napísala EVA LAVRÍKOVÁ ilustrovala TERÉZIA FILLOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 27. mája 2021.

Na chvoste má kohút perá jagavo tmavé. Na slnku hádžu odlesky všetkých odtieňov od kovovozeleného až po čierny, zamykajú kúsok nepolapiteľného krásna na nepravdepodobnom mieste – v kurníku.

Mám rada, keď sa kohút skoro ráno rozkikiríka, vo chvíli, ktorá je ešte šťavnatá vlhkosťou noci, ale už ňou presvitá nový deň. Neprekáža mi, keď ma prebudí, spánok mám aj tak nespoľahlivý, omnoho častejšie popretŕhaný vzruchmi svojho vlastného vnútra ako tými vonkajšími. Pomaly vstávam, obúvam si gumáky, vychádzam pred chalupu. V neochotnom brieždení sa mihnú dve huňaté šmuhy a už sa mi so vztýčenými chvostami obtierajú okolo nôh. Mačky pýtajú žrať. Skloním sa k nim, dobre mi robí toto pravidelné zvítanie, ich pozornosť. Prechádzam ku kurníku, sliepky jedna po druhej vyletúvajú do nového dňa, rovnajú si perie. Prihováram sa im. Keď ma zaregistrujú, neomylne ku mne zamieria, poznajú tento ranný rituál. Vedia, že s gazdinou prichádza takto zrána aj zrno, výmenou za vajíčka, dokonalé vo svojej komplexnej jednoduchosti. Takto sa o seba staráme, v tej všednej vzájomnosti je aspoň na okamih všetko šťastie sveta.

Pokračovať v čítaní: „Starostlivosť o kurník“