napísala SOŇA HRÚZIKOVÁ
ilustrovala MARTU

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 4. mája 2017.

Celú noc som sa triasla – najskôr od zimy a potom od strachu. Analyzovala som každý zvuk, či toto šuchnutie prišlo odo mňa, z vedľajšieho stanu, kde spali moji kamoši, alebo zvonku, či je to len vietor alebo sa ku mne rúti medveď, diviak, pes, ktorý roztrhá stan, ako predjedlo zožerie klobásu, ktorú mám v batohu vedľa seba, a potom aj mňa, menštruujúcu a vystrašenú. Srdce mi divoko búchalo, bála som sa tak, ako naposledy v útlom detstve, tma a samota bola opäť neznesiteľná.

Účasť na našej dlho plánovanej výprave som chcela ukončiť hneď po prvej noci vonku. A potom o trištvrte na šesť niekto zatriasol mojím stanom a povedal rázne Dobré ráno!, prezipsovala som sa von a tam stáli dvaja mestskí policajti. Pýtali sa, odkiaľ sme, kam ideme, či nám v noci nebola zima, skonštatovali, že začína pršať a že teda stanujeme na národnej kultúrnej pamiatke rovno pod kamerou, ehm. A ja som sa bála o svoj mladý život!

Ospravedlnili sme sa, rozlúčili sa (týmto dodatočne ďakujeme za ústretový prístup) a začali sme baliť. To, že ani D. a Š., s ktorými sme sa počas Veľkej noci vydali na Štefánikovu magistrálu, sa nevyspali, že počas noci na seba pridávali ďalšie vrstvy oblečenia bez hrejivého výsledku a že rovnako bojujú s váhou svojich batohov, zmiernilo moje plány zísť dole do Brezovej pod Bradlom a počkať na prvý autobus do Bratislavy. Oukej teda, pôjdem a uvidím, kam to nevyspatá a s ťažkou marhou na chrbte dotiahnem.

E8
Štefánikova magistrála spája Bratislavu s Brezovou pod Bradlom po hrebeni Malých Karpát. Na jeden šup sa dá odkráčať na Trnavskej stovke, odbehnúť si ju môžete v rámci Štefánik trail. Je súčasťou Cesty hrdinov SNP, ktorá vedie naprieč celým Slovenskom až do Duklianskeho priesmyku. Celý čas sa ide po červenej, označená je takisto ako E8 – je totiž súčasťou medzinárodnej turistickej diaľkovej trasy vedúcej z Írska do Turecka.

O tom, že skúsime prejsť Štefánikovu magistrálu, sme sa začali baviť na jeseň. Posledného pol roka sme takmer každý víkend trávili v malokarpatských lesoch, postupne sme zvyšovali dĺžku trás, s D. sme sledovali pravidelné športové akcie v Lidli a postupne vymieňali rifle a mestské batohy za funkčnú výbavu. Teraz beháme po lesoch v rovnakých nohaviciach aj bundičkách, ako sa na správny turistický oddiel patrí. Kazí nám to iba jej priateľ Š., ktorý stále nedá dopustiť na svoje hnedé menčestráky.

Sto kilometrov Štefánikovej magistrály sme sa rozhodli prejsť za štyri dni veľkonočného víkendu v smere z Brezovej pod Bradlom do Bratislavy. Z hlavného mesta sme autobusom vyrazili vo štvrtok poobede, prespali sme na Bradle (somári) a v piatok ráno sme sa vydali na cestu. Expedíciu sme nakoniec ukončili o 47,5 kilometra ďalej v nedeľu ráno na Amonovej lúke, odkiaľ sme zbehli na autobus do Plaveckého Podhradia.

Je tady ticho, klid
Ísť na túru v skratke znamená pozrieť do mapy, vybrať si bod A, trasu presunu do bodu B a v teréne sa už len držať príslušnej farby turistického značenia, ktoré je v našej hornatej krajine fakt premakané, a sledovať rozcestníky. Mať dobrú obuv, oblečenie v tenkých vrstvách, náhradné tričko a ponožky v batohu, dostatok vody a jedla bohatého na energiu. Pri viacdňovej turistike bez nocľahu pod strechou sa k tomu pridáva stan, spacák, karimatka. Celý čas ma fascinovalo, že všetko, čo by sme mohli potrebovať, nesieme stále so sebou, že v priebehu pár minút vieme kúsok lesa alebo lúky zmeniť na miesto, kde sa v rámci možností pohodlne najeme teplého jedla a vyspíme sa. A ráno zase všetko zbaliť, vyložiť na chrbát a ísť ďalej. Miesto sprchy mať vlhčené obrúsky, miesto hrebeňa čapicu. Asi som objavila čaro nomádskeho života. Bez srandy.

Ísť na túru znamená odkráčať slušný počet kilometrov s batohom na chrbte v teréne, ktorý sa s tým občas nemazná, kopce sú strmé, povrch pod nohami často zradný a nebezpečne klzký a odmeny v podobe výhľadov nie sú vždy zaručené. Predovšetkým to však znamená byť v lese. Les je super, v spojení s chôdzou poskytuje ideálne podmienky na upratanie si v sebe, vyriešenie šitov alebo aspoň rozchodenie vnútorného nepokoja. Na túto výpravu som sa však vydala v čudesne pokojnom období, takže v hlave nebolo veľmi čo riešiť. A keby aj náhodou bolo, asi by neostal na nič priestor, všetok ho zabrali pocity fyzické. Udialo sa mi jedine to, že pod váhou marhy na chrbte a všetkej tej bolesti som strácala jemnocit a drsnela som. Cítila som zvláštnu nevraživosť voči tým, čo niesli menšie bremeno, voči všetkým voňavým turistom, ktorí si po sviatočnom obede vybehli na kopec s malým batôžkom z najbližšieho parkoviska. Čo vy viete o živote a ako sa vôbec opovažujete zapotiť sa, myslela som si. A potom – múry ticha a samoty boli stále hrubšie, tretí deň som sa musela premáhať, aby som sa vôbec zapojila do nejakej debaty.

Až kým neprišiel večer, samozrejme; to sa z drsňáčky stávalo malé ustráchané dievča. Keď sme po prvých tridsiatich kilometroch postavili stany v naozajstnom lese, mala som čo robiť, aby som premohla plač. Žiadne kamery, len my, divočina a nepredvídateľné zvieratá. Pred tým, ako som zaliezla do stanu, som za všeobecného pobavenia zvyšku výpravy behala po lese s neľahkou igelitkou, v ktorej bolo všetko moje jedlo, a hľadala som strom, čo ju do rána udrží. Ďalšiu noc na Amonovej lúke, ktorá síce bola na stanovanie ako stvorená, no zároveň bola celá rozrytá od diviakov, strávili moje potraviny v bezpečí na posede. Na tom, že mi ich prípadní poľovníci bez hanby môžu všetky zjesť, mi záležalo menej ako na tom, aby ma v noci neprišiel oňuchávať žiaden diviak. Áno, viem, je to celé smiešne a takéto opatrenia sa robia len tam, kde sú medvede. Tento iracionálny strach bol však silnejší ako ja a všetky ubezpečenia mojich kamošov. Jednoducho som sa bála. A druhú noc vonku, keď potraviny v mojej tesne blízkosti konečne nepredstavovali žiadne lákadlo pre krvilačné líšky, veveričky a srnky, som (aj vďaka nesmiernej únave) celú noc spala ako v bavlnke.

Len nezomrieť od hladu
Zlomom našej výpravy bola tretia noc. D. mala celú trasu rozplánovanú do etáp od piatku do pondelka. Prvú sme zvládli a dokonca sme prešli o pár kilometrov viac – na mieste, kde sme mali podľa plánu skončiť, sme nemohli postaviť stany. Boli sme však úplne vyčerpaní a v sobotu ráno sme sa zobudili ubolení. Navyše boli pred nami hneď ráno Záruby, najvyšší vrch Malých Karpát, a deň sme mali ukončiť v Sološnickej doline za Vápennou, ktorá je tretia najvyššia v tomto pohorí. Síl ale už bolo menej, preto sme druhý deň ukončili skôr a rozhodli sme sa, že v nedeľu ešte niečo prejdeme a pôjdeme domov, buď zo Sološnice, alebo to potiahneme až k Zochovej chate. Po treťom prespaní vonku sme však nakoniec zamierili do najbližšej dediny – väčšinu noci totiž pršalo, ráno bola zima, a aj keď D. by ešte pokračovala ďalej, zdalo sa mi, že sme zo všetkého nejakí otrávení. A hlavne – aspoň môj batoh vážil stále skoro rovnako ako na začiatku expedície.

Keď som si ho spočiatku dávala na chrbát podobne ako Reese Witherspoon vo filme Wild, hovorila som si, že už čoskoro to bude lepšie, zo zásob jedla bude rýchlo ubúdať, batoh bude ľahší. Nestalo sa; s jedlom som to totiž neuveriteľne prehnala. A to som mala iba snacky a obedy, všetky suroviny na opulentné večere a varič, na ktorom sme ich pripravovali, niesol vo svojom batohu Š. Na každý deň som mala nachystaný bohatý balíček, dokonca som ich mala označené štítkami s názvom jednotlivých dní. Nakoniec som však svoj piatok dojedala ešte v sobotu o štvrtej. A to som sa do likvidácie proviantu nútila, aby gramy z batohu ubúdali, v skutočnosti by mi na celú výpravu stačila možno tretina zásob.

Nabudúce si určite vezmem menej jedla (a budem myslieť na to, kde po ceste sa bude dať kúpiť, čo som tentokrát úplne odignorovala) a viac vody. A viac oblečenia! Niekoľko mesiacov som nakupovala tričká, mikiny, legíny, bundy, mysliac si, ako to všetko teraz využijem a počas expedície budem v každom okamihu vhodne oblečená. Nakoniec všetko ostalo doma a tri dni som bola v jednom tričku a jedných nohaviciach, lebo do batoha sa mi okrem spacáku a bufetu toho už veľa nezmestilo. Luxus prezliekania sa som si dopriala iba pred spaním. Prežiť sa to dalo a okrem prvej noci som už nemrzla, aj tak som občas zatúžila po iných a menej prepotených kúskoch.

Som bábovka
Dá sa to však považovať iba za malý diskomfort, s ktorým človek na niekoľkodňovej túre musí rátať. Čo však bolo treba naozaj prekonávať, bola bolesť. Doposiaľ som s podobne veľkým (40 litrov, ale bez problémov by som nabalila aj väčší) a ťažkým (nemám doma váhu, ale odhadom tak 300 kíl) batohom nikam nešla. Dala mi zabrať už cesta z domu na autobusku, a potom každý jeden krok. Bolelo netrénované telo, bolel skoliotický chrbát, boleli nohy. A čo bolo prekvapením – pri zostupoch ma veľmi intenzívne bolelo ľavé koleno. Rovnako nečakané a nepríjemné bolo to, že som sa pod váhou batoha nevedela poriadne nadýchnuť.

Topánky a ponožky však slúžili, otlaky som našťastie nemala. A veľkou pomocou pri chôdzi boli aj turistické palice, vďaka čomu sa všetka záťaž dala zvládať. Nie že by našu expedíciu premenili na príjemnú prechádzku, ale kráčala som. Oveľa dlhšie, ako som si na začiatku myslela. Na spirite mi však ubral kliešť, ktorého som si v sobotu večer našla pricucnutého na pravej paži. Pinzetou v ľavej ruke som ho bez zaváhania vybrala, nie však celého, ako inak. A aby to nestačilo, v pondelok po návrate, keď sa malo všetko vrátiť do pôvodného stavu, som sa zobudila s ukrutnou bolesťou hlavy sprevádzanou nevoľnosťou. Moje telo mi zvykne dávať podobné migrénoidné signály, že má niečoho dosť, tak som ho poslúchla a väčšinu dňa som prespala. Ešte aj na ďalší deň som sa však cítila ako po opici – fungovala som tak na 30 percent, bola som slabá, motala sa mi hlava. Nedobehla ma svalovica ani únava priamo v teréne, vlastné limity som si mohla do sýtosti vychutnať dodatočne.

Bolo by super prejsť celých sto kilometrov Štefánikovej magistrály na jedenkrát a dať si to potom do životopisu alebo aspoň na Facebook. Takisto však bolo super v polovici cesty naposledy zbaliť batoh a bez výčitiek sa vybrať domov. Čo sa mňa týka, žiadne sklamania naša expedícia nepriniesla, ego v tomto prípade s veľkým rešpektom ustúpilo pred prírodou a pred telom. Nevrátila som sa ani osvietená a ťažšia o dve kilá životných právd. Zistila som jedine to, že baterka v telefóne vydrží omnoho dlhšie s vypnutými mobilnými dátami. Bolo to však výborné samoštúdium, ktoré prinieslo poznanie, aká som, ako reagujem, čo neviem a čo nepotrebujem prekonať.

Snívam o ďalších expedíciách. O lese, nových zvlnených pohoriach, výstupoch, výhľadoch, kilometroch, o značení prejdených trás do mapy, o živote obsiahnutom v batohu. A o dňoch ukončených vždy na horskej chate; nočného dobrodružstva v stane uprostred divočiny mi už stačilo, tým som si istá.