napísala MICHAELA GOMBAROVÁ ilustrovala KATARÍNA KNEŽNÍKOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 3. februára 2022.

Konečne som to pochopila. Za bieleho dňa. V kancelárii, kde mi to vysvetlil kolega. Trvalo mi to dva roky, hrozne veľa fuck-upov zo strany chlapca, ktorého som sa snažila pretvoriť na svojho muža, a ešte viacej rozchodov a veľmi zbytočných návratov. Ak sa dá vlastne toľko rozchádzať s niekým, s kým som ani nikdy nechodila. Nuž, niekedy si musím veľmi jasne a trpezlivo prízvukovať, že z dvadsatich troch rokov života na tejto planéte som ženou možno päť, a keď si uvedomím, že moje ženstvo je stále trošku škôlkarske, ľahšie mu odpúšťam niektoré naivné prešľapy. 

V súčasnosti ľahko vznikajú nové trendy fenomény. Vo vzťahoch sa zrodil jeden, ktorý opisuje aj moju skúsenosť. Po anglicky sa mu hovorí situationship. Bože, čo to zase je… poviete si. No šíri sa to. Je to nákazlivé a schytala som to ja a aj moje kamarátky.

Urban Dictionary tento terminus technicus definuje nejak takto: „Poďme sa vychillovať, mať sex, robiť všetko v páre, byť vzájomne zmätení z faktu, prečo vlastne oficiálne nie sme spolu, a doplniť to o to reálnejšími emóciami.“ 

Ak ste v tejto definícii spoznali seba alebo niekoho známeho, pokojne čítajte ďalej. Na konci takého vzťahu-nevzťahu sa totiž často stratíme v pocite samoty a neistoty. Bolo to vôbec reálne? Mám právo sa hnevať, smútiť a oplakávať niečo, čo ani nebolo oficiálnym vzťahom? 

Na margo týchto pochybností sa chcem len spýtať: Je dôležitejšia nálepka, alebo naše pocity? Môže ich (ne)označenie dokonca vymazať? Strácajú svoju silu, ak ich nepomenujeme?

To, čo pre nedostatok iných pomenovaní voláme situationship, je extrémny šport moderných vzťahov – je to útočisko pre nerozhodných a uzavretých. Táto adrenalínová disciplína úteku pred „záväzkami“ by vďaka svojej obľube pokojne mohla byť olympijskou disciplínou.

Sama som nikdy nechápala, prečo sa opakovane dostávam do situácie, keď ma preváži slovíčko „skoro“. Skoro sme to zmákli, skoro sme spolu, ale nie tak celkom. Iba spolu chodíme bosí po mostoch a do kina, jeme koláče, „milujeme sa“ bez toho, aby sme sa milovali, riešime život, vyberáme nábytok v IKEI, držíme sa za ruky, hovoríme o financiách, vieme všetko o svojich rodinách…, ALE zámerne si ubližujeme, manipulujeme, predlžujeme to, čo netreba, žiarlime, dráždime. Žialime za tým potenciálom, o ktorom vieme, že sa nikdy nezobrazí v realite pondelka ani utorka… a vlastne nikdy. 

Možno to bolí preto, že si dupeme po duševných otlakoch. Vzájomne si nastavujeme práve to zrkadlo, ktoré ani jeden z nás nechce vidieť. Bojíme sa a potom si ten projektor strachu prenášame zo vzťahu do vzťahu ako povinnú výbavu. Jeden zvyčajne uteká a druhý ho naháňa. Vzorec ostáva všade rovnaký, nezáleží na tom, kto je na akej strane: dusím ho láskou, pretože sa bojím, že odíde, a on sa odťahuje, lebo sa bojí, že odídem skôr. Mentálne sme šesť krokov pred tým druhým a mikromanažujeme situáciu z vlastného stanoviska. Strategické myslenie pomáha, keď hráte šach, ale keď hráte niekomu „na city“, nastáva chaos. Zostanú len dvaja vydesení jednotlivci, ktorí sa boja pozrieť sa na vlastné otvorené rany.

Tak prečo? 

Prečo som ostala v chaose a bordeli? Prečo to trvalo dva roky namiesto dvoch dní alebo prvých dvoch hodín, keď sa mi vedľa neho začínalo ťažko existovať? 

Chcela som…
Chcela som len… 
Chcela som, aby si ma vybral. 

Chcela som to neústupčivo ako dieťa v Bille, keď mu poviete, že si nemôže zobrať druhý keksík, lebo ho bude bolieť bruško. Chcela som byť výnimka, nie pravidlo. Nevyberala som si seba, ale jeho. Na konci básne Historická pravda o slove my je veta: „Ja som svoja. On je svoj.“ U nás to vyzeralo skôr takto: „Ja som jeho. On je svoj.“ Dostala som „situačnú virózu“, nutkanie dostať ho za každú cenu. Cez seba, bolestivo a bez rozumu. 

Položené boli zlé otázky. Neprestajne som totiž naliehala: „Čo môžem ešte spraviť preto, aby sme fakt boli spolu?“ 

Takéto konštantné naliehanie je pravdupovediac veľmi vyčerpávajúce, keďže bezcieľna hra na naháňačku stojí veľa energie. 

Našťastie, keď sa pohár definitívne prelial, ukázal mi odpoveď, ktorá vyzerá trochu ako otázka: „Prečo si vlastne ja vyberám jeho?“ 

Zrazu som prekvapila samu seba, keď som si uvedomila, že vzťah vlastne ani nechcem, chcem len prejsť v imaginárnom výberovom konaní. 

Všetkým naokolo aj sama sebe hovorím, že túžim po vzťahu, ale všetko, čo robím, tomu protirečí. 

Vybrala som si ho, lebo je nedostupný. 

Vybrala som si ho, pretože sú mi známe tieto turbulencie. Poznám ich z domu a on mi domovom priam vonia. To vyhrotené, vydreté, to neprebádané niečo, čo ma núti chodiť na konkurzy po niečiu pozornosť a lásku. 

Zúrim. Naštvaná na vzorce, ktoré mi boli dané.
Zúrim. Naštvaná na ľudské vzory, ktoré tam neboli, keď som ich potrebovala. 
Zúrim. No je mi to jasné. 

Je mi to jasné, lebo v sebe vidím to päťročné dievčatko, ktoré čakalo na niekoho, kto sa zjavil na hodinku, aby sa nepovedalo. Doniesol čokoládu, ktorú neznášalo, ale zobralo si ju s úsmevom, lebo to bolo aspoň niečo na rozdiel od bežného ničoho. Dvere sa zavreli a už bol znova preč. 

Každý rok sa proces opakoval. Zo slušnosti, naoko a z pocitu povinnosti… 

V momente, keď si uvedomím svoje daddy issues, chytím sa za malú päťročnú ruku a empaticky si poviem: „Najsamozrejmejšie pravdy sa niekedy najdlhšie spracúvajú.“ 

Už nie som malá. Už nie som riziková skupina. Už nie som bezmocná.
Už si viem povedať, čo chcem a aj to, čo nechcem. 

Zisťujem, že zatiaľ nechcem vzťah. Možno neskôr, ale nie teraz, nie v tomto momente. 

„Prosím, už sa k sebe nevracajme. Aj tak spolu nie sme,“ hovorím človeku, ktorý moje issues zosobňuje dnes. 

***

Dobre som spravila. Aj keď tento koniec niečoho, čo ani neexistovalo, hrozne bolel. Bol však veľmi reálny – skončili sa moje predstavy o osobe, s ktorou som si myslela, že chcem byť, aj o tej, ktorou som si myslela, že chcem byť. 

O pár mesiacov neskôr, v najradostnejšom období môjho života, keď som sa tešila z toho, čo mám, som sa už len zo zvedavosti spýtala nášho marketingového manažéra ako nezaujatej osoby: „Dano, počuj, prečo vie chlap povedať jednej žene, že vzťah nechce, a ťahať to s ňou do nekonečna bez nálepky, a keď sa to skončí, tak si do pol roka nájde inú, ktorej nálepku „partnerka“ pripne na čelo hneď?“ 

Po chvíli ticha mi kolega ponúkol možnú odpoveď. „Lebo pri tej prvej bolo od začiatku nejaké ALE. A to ALE môže byť hocijaká somarina, podstatné je, že pri tej druhej to nemal. Netreba si to brať osobne, väčšinou to ALE ani nesúvisí so samotnou ženou, ale skôr s tým, čo v tom chlapovi vyvoláva. Niekedy sa mu len nemusí páčiť vlastný emočný bordel.“ 

A tak všetkým ženám, kamarátkam, ktoré skončili s nálepkou „Tá s tým ALE“, od srdca odkazujem a pripomínam: 

To, že si vás párkrát niekto nevybral, neznamená, že si vás už nikdy nikto nevyberie. Znamená to, že ste si vtedy zabudli na chvíľu vybrať seba. Občas každá z nás veselo konzumuje cudzie odrobinky, aj keď má doma vlastnú kuchyňu plnú jedla, ku ktorej len stratila smerovníky. Naša jediná úloha je hľadať ich zas a znova a prestať chodiť na výberové konania na miesta, na ktorých nás už od začiatku nechcú, a zistiť, ktoré chceme my a… či vôbec nejaké chceme.

editovala MICHAELA KUČOVÁ korektúra SOŇA HRÚZIKOVÁ