napísala DOMINIKA NAGYOVÁ ilustrovala KATARÍNA CHLEBNIČANOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 9. mája 2024.

Toto nie je útok na zdravotné sestry, lekárky a lekárov ani očierňovanie jedného nemocničného oddelenia. Je to podnet na zamyslenie a do veľkej miery text, ktorý vychádza z mojej osobnej potreby verbalizovať zážitky.

Jeden z bodov kvalitatívnych štandardov starostlivosti v oblasti duševného zdravia britského Národného ústavu pre klinickú excelenciu znie: „Ľudia využívajúci služby v oblasti duševného zdravia sú dopytovaní na svoje skúsenosti a ich spätná väzba sa využíva na zlepšenie služieb.“ Svoju skúsenosť som sa rozhodla priniesť aj bez dopytovania. 

V týchto dňoch uplynie pol roka, odkedy som vo svojich tridsiatich rokoch prvýkrát zažila hospitalizáciu na psychiatrickom oddelení. Som mladá žena s dobrou prácou v oblasti, ktorá ma baví, s dobrým bývaním. Mala som za sebou absolvované kurzy a výcviky, napočúvané stovky hodín podcastov o duševnom zdraví a roky terapie. Napriek tomu sa to stalo. Nechcem písať o detailoch svojho ochorenia, pozornosť chcem sústrediť na to, čo pre mňa táto skúsenosť znamenala. Uvedomujem si totiž, že nemám jasný náhľad na to, v čom mi pomohla a či vôbec.

V prvom rade treba povedať, že mala dve výrazné pozitíva, a to, že na tomto mieste som našla aj skvelých ľudí. Mala som šťastie na lekára, ktorého ľudský prístup bol veľkým prínosom v mojej liečbe, a pacientka, s ktorou som sa tu stretla, sa stala pre mňa vo všetkom chaose potrebnou oporou. 

Aj tak však vo mne niekde hlboko pretrváva zvláštny hnev. Na naše zdravotníctvo, na nepochopenie, na seba, že v situáciách, keď som mala pocit, že sa personál nespráva fér ku mne alebo k spoluhospitalizovaným, som sa proti tomu nepostavila. Bola som chorá a v nemocnici. Teda, som chorá a asi ešte nejakú chvíľu budem. Som však bytostne presvedčená o tom, že ma to nedefinuje ako človeka a že to neznamená koniec celého môjho ostatného života. No na psychiatrickom oddelení ružinovskej nemocnice som ten pocit mala.

Kontakt so svetom uprostred chodby

Na hospitalizáciu som išla nečakane, nemala som čas vopred si nájsť informácie o tom, ako prebieha. Hneď po príchode mi vzali telefón a ďalšie veci, najmä také, ktoré by mohli byť nebezpečné pre mňa samotnú alebo niekoho iného. OK, veci sú pochopiteľné, telefón pre mňa pochopiteľný nie je. V tejto nemocnici je jednoducho zakázaný, dôvod mi nikto nevysvetlil. Neskôr som sa dozvedela, že na psychiatrických oddeleniach iných bratislavských nemocníc je povolený. V čase hospitalizácie som bola pár dní pred nástupom do novej práce. To, že tam neprídem (hneď v prvý deň), sa bez telefónu vysvetľuje náročne. Rovnako ťažko sa robí platba za nájom a ďalšie veci. Nehovoriac o takej bazálnej veci, ako je kontakt.

Pred niekoľkými rokmi som bola hospitalizovaná po operácii. S mobilom, hudbou, možnosťou každodennej návštevy a kontaktu s blízkymi. Teraz boli návštevy povolené tri dni v týždni v rozmedzí dvoch hodín. Okrem toho kontakt sprostredkúva už iba nemocničný telefón, na ktorý vám blízki môžu zavolať, vy sa z neho však nedovoláte nikam. Uprostred chodby je drevený výklenok, koženková stolička a polica s pevnou linkou, nad ktorou visí polozoškrabané telefónne číslo. Na oddelení je hospitalizovaných približne 20 žien. Niektoré dcéry, sestry, matky, niektoré staré matky a niektoré len matky psie ako ja. Jedno je však rovnaké. Všetky si chceme s niekým zavolať a porozprávať sa. V praxi to znamená, že naši blízki hrajú vyzváňací maratón, a ak sa im podarí dovolať sa, môžeme si vymeniť informácie. Ideálne rýchlo, lebo je tu ďalších 20 žien. A ideálne nič súkromné, lebo sa telefonuje uprostred chodby.

Podobnú situáciu zaznamenala aj správa Úradu komisára pre osoby so zdravotným postihnutím, ktorá je výsledkom monitoringu v Psychiatrickej klinike LFUK a UNB Nemocnica Staré Mesto v Bratislave (Mickiewiczova) z roku 2019. Uvádza sa v nej (na str. 19), že „pacienti z uzavretých oddelení nemôžu slobodne a bez cenzúry využívať telefóny, nakoľko telefóny na týchto oddeleniach nie sú dostupné. Telefón (pevná linka) pre pacientov sa nachádza na chodbe otvoreného oddelenia, ale neposkytuje dostatok súkromia pre komunikáciu“. Jedno z navrhovaných opatrení s termínom plnenia ihneď je „zabezpečiť možnosť pravidelného prístupu pacientov k telefónu“. 

Tejto téme sa venuje aj Slovenská psychiatrická spoločnosť v Základných princípoch reformy psychiatrickej starostlivosti na Slovensku vydaných v januári 2022. Humanizácia ústavnej psychiatrickej starostlivosti podľa tohto dokumentu (na str. 11) zahŕňa okrem iného „zabezpečenie aktívneho trávenia voľného času pre pacientov v interiéri aj exteriéri, zabezpečenie voľnočasových aktivít pre pacientov a umožnenie ich komunikácie s okolím aj s využitím informačno-komunikačných technológií“.

Informačné vákuum

Som človek, ktorý potrebuje informácie. Veľa a najmä v neznámych situáciách. A verím, že nie som jediná. Britská zdravotnícka asociácia uvádza, že „informácie sú základom efektívnej a kvalitnej starostlivosti zameranej na pacienta. Takáto starostlivosť správne zohľadňuje pacientov ako partnerov v starostlivosti, posilňuje ich schopnosť samostatne riadiť svoj stav podľa potreby, mať lepšie pochopenie svojho zdravia alebo choroby a robiť informované rozhodnutia týkajúce sa liečby“. 

Niečo ako informačné materiály o chode oddelenia však neexistuje. V dennom pláne sú zaznačené časy (fun fact: na oddelení nie sú hodiny) a aktivity, čo sa však skrýva pod ich názvami, nevedno. A tak som mohla zisťovať buď u spoluhospitalizovaných, čakať na to, čo príde, prípadne sa vypytovať sestričiek. Posledná možnosť si však žiadala nadľudsky vysokú frustračnú toleranciu. Odpoveď totiž buď neprišla, alebo prišla, ale štýlom, ktorý dával jasne najavo, kto stojí na akej priečke v hierarchii tohto malého vesmíru so zamknutými dverami.

Občas sa zamýšľam nad tým, aký je cieľ takejto hospitalizácie. Možno by bolo fajn si ho povedať pri príjme. Je to iba nastavenie alebo zmena liečby a nič viac? V poriadku, no bolo by fér o tom vedieť. Je to aj podpora v tom, aby sa sem človek tak rýchlo nevrátil? Tam už pokrivkávame. V čase mojej hospitalizácie bolo navyše vydané opatrenie, ktoré obmedzovalo aktivity, pri ktorých sa pacienti a pacientky stretávajú, a tak liečba pozostávala z ležania a brania liekov. V štandardnom režime sú počas pracovných dní súčasťou hospitalizácie aj tvorivé dielne. Britské štandardy však napríklad hovoria, že zmysluplné aktivity by pre pacientov a pacientky mali byť k dispozícii sedem dní v týždni, a to nielen medzi 9. a 17. hodinou.

Mimochodom, viete, ako si vybaviť PN? A viete, ako si ju vybaviť na uzavretom oddelení? S tým by hospitalizovaným mala pomôcť sociálna sestra. Vy však neviete, kde je, a či vôbec existuje, ešte ste ju nevideli a možno ju rovnako ako ja za dva týždne hospitalizácie vôbec nestretnete. Mne sa všetko podarilo vybaviť vďaka ochote lekára a absolvovanému štúdiu sociálnej práce, v opačnom prípade by ma čakali opletačky so Sociálnou poisťovňou. 

Vybaviť si PN však nie je definitívna výhra, najmä ak spočiatku neviete, aká suma vám po mesiaci príde na účet. Mne nestačila ani na uhradenie nájmu a základných životných potrieb. Našťastie mám okolo seba ľudí, ktorí mi pomohli, nemá ich však každý. Najmä v tom vnímam úlohu sociálnej sestry, ktorá by s vami mala prejsť vaše možnosti a pripraviť vás na to, čo príde po návrate domov.

Kde hľadať ľudskosť. A kde nie

Po pár dňoch a niekoľkých plačoch si zvyknete. Nájdete si niekoho, kto vám ukáže, čo kde je a ako to tu funguje. Tak isto ako to jemu či jej ukázal niekto predtým. Človek je predsa len tvor sociálny, a tak uzatvárate koalície. Vymieňate cez balkón cigy za sladkosti. V neposlednom rade však vymieňate kontakt. Ľudský, presne taký, na aký nemá personál oddelenia čas alebo náladu. Tvoríte malé neformálne podporné skupiny a pomáhate si, ako sa dá. To vás drží pri živote a ako-takom zbytku mentálnych kapacít. 

Možno sa už aj máte trochu lepšie. Chceli by ste vymeniť pyžamo za niečo, v čom sa budete cítiť ako človek. A možno by ste si dokonca dali mejkap. To však ešte netušíte, že tým vzbudíte pohoršenie. Kamarátka mi priniesla tiene, nech sa dám trochu dokopy, aspoň vizuálne. Všetko, čo vám niekto donesie, vám skontrolujú. Dobrý scenár je, že si to bez komentára zbalíte naspäť a odnesiete na izbu. Ten druhý je taký, že vás sestrička vysmeje, načo sa, preboha, chcete parádiť. Na nič. Zrazu máte pocitovo štyri roky a mama vás načapala, ako si skúšate jej rúž.

Niekedy zjedia sestričky na raňajky vtipnú kašu a akože zo srandy vám povedia niečo, čo vás zraní. Mne napríklad to, že si mám nájsť chlapa, ktorý ma dobre „ojede“, a bude po probléme. Haha, nezasmiala som sa, ale ďakujem za radu, veľmi empatické. Dúfam, že ju paušálne neponúkajú aj pacientkam, ktoré sú preživšími sexuálneho násilia.

Veci, ktoré som opísala, nie sú žiadna tragédia. Nešla som na operáciu a nevyoperovali mi nesprávne oko. Ani mi nikto z personálu vulgárne nevynadal. Aj tak mám však vždy, keď idem okolo nemocnice, mravčenie v tele a pocit, že ako spoločnosť sa nikdy nedostaneme k prijatiu duševného zdravia ako niečo podstatného, kým ani len na psychiatrickom oddelení nebude vytvorené prostredie, kde sa ľudia cítia prijatí a pochopení.

Momentálne sa na Slovensku hovorí o reforme psychiatrickej starostlivosti. Zo svojej skúsenosti môžem povedať, že jej základným kameňom by mala byť empatia. Zdravotnícky personál je prepracovaný, neohodnotený a nemotivovaný. Liga za duševné zdravie vo svojej správe Východiskový stav duševného zdravia na Slovensku konštatuje (od str. 72) celkový nedostatok personálu v tejto oblasti, s čím je spojené jeho preťaženie. Rozumiem tomu, títo ľudia však stále majú vo svojich rukách zdravie a život nás ostatných. V čase, keď som ako sociálna pracovníčka aktívne pracovala s klientmi a klientkami, pravidelne som absolvovala supervíziu, aby som vo svojej práci čo najmenej ublížila im i sebe. Dúfam, že podobná prax raz bude súčasťou aj psychiatrickej a celkovo zdravotnej starostlivosti. Je totiž veľmi potrebná.

editovala SOŇA GREGOROVÁ korektúra SOŇA GREGOROVÁ