napísala NATAŠA JURÁČKOVÁ
ilustrovala LUCIA ŽATKULIAKOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 19. septembra 2019.

Pamätám si, že keď som mala prvého vážneho frajera a po prvý raz som u neho mala stráviť noc, bol to celkom stres. Chodili sme spolu už nejaký ten čas, takže bolo jasné, kam ten večer smeruje. Akosi mu nevyšiel krok a mali sme „prespať“ v posteli jeho rodičov. Mal to byť môj prvý raz, no neudial sa. Prečo?

Nemohla som totiž myslieť na nič iné ako na to, že zakrvácam plachtu jeho rodičom, ktorých som nestretla a ani som to zatiaľ nemala v pláne. Keďže som nebola sociálne zdatná, nič z toho som mu, samozrejme, nepovedala, len som to nejak zahrala do autu. Keby som už vtedy mohla čítať knihu Bez hanby o ohanbí, možno by som až tak nestresovala.
Pracujem vo vydavateľstve, ktoré túto knihu vydalo, ale toto nie je promo článok. A vlastne, viete čo, je! Lebo táto kniha je doslova popiči a na trhu chýbala. Fakt veľmi.

Považujem sa za pomerne vzdelanú osobu a tiež si myslím, že sa celkom zaujímam o svoje telo. A neverím všetkému len preto, že to nájdem na internete a tvrdia to „americkí vedci“. Napriek tomu som práve vďaka tejto knihe zistila, že som verila mnohým mýtom, ktoré sa týkajú mojich reprodukčných orgánov.
Napríklad tomu, že pri prvom sexe musím krvácať. Nespomínam si, kde som to počula. Či som to zachytila v škole na biológii, od kamošiek alebo od starších rodinných príslušníkov. A nie som v tom sama: overila som si to, keď som o knihe začala rozprávať všetkým navôkol.

Kým u mňa to bol stres zo zašpinenia plachty, v mnohých krajinách môže takéto – úplne normálne – nekrvácanie po prvom, teda svadobnom sexe skončiť trestom či dokonca smrťou. Niektoré dievčatá sú ponižované vyšetrovaním panenstva u lekárov.

Ako vysvetľujú autorky v knihe aj v tomto geniálnom TED Talku, panenská blana vlastne nie je tak úplne blana. Ide o útvar v tvare gumičky, ktorý tak nielen vyzerá, ale má aj rovnaké vlastnosti. Napríklad sa vie úplne v pohode roztiahnuť pri vniknutí penisu. Bez porušenia. Bez krvácania. A potom sa vráti do predchádzajúceho tvaru. Iste, môže sa natrhnúť a krvácať, ale nie je to pravidlo. Neexistuje vyšetrenie, ktoré by spoľahlivo preukázalo, alebo vyvrátilo panenstvo.

A keďže pochybnosti sú mi viac ako vlastné, radšej som sa pýtala aj iných žien, či ich mátajú nejaké mýty o vagíne. Jedna z nich sa mi zverila, že dlho neriešila svoj orgazmus, vždy jej záležalo v prvom rade na tom, aby ho mal jej partner. Bála sa hovoriť, čo jej robí dobre. (Dnes už pracuje na tom, aby to tak nebolo.)

Aj ďalšie ženy mali pocit, že ak ich sex nevzrušuje, chyba môže byť len a len v nich.  Opakovala sa odpoveď, že mali „vďaka“ pornu veľmi nepresné predstavy o sexe či výzore rodidiel. Ženy v pornografických filmoch majú ukážkové orgazmy a takmer dokonalé vulvy. Povedal nám niekedy niekto, že rovnako ako sa nám líšia tváre, postavy či vlasy, tak sa líšia aj vagíny a ohanbie? A odkiaľ som mala vedieť, že môj nekomfort „tam dole“, keď mám na sebe obtiahnuté nohavice, môže byť spôsobený väčšími pyskami?

Ďalšia moja respondentka mala dlho problém s masturbáciou. Mala pocit, že tá ženská je niečo nenormálne; ak niekde započula o masturbácii, vždy išlo o tú mužskú. Z mojej skúsenosti má pravdu. A pritom masturbujeme všetci rovnako. Respektíve mali by sme. Je to prirodzená súčasť sexuálneho života oboch pohlaví.

To, že sa o našej vagíne hanbíme rozprávať, dokazuje aj to, že prevažná väčšina žien, ktoré som oslovila, pri problémoch hľadá odpoveď najprv na internete a až keď je to naozaj vážne, obráti sa na lekárku či lekára. Patrím k nim aj ja. Vagína je jednoducho tabu a ešte zrejme veľmi dlho bude. Neviem, aké je riešenie, ale tuším, že ak chceme zmenu, musíme začať od seba. V aktuálnom vzťahu som už skoro desať rokov, no až v poslednom čase som začala priateľovi otvorene rozprávať o svojich pocitoch, ktoré sprevádzajú moju menštruáciu. V minulosti som to odbavila prostou informáciou o stave, dnes mu vysvetľujem, ako sa cítim, čo všetko prežívam a preberala som s ním aj prechod z tampónov na kalíšok. Je to síce maličkosť, ale pre mňa obrovský posun.

Nie som v tom sama. To je asi najdôležitejšia myšlienka, ktorú si okrem vedomostí odnášam z tejto knihy: všetky máme rovnaké otázky, pochybnosti a trápenia ohľadom našej maternice, vagíny a ohanbia. Smutné je, že ak sme nemali osvietených rodičov alebo si informácie aktívne nevyhľadáme samy, sme v tejto oblasti zväčša absolútne nevzdelané. To, čo nás učili v škole, je menej ako minimum. To mi potvrdili aj ostatné ženy a dievčatá. Všetko, čo dnes vedia o sexe a svojom pohlaví, si naštudovali samy.

Je tragické, že niečo také dôležité sa v rámci formálneho vzdelávania tak nesmierne opomína. Sexuálnej výchove na školách sa venuje predmet Výchova k manželstvu a rodičovstvu. Ide o prierezový predmet, čo znamená, že je súčasťou iných predmetov ako etická výchova, náboženstvo či biológia. Osnovy prechádzajú od základných medziľudských vzťahov cez anatómiu rozmnožovacích ústrojov až po intímne vzťahy muža a ženy (sic!). Nahliadnuť do osnov môžete napríklad tu.

Sú tam aj vskutku pozoruhodné pasáže ako: „Učivo o prvej menštruácii odporúčame prezentovať na vyučovacej hodine iba dievčatám a o prvej polúcii samostatne chlapcom.“ Prečo by sa chlapci mali učiť čokoľvek o menštruácii a dievčatá o polúcii, ak sa ich to priamo netýka? Napríklad preto, aby chlapci vedeli, že PMS nie je vymyslený syndróm a otázka „Čo máš pred krámami?“ je absolútne nevhodná. (A podobne, dievčatá by mali dokázať empatizovať s pocitmi zmätku či prekvapenia, ktoré môžu u chlapcov sprevádzať polúcie.)

Opakujem, žiadna z nás s tou svojou neistotou v záľahe tradovaných dezinformácií nie je sama.

Kniha Bez hanby o ohanbí nielen vyvracia mnohé mýty o ženských reprodukčných orgánoch, ale odpovedá aj na otázky, ktoré trápia všetky ženy bez rozdielu veku či vzdelania.

Treba však povedať, že aj keby som tú skvelú knihu čítala pred rokmi a vedela už vtedy všetko o panenskej blane, tak ani v tom prípade by som nechcela mať prvý sex v posteli priateľových rodičov, kámo.
Proste nie.