napísala MICHAELA PAVELKOVÁ ilutrovala MICHAELA MIHALYI

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 6. augusta 2026.

Neholím sa niekoľko týždňov. Nohy a pazuchy mám chlpaté už celé mesiace. Keď zafúka, cítim, ako mi vietor nadvihuje chĺpky na lýtkach a v podpazuší. Tento pocit mi nie je nepríjemný, naopak, zdá sa mi, že fyzicky vnímam svoje telo, jeho súčasť, ktorej som sa systematicky a cielene roky zbavovala. Sedím spotená v letnej horúčave pri ľadovej káve na terase plnej ľudí, pozerám sa na svoje odhalené nohy a snažím sa zistiť, či sa mi hnusia. Zdajú sa mi trochu iné, akoby mi nepatrili. Vždy som ich udržiavala hladké, najmä v lete, keď ich mohol ktokoľvek vidieť. Zrazu vyzerajú inak, sú nepravidelne obrastené jemným tmavým porastom. Premýšľam a pozorujem, či ma niekto sleduje rovnako zblízka. Zaujímajú niekoho moje chlpy? Vidí ich vôbec niekto? 

Všetci sa pozerajú zvnútra

Som disciplinovaná, poslušná, udržiavam svoje telo podľa vzorov, ktoré nasávam celý život. Prehovárajú ku mne cez sociálne siete, médiá, kultúru, bilbordy, filmy, porno, jednoducho sú všade. Žena má byť oholená, čistá, pekná, hladká, je to hygienické, hovorí mi internalizovaný patriarchát. Je to nekonfliktné, neotravuje to, nevyrušuje, teší oko, je hot, atraktívne, neporušuje pravidlá, ako má vyzerať ženská rodová príslušnosť. Žena má byť proste oholená. Bodka. Na praktickú funkciu chlpov na tele sa veľmi nehľadí.

Teraz síce nie som bez ochlpenia, ale čo ak chcem byť? Umožňuje diktát oholenosti vlastnú preferenciu a nezávislosť? Je všetko vnútri v mojej hlave hlučnejšie ako ja sama? Cítim sa v pasci a ostalo mi len challengovanie, skúmanie vlastných pocitov, úvah a ich zaznamenávanie. Uvedomujem si silu hlbokého usádzania patriarchálnych vzorcov do tiel tak, ako ich opísal na príklade tzv. symbolického násilia sociológ Pierre Bourdieu. V dôsledku stelesnenia tohto násilia v nás už nepremýšľame, prečo ženy sedia s prekríženými nohami a muži manspreadujú, jednoducho to berieme ako súčasť našich životov. Lenže tieto prejavy súvisia s rodovou nerovnosťou, ktorá sa do nás vpisuje, ukladá do prežívania našej telesnosti. Považujeme chlpy na ženách za nechutné a odporné? Sú neženské? Môžeme sa spytovať, čo to vôbec ženskosť je a prečo je zadefinované, že žena nerovná sa chlp – aj keď je fyzicky a prirodzene jej súčasťou. Ženskosť a k nej priradená nechlpatosť sú vymyslené patriarchálne koncepty na kontrolu ženských tiel a žien samotných. Má vôbec chlp rod? Nechcem naň nahliadať cez kategórie mužskosti a ženskosti. Odmietam toto binárne segregovanie. A ak sa rozhodnem vzdorovať týmto predstavám a očakávaniam, prestanem sa holiť, robím to, čo naozaj chcem, alebo len protestujem proti útlaku? Ešte nemám odpoveď.

Skúmam najskôr svoje chlpy

Zatiaľ asi protestujem a skúmam, či sa môj protest premení na stav, ktorý mi je milý a autentický. A ako dlho v ňom budem chcieť ostať. Lebo veci sú fluidné a moja odolnosť proti tlaku okolia je tiež nestála. Veľa mojich kamarátok je oholených, len máloktorá je chlpatá – a tak akosi predpokladám, že ľudia nemajú radi chlpy. Aby som sa vyhla ich potenciálnym hodnotiacim pohľadom, radšej im bez vyzvania vysvetľujem, že s chlpmi experimentujem a že som sa vo svojom diplomovom projekte rozhodla pozrieť na tému zneužívania telesného ochlpenia v rámci rodového poriadku, ako aj rasizovaných predstáv o čistote a špinavosti tiel. Zatiaľ som len na začiatku a skúmam iba seba. Chcem sa však pozrieť aj na to, ako chlpy prežívajú ľudia rôznych rodov, etnickej príslušnosti a farby pleti. Ašpirujem na intersekcionálnu rodovú analýzu, no v tejto chvíli zbieram len prvé poznatky o sebe samej. Všímam si, že v rámci obranného mechanizmu som sa v konverzáciách s kamarátkami obrala o možnosť sledovať, či taktiež pozorujú moje chlpy. Zabránil mi v tom strach z možného nekomfortu spôsobeného hodnotením, v jeho tolerovaní nie som dosť vycvičená. Zatiaľ chcem rozprávaním o chlpoch a ukazovaním chlpov na verejnosti protestovať proti kapitalistickému patriarchátu, ktorý mi predáva drahú ideu o nevyhnutnosti hladkého ženského tela a nežiadúcosti ochlpenia na mojom rodovo čítanom tele.

Estetizujem?

Premýšľam nad hĺbkou vrytosti mýtu krásy, keď sa rozhodujem, k akým topánkam sa mi chlpaté nohy najviac hodia. Lepšie budú vyzerať v martenskách na platforme ako s teniskami. Môj vycvičený algoritmus na sociálnych sieťach mi prezentuje, že chlpy na nohách si môžem rôzne učesať a vlastne ich tak skrášliť. Nie je mi jasné, ako tento fenomén interpretovať. Je estetizovanie chlpov do ornamentov rozšírením tradície mýtu krásy alebo subverziou voči hladkosti, fucker do tváre partiarchátu? Kto si vôbec môže dovoliť takúto subverziu a kto nie? A nemám teraz na mysli len rodovú ekonomickú nespravodlivosť v podobe ružovej dane na depilačné produkty pre ženy, ale aj otázku uvedomenia si svojej pozície v rámci spoločnosti a privilégií. Napriek tomu, že sa na chlpy na ženách všeobecne patriarchát a kapitalizmus pozerajú cez prsty a s odporom, ešte medzi nimi aj vyberajú – pre bielu ženu zo strednej triedy je pravdepodobne jednoduchšie protestovať a hrdo reclaimovať chlpy ako napríklad pre rómsku ženu. Aj ja si uvedomujem rodový útlak, ktorému čelím, ale zároveň tiež svoje privilégium 37-ročnej bielej ženy zo strednej triedy, pre ktorú je vzdorovať o niečo ľahšie.

Debré chlpatú nelíže

Keď som hovorila o tlaku okolia, nemyslela som len systémy útlaku a svoje kamarátky. Pri čítaní Love Me Tender od Constance Debré mi uviazlo v mysli, že so ženou, ktorá je chlpatá, nemá orálny sex. Píše, že si myslí, že ju nelíže práve „vinou chĺpkov“. Debré explicitne netvrdí, že sú jej chlpy odporné, no niektoré sexuálne praktiky pre ich prítomnosť jednoducho robiť nebude. Môžeme si klásť otázku, nakoľko ide v jej prípade o hlas zvnútorneného patriarchátu. Priviedlo ma to však aj k úvahám, do akej miery mám brať vo svojom intímnom živote preferencie partnerstva. Pretože je v poriadku, keď ma niekto odmietne, lebo nie som oholená. Zároveň je tiež v poriadku sa neoholiť z vlastného presvedčenia alebo vzdoru, no potom treba počítať s možným odmietnutím orálneho sexu alebo vôbec sexuálnej intimity ako takej. V takom prípade musím premýšľať nad tým, čo preferujem ja, či svoje chlpy, alebo sexuálne zblíženie. To je ale iba jeden z možných scenárov, iný môže priniesť absolútne prijatie bez telesného podmieňovania. Debré mi ukazuje, že experiment s chlpmi môže ovplyvniť môj sexuálny život.

Rozpustené  

Čím dlhšie som svoje pubické ochlpenie nechávala rásť, tým viac bolo utláčané nohavičkami. Po ich vyzlečení som mala podobný bolestivý pocit, ako keď si po celom dni rozpustím vlasy z vrkoča. Nakoniec som sa rozhodla, že zvolím komfort a chlpy zastrihnem, nie oholím. Pristúpila som na kompromis sama so sebou, cestu pohodlia. Stále som chlpatá a experimentujem ďalej, ale bez bolesti a útlaku spodnej bielizne.

Som chlpatá feministka

O feministkách koluje v spoločnosti predstava, že sú chlpaté. Poznám veľa feministiek, ktoré sa holia. Aj ja som sa holila, bola som zároveň feministka a vyhlasovala som, že som sa tak rozhodla sama. Myslím, že som sa pri tomto vyjadrení do istej miery mýlila. V tele hlboko vrytý a sociálne zdieľaný systém rodovej nerovnosti má v rámci rozhodovania silné slovo. Neviem, aký podiel som na tomto rozhodovaní mala. Ak som si niekedy myslela, že plný, dnes hovorím, že to bol omyl. Myslím si, že rovnako plný ho nemám ani v súčasnosti, keď som sa rozhodla neholiť. Dnes som stále feministka, len som chlpatá. A úprimne – niekedy myslím na to, že by som sa najradšej oholila. Iné dni som zas najšťastnejšia, že mám svoje chlpy. Pozerám sa na ne a hovorím si, že sú môj politický statement, moje vyjadrenie toho, čo si myslím o patriarcháte.

editovala MIRKA URBANOVÁ korektúra MICHAELA LABODIOVÁ