napísala ZUZANA KOMAROVÁ
ilustrovala BARBORA IDESOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 30. marca 2017.

Bolo to niekedy koncom minulého roka, keď som sa snažila spojiť so ženskou stránkou svojho vnútra. Tak ako muži potrebujú pivo, futbal/FIFU a iných chlapov, tak aj my občas potrebujeme ženskú spoločnosť, ktorú nám Kim Kardashian svojimi „inteligentnými“ myšlienkami, našpúlenými perami alebo len presne cieleným marketingom v časopisoch proste nedá. Po dlhom hľadaní niekde medzi hippie a feminizmom som to spojenie nakoniec našla vďaka šesťtýždňovému ženskému semináru o menštruácii (z jeho anglického prekladu mi vznikla „divoká maternica“). 

A tak som sa pár pondelkov stretávala v kruhu žien rôznych národností, ktorý viedla jedna veľmi výnimočná žena čerstvo presťahovaná z Londýna naspäť do Prahy. Skupinu som tvorila ja-Slovenka, Češka, Austrálčanka na pokraji tehotenstva, Líbyjčanka a Švédka. Celkom multi-kulti zloženie, no pocity z prvej menštruácie sme mali celkom rovnaké, až na Líbyjčanku, v rodine ktorej to bolo medzi piatimi sestrami úplne prirodzené, očakávané a oslavované. Medzi nami ostatnými prevažovali hlavne pocity hanby, ktoré väčšinu z nás sprevádzajú až do menopauzy.

Ďalej už zachádzať nebudem a vlastne ani nemôžem, na začiatku seminára sme si totiž sľúbili, že všetko, čo tam rozoberieme, zostane len medzi nami. Zhrniem teda vlastné ponaučenia a vnímania.

Počiatky a poučenia
Je všeobecne známe, že všetko sa to začína niekedy v období ranej puberty, keď sa jedného najmenej očakávaného dňa z dievčaťa údajne stane žena. Áno, mohol by sa z toho stať krásny prechodový rituál, na ktorý ale my európska civilizácia zvysoka kašleme. Niekde dievčatá oslavujú a tancujú, iné zase dostanú od otca riečne perly, no a niekde im astrológ podľa dátumu prvej menštruácie predpovie ich budúcnosť. V niektorých rodinách si dievča vyberie v obchode krásne červené šaty (na znak začínajúceho ženstva) a celý deň strávi so ženami – zn. voľný program.

Ja som však nemala nič z toho, a preto to v 28 rokoch chcem dohnať scrollovaním Asosu a nových kolekcií v obchodoch. Stále hľadám svoje červené šaty a svoje ženstvo. Chcem mať SVOJ deň, aj keby to malo byť o 20 rokov neskôr (alebo asi len počkám, kým sa sýto červená a bordová zas dostanú do „módy“).
Myslím si však, že som si nikdy poriadne neuvedomila, že som už ženou, a stále keď sa mi páči niečo s mašličkami/výšivkami/obrázkami, dostáva sa mi názorov, že je to detinské a ja už na to nemám vek. Nič to, mám v paži. Nebola ceremónia, nie je dospelosť!

Takisto som sa naučila, že písať si menštruačný diár je celkom sranda. Keď to periodicky opakujete niekoľko mesiacov, začnete tam vidieť veľmi mysteriózne veci a nejako sa s nimi po čase aj stotožníte, čo vedie k spokojnejšiemu životu.
Tak napríklad (uvádzam moje prípady):

• Tri, štyri dni pred menštruáciou by som zošrotovala všetko, čo má náznak sladkosti. To nič, že na posedenie doslova zožeriem malinovú Študentskú pečať a že mi je zle, prekyslene a sladko, no nejaká malá Zuza to tam v mojom vnútri potrebuje. Naučila som sa, že najdôležitejšie je nevyčítať si to, lebo viem, že je to len fáza, ktorá prejde, a po zvyšok mesiaca sa budem postiť ako pustovník na raw tyčinkách a na kakaový rez od Sedity ani nepomyslím (čo je, samozrejme, len chabé klamstvo).
• Pár dní pred menštruáciou sa mi snívajú katastrofické sny. Áno, také, z ktorých sa potom spamätávam ešte celý deň. Jeden mesiac som mala sen, že do Prahy prišli teroristi a ja som sa im skrývala na povalách domov, ďalší mesiac bola nad mojím rodným Prešovom apokalyptická čierna búrka a my sme išli autom na pizzu. Tiež si pamätám snové cunami v Thajsku, keď vlna padala na presklenú reštauráciu a ja som sa skryla pod stoličku. Samozrejme, že sa mi nič nestalo.
• Po menštruácii príde akoby jar a ja mám zrazu chuť obliekať sa farebne (taktiež nájdené v poznámkach), a pred ňou by som sa zas obliekala ako sivá myška. Nenápadne, s dominanciou voľných strihov, najlepšie v sivej a čiernej.
• Vypočítala som a rovno sa mi to aj v knihe (viď nižšie) potvrdilo, že približne v období ovulácie a po nej chcem tvoriť! Nemusí to byť zásadne ľudský život, ako by sa pri žene môjho veku a objemov čakalo, ale chcem tvoriť. A čo tvorím? Tak napríklad pečiem. Naposledy som maľovala skriňu. (Hádajte – na akú farbu? No predsa na menštruačnú červenú. A ani som si to neuvedomila!) Ďalej pletiem koberčeky zo starých nastrihaných tričiek, kreslím nápisy na tričká a takisto rada nakupujem staré nábytky. Žena sa vraj v tomto období zahniezďuje a robí všetko pre teplo domova. Veď nech, hlavne, že po pár dňoch celé zahniezďovanie pominie, a doma ostane len neporiadok, omrvinky a kartónové šablóny mi obhrýza králik Pilar.

Podobných vecí by som vedela menovať celkom dosť, ale chcem sa sústrediť na tú najpodstatnejšiu: samotnú menštruáciu. Takisto si môžete prečítať knihu od Mirandy Gray Rudý Měsíc. Tá vám všetko vysvetlí oveľa inteligentnejšie, než to dokážem ja.

Keď zostupuje bohyňa Kali
Túto časť som si zo seminára odnášala úplne nadšená. A síce, každá z nás má v sebe počas menštruácie indickú hinduistickú bohyňu Kali. Ak to voľne preložím, je v podstate ozvenou divokej a panenskej nezávislosti v každej žene. Je vykreslená ako bohyňa so štyrmi pažami: v jednej ruke má meč a v ďalšej démona, ktorého zabila. Jej náušnice pochádzajú z mŕtvych tiel a náhrdelník má zdobený ľudskými lebkami. Jej oblečenie tvorí v podstate len opasok vyrobený z mužských rúk a jazyk má nebezpečne vyplazený. A oboma alebo jednou nohou stojí na svojom manželovi. Výklad týchto zobrazení sa, samozrejme, rôzni, keďže Indovia v minulosti asi radi hrali hluchý telefón.

My ženy v podstate nie sme menštruujúce hysterky, ale sme bohyne. Nikoho už nemusí zaujímať aké. 😉 V európskych zemepisných šírkach sa bohyňa Kali rodí z neumytého riadu či partnerovej neschopnosti čítať naše myšlienky a signály. Nemá objektívne základy, funguje skôr ako spojenie a výbuch hormónov.

A ako to v praxi vyzerá? Priateľ príde zo služobky večer domov a rovno ide s kamarátom na lezeckú stenu. Vráti sa o pol desiatej večer a ja, celá zmenštruovaná, ležím na gauči a pozerám Gossip Girl. Medzitým sa do telefónu naňho osopím, že bez červeného vína nech sa domov ani nevracia, a zložím. Frajer nechápe, čo urobil zle, a nesie mi víno v snahe urovnať celú situáciu. Namiesto toho sa dočká hádky a ohňa na streche, lebo VČERA som mu vraj dovolila ísť liezť rovno po návrate zo služobky a teraz som naňho z ničoho nič odporná. No môj zlatý, ale ja som predsa včera ešte nemenštruovala!
Logiku za tým nehľadajte. Ďalšie príklady už myslím netreba, iste ich má každá mnoho.

Aj Natalia Oreiro „to“ dostala
Dnešné dospievajúce dievčatá sa pozerajú na reklamy na vložky Always, kde je toľko klamstva, ako v teleshoppingu nebohého Horsta Fuchsa. Po prvé: menštruačná krv NIE JE MODRÁ!!! A nie, počas menštruácie sa nemusíš tváriť, že sa nič nedeje, a rovno k tomu v žiarivo bielych šortkách sebavedome vyhráš aj futbalový zápas! A o.b reklama zase ukazuje, ako sa máš počas najhorších bolestí hollywoodsky usmievať, veď napokon máš predsa gynekologičkou navrhnutý štupeľ, ktorý ťa izoluje od všetkých problémov. (Mimochodom, vedeli ste, že kedysi ešte 14-ročná Natalia Oreiro robila reklamu na o.b?)

Slovo na záver
Najdôležitejšia vec na tejto menštruačnej problematike je kvalitná komunikácia a propagácia. Ale kto má čas niečo také komunikovať a propagovať, keď ešte stále žijeme v maskulínnom svete naplnenom hriešnou hanbou, že menštruovať je nevkusné a treba to tajiť? Ja každému v mojom živote dávam už asi rok* najavo, že prvý deň menštruácie proste home officujem na gauči a nemám záujem o žiadne spoločenské interakcie. Ak si nemyslíte, že je to normálne, mrknite do iných kútov sveta.
A dokonca som si do mobilu stiahla appku MyDays, kde si viem skontrolovať, čo kde ako prečo s kým načo a odtiaľ si priebežne moje stavy posielam aj na email.

Moja výbava vyzerá nasledovne: jedno balenie Merci čokoládiek/Mozartove gule/marcipán (a aj keď som na paleo diéte, tak nech ju čert berie), fľaša červeného vína, tabletky proti bolesti, vitamíny – železo a kyselina listová, Pilarov kožúšok, seriály Gossip Girl/Royals/Girls a alchemilkovo-ľubovníkový čaj. A keď už ani jedno z toho nezaberá, tak si dopomôžem domácou slivkou. To je istota.

Napokon, každá a každý z nás je nahraditeľný a svet už ten deň či dva počká. A ja mám aspoň energiu na ďalší mesiac, pretože všetky náročnejšie vybavovačky outsourcujem alebo presuniem na neurčito, no a občas zmizne sám od seba aj ten neumytý riad v kuchyni či ponožky pod gaučom (kam, to už netuším).

Potom to všetko na mňa znova spadne. Teda, až kým opäť nezaklope bohyňa Kali na moju maternicu.

*Viem, v 28 rokoch je to troška neskoro, ale aj ja som vyrastala pod rúškom menštruačnej hanby.