napísala BARBORA DEMOVIČ ilustrovala TEREZA IGNÁCOVÁ
Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 8. mája 2025.
Ako porevolučné dieťa zo strednej triedy vyrastajúce v slovenskom malomeste som odmalička počúvala o možnostiach, ktoré máme a naši rodičia nemali. Kúpiť si banány, nosiť rifle do školy, navštíviť Viedeň. Jedného dňa študovať na vysokej škole bez nutnosti kádrových posudkov a kontaktov rodinných príslušníkov, užívať si slobodu slova a pohybu. V eufórii nultých rokov 21. storočia, snívajúc o živote vo svete, ktorý na mňa čaká, som si na gymnáziu gélovými perami usilovne písala francúzske slovesá na kartičky z výkresov a anglické slovíčka do maličkého zošita v plastovom obale. Na výtvarnej výchove som horúčkovito maľovala zborené múry a postavičky držiace sa za ruky obklopené modro-žltými hviezdami na výstavu Európa očami detí a mládeže oslavujúcu schengenský priestor, ktorý sa nám otváral. Počas školskej exkurzie do Londýna v roku 2008 som si v opojení skutočného veľkomesta ponakupovala pestrofarebné tričká v Primarku na Oxford Street. Bola som presvedčená, že toto je ten život, ktorý raz chcem žiť. V meste a na západe, lebo tam je život pestrofarebnejší a, zdalo sa mi, slobodnejší.
Keď som v roku 2017 strávila rok v nemeckom Stuttgarte na výmennom pobyte, mnoho vecí ma udivovalo. Napríklad, že ORL lekár mal röntgen aj sono priamo vo svojej útulnej ambulancii v centre mesta a nemusela som s výmenným lístkom pochodovať na žiadnu polikliniku ani do nemocnice. Udivovalo ma, že na brigáde v cateringovej spoločnosti mi platili 10,50 eura na hodinu a jedna šichta do týždňa mi tak stačila na zaplatenie nájmu. Na brigáde, ktorú som neznášala, ma starostlivo zaúčali moji kolegovia a kolegyne, takmer všetci a všetky pôvodom z krajín východnej Európy. Pamätám si, že ma absencia nemeckého pracovníctva prekvapila, no spoločnosť „krajanov“ a ľudí z podobných kultúr mi bola príjemná. Staršia kolegyňa zo Slovenska mi v kuchyni dodávala pocit bezpečia, za ktorý som jej dodnes vďačná. Zatiaľ čo bolo pre mňa nutné prežiť len jednu alebo dve zmeny do týždňa, väčšina zamestnanectva pracovala na plný úväzok. Hodinová mzda, o dve eurá vyššia ako toho času minimálna, predstavovala pre mňa nevídané bohatstvo študentského života. Veľmi rýchlo som si však uvedomila, že realita mojich kolegov a kolegýň s plnými úväzkami a rodinami mala od blahobytu ďaleko. Neskôr som začala viac a viac vnímať nerovnosti v spoločnosti, ktorá vo veľkej miere stojí na práci imigrantov a imigrantiek, obzvlášť v odvetví starostlivosti a sezónnych prác.
Keď som sa v roku 2019 už ako ašpirujúca mladá profesionálka presťahovala do Berlína, bola som nadšená zo svojho nového vysnívaného života. Moje rozhodnutie vyskúšať žiť v meste preslávenom neutíchajúcim nočným životom bolo ovplyvnené zhodou náhod, čerstvou zamilovanosťou, predstavou o kariérnych možnostiach v kreatívnom priemysle, odhodlaním pokračovať v učení sa nemčiny a túžbou žiť vo veľkomeste. Páčilo sa mi, že Berlín je „multikulti“, queer, slobodomyseľný. Páčilo sa mi, že sa ľudia obliekajú extravagante, nežijú nutne „usadeným“ spôsobom života, ale, naopak, spôsobom často hýrivým, nekonvenčným a z môjho pohľadu vzrušujúcim. Páčilo sa mi, že sa do klubov chodí až po polnoci, že mesto nikdy nespí, že sa parky na jar a v lete zaplavia piknikovými dekami a grilovačkami. Berlín mi dal veľa – vzácne priateľstvá na celý život, lásku, komunitu, pocit, že môžem byť taká, aká som, taká, aká chcem byť. Do určitej miery ma oslobodil od malomestského neustáleho musenia a napĺňania očakávaní, veď čo by na to povedali susedia. Chránenej európskym pasom, bielou pleťou, vysokoškolskými diplomami a podpornou sieťou sa mi krok za krokom darilo „integrovať sa“. Investovala som stovky eur a hodín do učenia sa nového jazyka, v ktorom sa však, na rozdiel od Berlína, ani po rokoch stále necítim byť sama sebou (a vo svojom osobnom živote používam ako primárny jazyk angličtinu).
Na skomoleniny svojho mena a priezviska v hovorenej reči, pracovných e-mailoch, ale aj úradných listoch som si zvykla a beriem ich s humorom. Frau Deborah Demirovikova je moje obľúbené alter ego. Niektoré asociácie a predstavy ľudí o všetkom na východ od Berlínskeho múru ma však stále dokážu zaskočiť. Poznámky, vtipy a komentáre, často dobromyseľné, ma zarazia a v každodennosti pripomenú, že napriek „integrácii“ nakoniec zostanem dievčaťom z východu. Z exotickej krajiny, v ktorej bol niekto na výlete v roku 2007 (niekedy v čase môjho usilovného učenia sa jazykov a maľovania proeurópskych obrázkov), a bolo to tam ne-u-ve-ri-teľ-ne lacné a postsocialisticky šarmantné. Romantizácia socialistickej minulosti východného bloku, populárna v niektorých nemeckých ľavicových kruhoch, je témou na samostatný článok. Niekedy len ticho prevraciam oči, inokedy sa púšťam do debát.
So stúpajúcim napätím v slovenskej spoločnosti sa čoraz častejšie na sociálnych sieťach objavujú mémy typu „posledný nech zhasne“, vtipkujúce o odchode z krajiny. V médiách sa to hemží rozhovormi so Slovákmi a Slovenkami žijúcimi v zahraničí, hlavne v západnej Európe, oslavujúcimi perfektný systém a nový krásny svet, ktorý je ich realitou. Peniaze, blahobyt, kariérny rast, liberálna spoločnosť. Cyklochodníky, rodová rovnosť, verejná doprava. Na západe je aj tráva zelenšia. Západ, zem zasnúbená, západ, ktorý sme my, sprostí postsedliaci a dezoláti, nikdy nedohnali napriek všetkým obrázkom na výstavkách Európa očami detí a mládeže.
Medzitým sa minulé leto nemeckým internetom prehnalo krátke video mladých ľudí tancujúcich na ostrove Sylt do rytmu hitu L’Amour Toujour od Gigiho D’Agostina spievajúch Deutschland den Deutschen, Auslander Raus (Nemecko Nemcom, cudzinci preč). Krajne pravicová strana AfD v tohtoročných februárových voľbách získala 20,8 % hlasov ako druhá najsilnejšia strana za 28,5 % konzervatívno-kresťanskými demokratmi CDU. Keď si môj sused v historicky ľavicovej, v súčasnosti hipstersky gentrifikovanej štvrti Friedrichshain zavesil na balkón čierno-bielu vlajku straight pride a na celú ulicu vypeckoval vyššie spomínaný hit L’Amour Toujour, pretočil sa mi žalúdok. Iná suseda, staršia pani žijúca sama, s ktorou som si dobromyseľne pri každom stretnutí vo vchode poklebetila, zastavila môjho partnera, aby mu povedala, že by mal svoju Frau naučiť lepšie po nemecky.
Homofóbia, xenofóbia, stúpajúce napätie v spoločnosti. Bytová kríza vo veľkých mestách, nedostupnosť nájomného bývania. Vzostup krajnej pravice. Frustrovaná čakám mesiace na termín do očnej ambulancie, aspoňže od minulého roka konečne aj v Nemecku fungujú elektronické predpisy liekov. Smejem sa, keď rozprávam historku o tom, ako mi recepčná počas telefonátu navrhla odoslanie lekárskej správy faxom. Pomalá digitalizácia, nefunkčné elektronické systémy a obľúbenosť tradičných spôsobov komunikácie v Nemecku sú už starý vtip. Manicky refrešujem každý deň stránku s termínmi na naturalizačný test potrebný k žiadosti o nemecké občianstvo, neúspešne. Fyzioterapeut pri mojom nemotornom drepovaní utrúsi poznámku o slavic squats a hetero sused mi v slnečné ráno s úsmevom máva z balkóna spoza svojej straight pride vlajky. Poznáme sa len z videnia, našťastie.
Za posledný rok sa v mojej berlínskej bubline čoraz častejšie objavujú úvahy o odchode. Z mesta, z Nemecka. Ľudia, zväčša dlhoroční imigranti a imigrantky, ktorí a ktoré si tu vybudovali domov, priateľstvá a kariéry, v obavách, strachu a často hneve a vo frustrácii vymýšľajú plán B. Prejavy rasizmu a xenofóbie sú normalizované. Vyšetrovanie troch osôb vo vyššie spomínanej veci spievania rasistických sloganov bolo pozastavené. Vykrikovanie proticudzineckých hesiel vraj nepredstavuje prečin podnecovania k nenávisti, ide o vyjadrenie názoru a to je chránené slobodou slova. Tá sa však očividne nevzťahuje na vyjadrovanie solidarity s palestínskym ľudom. Práve normalizácia názorov krajnej pravice a paralelná cenzúra solidarity s Palestínou je pre mnohých a mnohé dôvodom na odchod alebo jeho zvažovanie. Ak sa k politickej atmosfére v krajine pripočítajú rastúce nájmy vo veľkých mestách, zvyšovanie taríf zdravotného poistenia, nedostatok zdravotníckeho personálu a mizerné počasie, predstava odchodu znie lákavo.
Zatiaľ čo verím, že každý človek najlepšie vie a cíti, kde a ako sa mu bude lepšie žiť, a sama som si v hlave prehrávala varianty budúcnosti, návratu na Slovensko či nových začiatkov v iných krajinách, nie som si istá, či sa dá pred súčasným globálnym vzostupom fašizmu a krízami utiecť. Tráva nebude zelenšia, bude mať iné odtiene. Ja som teraz doma tu v Berlíne, tu mám svoju podpornú sieť, svoje vzťahy, prácu a pocit domova s prímesou každoročnej májovej túžby po karpatských lúkach a štiavnických kopcoch. A zatiaľ tu zostávam.
Aká je skutočná daň za vysokú hodinovú mzdu, zdravotné poistenie uhrádzajúce všeličo a život v meste, v ktorom je normálne vymykať sa normám, v krajine s manželstvom pre všetkých? „Integrácia“, zvyknutie si na večné cudzinectvo a všetko, čo to so sebou prináša? A nie sú niektoré veci predsa len na Slovensku krajšie, lepšie, dostupnejšie, funkčnejšie? Iné sú možno podobne nemožné tu aj tam – večne meškajúce vlaky, digitalizácia, toľkokrát omieľaný fašistický sentiment.
Želala by som si, aby sa veci nevykresľovali čierno-bielo, a to hlavne v médiách. Aby sa západ neidealizoval ani nedémonizoval, aby sme nehľadali skratkovité riešenia. Tráva zelenšia nebude a nakoniec najviac záleží na tom, ako a s kým sa postavíme rôznym výzvam v spoločnosti, politike, práci aj každodennom živote.
editovala MICHAELA KUČOVÁ korektúra VIKTÓRIA DUBOVICKÁ