť s liekom na tehotenské nevoľnosti: bez úhrady zdravotnou poisťovňou. Chceš fungovať a pracovať (!!!) bez stonania a grcania? Tak plať! Rovnako to v lekárni dopadlo po lekárkiných slovách predpíšem (!) vám magnézium. 
Videné na plagáte v zdravotnej poisťovni: preplatíme 450 eur za prenatálne testy na genetické ochorenia. Stačí maličkosť, ponaháňať do nejakej sprostej skupiny, umožňujúcej využívať benefity zdravotnej poisťovne pre vyvolených, ľudí zo svojho okolia, ktorí budú poslušní, nebudú mať dlhy, lebo ak pracujú na živnosť, faktúry im vždy všetci určite platia načas, a budú mať absolvované všetky preventívne prehliadky, lebo to v našej krajine ide úplne bez problémov, nie sú s tým žiadne starosti, zdravotná starostlivosť je pre všetkých ukážkovo dostupná. Viete čo – naserte si. 
Zažité v čakárni v deň, keď sa otvárala online registrácia do pôrodnice v Boroch: žena sediaca vedľa mňa zúrivo vypĺňala svoje údaje, hrešila, že padol systém, so svojou matkou, ktorá za ňu registráciu vypisovala tiež, sa dohadovala, či vyplniť aj tú na pôrod za 1 750 eur. Nesúdim, bol to však smutný pohľad na to, čo všetko sme schopné a ochotní akceptovať napríklad pre prísľub dôstojného pôrodu, ktorý by mal byť samozrejmou realitou vo všetkých pôrodniciach bez ohľadu na privilegovanosť či etnickú príslušnosť rodiacich.

Keď som bola prvý raz tehotná, trápilo ma kadečo, najmä obava, že budem najhoršia matka na svete. Počas druhého tehotenstva by mi niečo podobné ani nenapadlo, zato však cítim obrovský hnev. Mňa už nespochybníte, nedostanete ma svojimi rečami a názormi spred polstoročia, nepotrebujem vaše produkty. Viem, čo robím a prečo to tak robím. Chcem sa však zastať ostatných žien zvádzajúcich svoj materský zápas v súčasnom spoločenskom nastavení, kde stále prevládajú postoje k deťom z čias socializmu a kde zdravé vzory nahrádza marketing a instagram. Keď nám už neviete nijako pomôcť – na začiatok napríklad odborným laktačným poradenstvom, fyzioterapiou a psychoterapiou bez čakania a bez poplatkov pre každú ženu, ktorá to potrebuje –, spravte aspoň to jedno, čo môžete: nepleťte sa nám do toho, kým vás samy nepožiadame.

P. S.: Darujem cumeľ.

editovala MIRKA URBANOVÁ korektúra VIKTÓRIA DUBOVICKÁ