napísala MIRKA URBANOVÁ ilustrovala JANA LEŇOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 20. januára 2022.

S očami krtice žmúrim na obrazovku svojho vintage smartfónu a prostredníctvom návykovej appky sa počas Black Friday medzi 869 svetrami snažím nájsť ten jeden. Taký, ktorý sa oplatí, pretože: je najkrajší, z najlepšieho materiálu, má najlepší cost per wear a naše vyhliadky do budúcnosti sú dlhodobé. Srdce mi bije silnejšie ako zvyčajne, potia sa mi dlane, moja laická sebadiagnóza znie: compulsive buyer, po slovensky nákupná maniačka. Vyrovnávam si stresovú hladinku z každodenností, chcem nahradiť kortizol dopamínovou nákupnou vlnou. Po asi tridsiatich minútach, siedmich osrdiečkovaných vyvolencoch, šiestich následných vyraďovacích kolách a na základe takmer nemožných štandardov ho mám. Podľa mojich odhadov by náš vzťah mal trvať minimálne sedem šťastných a naplnených rokov, je dokonalou kombináciu alpaky a trochy umelého vlákna. Je dostatočne farebný, aby rozžiaril moje šedé dni za počítačom, a zároveň vďaka širokému pruhovanému vzoru dostatočne decentný, aby nevyzeral ako recesia, regres do detstva či role nešťastnej hrdinky romantickej komédie. Zľavnený dvakrát minimálne o šesťdesiat percent. No aj tak stojí stodesať eur. Na sklade je už iba posledný kus v mojej veľkosti! 

Sveter mám v košíku asi ďalšie tri dni, no nekúpim si nakoniec nič – ani milené šortky z bio bavlny zlacnené na šesť eur, ani módny topík za päť eur. Táto scéna sa opakuje s rozličnými položkami vo všetkých ročných obdobiach a s rovnakou emocionálnou intenzitou straty toho, čo som nikdy nevlastnila. Je to vlastne ako taký rozchod s vylepšenou verziou môjho potenciálneho nového ja. Som však zároveň ghosterka a vyghostovaná. Prečo (si) to robím?

Asi vás neprekvapí, že aj napriek tomuto správaniu je môj šatník plný rozmanitých kusov z mojich tínedžerských liet až po aktuálnu tridsiatku. Aj keď moja hmotnosť fluktuuje v rozpätí desiatich kíl, oblečenie sa mi akosi prispôsobuje a vzniknutý nový „strih“ považujem za nový štýl. Môj každodenný životný štýl však (hlavne) pekné veci ničí, pretože ich akčným tempom vláčim všade. Spolu sa energicky potíme friškým tempom pešo, vystresovane v cestnej premávke na bicykli a príležitostne sa vysaunujeme v mestskej hromadnej doprave. Sedíme na lavičkách a obrubníkoch, na tráve či na zemi. Divím sa, že sa mi za tie roky ešte nepodarilo sadnúť si znova niekam do hovna. Ako decku sa mi to stalo pri sánkovačke na sídlisku. V novom modrom baloňáku s kvetinovým futrom, ktorý ušila moja mama. Horšie ako to pošmyknutie a pád už-viete-kam bolo to, že sa tak stalo s odevom, na ktorý bola mama strašne hrdá. Aj teraz mi krúti tvárou od bolesti a trápnosti a zároveň ďakujem čoraz ohľaduplnejším psíčkarom/kám. Nemám teda príležitosť a asi ani schopnosť správať sa ako „dáma“, no moja výchova a povolanie ma do toho tlačí. A teda aj do nákupu vecí na reprezentatívne príležitosti, ktoré sú v protiklade s mojou upachtenou dennou realitou. Nechcem vyzerať primárne báječne, no môj outfit by mal mať istú úroveň a dotyk funkčnosti. Celkom sa mi osvedčili čierne lesklé superhero(ine) legíny. Legíny ale priťahujú uslintané poznámky, a tak mi patriarchát v nás pokazil aj tento plezír. Moje lodičky zas pravidelne morduje bratislavská dlažba, plávajúca deravá podlaha. 

Pri výbere oblečenia som okrem toho nepriamo profesionálne poznačená. Moja babka pracovala ako šička v Ozete v Topoľčanoch a bývala neďaleko „mesta obuvi“ Partizánskeho, po večeroch na dôchodku usilovne štrikovala a háčkovala. Moja mama, jej dcéra, ktorá mi celé moje detstvo šila oblečenie podľa Burdy, je zas samozvaná kontrolórka kvality, ktorej zrak sa primárne upiera na úroveň materiálu a spracovania. Okrem cenovky sa vždy pozerá na ceduľky vnútri oblečenia a obuvi so zložením s podobnou vážnosťou, ako sa športujúci ľudia pozerajú na zloženie proteínovej tyčinky. A vyhýba sa plastom aspoň tam (mojich rodičov by som označila za generáciu balených sixpackov minerálok, generáciu obaľujúcu veci vo vrecúšku do ďalšieho vrecka, pre istotu). Aj keď je na trhu pretlak lacného oblečenia, to naozaj kvalitné sa nestalo dostupnejším pre široké masy. Preto cenovka aj tak zohráva veľkú úlohu. Pravda je taká, že na kvalitné, eticky ušité aka drahé oblečenie v jeho plnej cene jednoducho nemám(e). Aj dobrý kus sa po nejakom čase obnosí, nedá sa nosiť stále dokola, a keď jeho kúpa zožerie značnú časť domáceho rozpočtu, tak to asi nie je najetickejšia voľba voči sebe samej. My dve s mamou teda fashion  revolúciu neurobíme, hoci ja veci swapujem alebo nosím do zodratia či zožratia moľami (aj tie zdedené po nej). Obe rady hľadáme vo výpredajoch a zdá sa mi, že sme to vo svojich hlavách trochu nepremyslene povýšili na cnosť, ba až súťaž. A potom človek ľahko prestrelí hlavne pri kvantite. Ona sa zamierava na značky pre strednú triedu, ja zas ako správna mileniálka prekutrávam eticky uvedomelejších výrobcov a sekáče. Občas však spravím kiks a potom mi roky lezie na nervy nakrivo ušitá nohavica na rifliach z HMka, ktoré mi však sedia na zadku najlepšie, a tak ich nosím. Aj keď na Slovensku máme tie výpredaje radikálnejšie než napríklad v Rakúsku, ostáva u nás aj radikálnejší textilný odpad. Takéto nakupovanie je veľká skúška flexibilnosti v robení kompromisov. A práve tí menej majetní majú oveľa väčší výcvik, predprípravu, ktorú môžu zúročiť aj v obchode – pretože si nikdy nekúpia niečo, čo z nejakého dôvodu (farba, zvláštny strih) nebolo už zlacnené. Všímam si, že aj ten jazyk, ktorý používam, je plný ekonómie, disciplíny a prehreškov voči nej. Je poznačený mojím pocitom viny a snahou o pokánie z pozície súčasnej spotrebiteľky.

Ešte na základnej som si rozdiel medzi odevmi kúpenými v rozličných obchodoch či medzi značkami ako symbolom statusu nejak silno neuvedomovala. Kastovanie som skôr vnímala pri sladkostiach, to bol môj väčší záujem. Čudovala som sa, keď si moje sesternice odtrhávali pásik na teniskách, aby mal ten adidasovský počet. Bože, koľko ich malo byť? Tri palosky! Raz sa mi na Miletičke zapáčilo tyrkysové pólo tričko s číslom, ktoré bolo (našťastie iba krátko) vtedy v móde. Prvýkrát sa mi v škole stalo, že ma spolužiak vysmial, že som „socka“, keď nakupujem na Milde. Inokedy sa mi smiali aj za iné „prehrešky“ voči high fashion, ale to ma až tak netrápilo. Pohotová reakcia na prvú zmieňovanú situáciu by asi bola, že prečo to ten dotyčný vie, odkiaľ to je. Osvietená reakcia by asi poukázala na nevhodnosť jeho komentáru ako takého – ohľadom štýlu druhého a poukazovania na jeho sociálny status. A prečo je to vôbec problém nemať na drahé handry. Ja som ho však pravdepodobne iba defenzívne poslala do riti. Odvtedy, hoci som to tričko stále mala rada, som sa nevedela zbaviť strachu, že ma niekto znova takto „demaskuje“. V diskusiách o móde mi chýba poznámka, že vnútorného motýľa nenecháš tak ľahko zažiariť v horľavých krídelkách z polyesteru. A keď, tak nie nadlho. Kultivované oko vie rozoznať akryl, bavlnu či kašmír na prvý pohľad a chtiac či nechtiac zaraďuje. Môže to však robiť aj potichu a pre seba, bez unáhlených záverov, pretože okrem ekonomického hľadiska či vkusu je výber oblečenia čoraz viac spojený so starostlivosťou o planétu.

Moja hranica bolesti v eurách pri nákupe odevov a obuvi je pohyblivá a závislá aj od toho, či ide o nový tovar alebo kus zo sekáču. Dnes sa však aj pred sekáčmi stojí v rade a ja som okrem compulsive aj impulsive a za pár minút mám prehrabané všetky stojany, čiže na pandemické čakanie nemám trpezlivosť. A tak znova scrollujem, aj keď viem, že by som nemala, pretože aj doručenie nákupu je environmentálna záťaž a veľká časť vrátených online objednávok končí nakoniec na smetisku. Preto prehnane neobjednávam a nevraciam, iba po gin-tonicu (ha-ha). Desí ma počet high-end outfitov použitých vo videoklipoch a praktiky veľkovýrobcov oblečenia a obuvi nezávisle od značky. Aj jedinečný kus kabelky bol keď nie šitý, tak pravdepodobne aspoň farbený za zlých podmienok. Internetom kolujú celé dokumenty o ničení životného prostredia nezodpovedným konaním odevných producentov, aj keď naoko je základ z ich reťazca výroby prírodný (napr. výroba viskózy). O vykorisťovaní v odevnom priemysle sa nemusíme rozprávať iba v súvislosti so zahraničím, stačí si pozrieť inzeráty, ktoré ponúkajú prácu šičkám a krajčírkam/om na Slovensku. Keď mi babka hovorí, aký má dôchodok, chápem, prečo všetkým štrikovala svetre, kým vládala. Cena jej práce na trhu bola nízka, no vedela vytvárať veci, ktoré mali oveľa väčšiu hodnotu. Akú hodnotu má pre nás dnes naše oblečenie? Viem, že nemáme čas naštartovať šijacie stroje po mamách a babkách, ale aspoň kvantita kúpeného oblečenia sa dá obmedziť aj priznaním si, že veľa nákupov nám slúži primárne pre psychické upokojenie. Že je to dudel pre naše vystresované ja, ktoré túži po dobrých hormónoch a po pochvale okolia, po zaradení sa do skupiny, ktorá je našou ašpiráciou. Vypľuť ho je ťažké, ale Matka príroda sa nám poďakuje. (A, samozrejme, treba zmeniť aj systém, ale chápeme sa.) Diera z FOMO a pocitu prázdnoty, ktorú si vybíjame na fashion hauloch, sa dá vyplniť aj kreatívne. Napríklad koníčkom, pre ktorý netreba ďalšie kusy „špecializovaného oblečenia“, či vypísaním svojich myšlienok do feministického newslettra, ktorý sa neštíti ani tém spojených s prežívaním našej každodennosti.

Disclaimer: Autorka sa žiadnym spôsobom nepovažuje za odborníčku na danú oblasť, potenciálnu influencerku a ani aktivistku.

editovala MICHAELA KUČOVÁ korektúra SOŇA HRÚZIKOVÁ