napísala EVA MÉSZÁROSOVÁ ilustrovala ALEXANDRA JUST
Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 3. júla 2025
Je to už dobrých pár rokov, čo cítim prevažne odpor k novým vynálezom, technickým vychytávkam, číselným analýzam. Nezaujíma ma názor umelej inteligencie. Som doslova vyhorená zo všetkých technológií, informácií, dát, faktov. Prakticky to jediné, čo ma momentálne zaujíma, sú vzťahy, psychológia, emócie, mäkké zručnosti. Nebolo to však vždy tak, veľkú časť života som strávila skôr opačne.
Moji rodičia boli vychovaní spôsobom, že akýkoľvek prejav emócií bol vnímaný negatívne. Prejaviť ich kdekoľvek bolo buď priamo neslušné/nevhodné, alebo minimálne trápne, určite však zbytočné. Rovnako vychovávali mňa s bratom. Treba byť za každých okolností rozumná, racionálna, rozvážna, pokojná – tieto vlastnosti boli u nás doma oslavované, považované za prejav múdrosti a šikovnosti.
Presne takýto racionálny, pokojný a emočne nečitateľný bol môj otec aj brat (nenarodil sa taký, pamätám si ho ešte s emóciami, ale postupne sa mu takým podarilo stať, výrazne úspešnejšie než mne). Asi aj preto – okrem všadeprítomných náznakov patriarchálnej spoločnosti – som vtedy pripisovala tieto žiadané a „úspešné“ vlastnosti skôr mužom. Prišla som k záveru, že keď pochopím tento „mužský“ svet a budem sa snažiť byť, premýšľať, vtipkovať ako oni, budem v živote úspešnejšia, budem to mať ľahšie – minimálne s mužmi. A tí mi (nielen ako heterosexuálnej žene) prišli ako „tí dôležitejší“.
Môj „mužský svet“
Popri ženských románoch ako Búrlivé výšiny, Jana Eyrová či Anna zo Zeleného domu som ako malé dieťa paralelne čítala verneovky, Tarzana, Huckelberryho Finna. Neskôr som začala vyhľadávať knihy, ktoré napísali mužskí autori a boli do istej miery autobiografické, aby som sa „dostala“ do mysle mužov, aby som pochopila, ako premýšľajú a konajú. Ak budem ako oni, prijmú ma lepšie, myslela som si. Všetko technické, teda pre mňa „mužské“, som sa prácne snažila pochopiť, aby som držala krok „so všetkým dôležitým“. Naučila som sa hrať ich mocenské hry. Smiala som sa ich nihilistickým vtipom, lebo pre mňa boli „sofistikované“. Neskôr som sa s nimi štverala na vysoké kopce, liezla po skalách, pretekala sa s nimi v adrenalínových zážitkoch. Učila som sa čoraz lepšie argumentovať, priniesť vždy fakty, čísla, dáta, hlavne žiadne emócie – to (muži okolo mňa) nemali radi.
Netvrdím, že ma mnohé z týchto „mužských“ vecí úprimne nebavilo robiť – robila som ich určite sčasti aj preto, že ma to prirodzene zaujímalo aj bavilo. No viem, že miera dôležitosti, akú som im pripisovala, bola neprimeraná a neopodstatnená.
Môj „ženský svet“
Zároveň som sa v detstve venovala všetkému ostatnému, čo sa vtedy vnímalo skôr ako „ženské veci“ – tancovala, chodila na dramatický krúžok, socializovala sa a intenzívne riešila vzťahy okolo seba. Bavilo ma spájať ľudí, hľadať mosty aj medzi zdanlivo nezlučiteľnými skupinami, zaujímala ma psychológia, čítala som o nej veľa kníh. Ale týmto činnostiam som nepripisovala rovnakú dôležitosť ako tým „mužským“ – boli to „len veci, ktoré ma bavia“. Nevidela som, že to bolo pre mňa to najdôležitejšie. To, čo mi šlo najlepšie, najľahšie a s radosťou. Pohŕdala som týmito svojimi koníčkami a dokonca som trochu pohŕdala chlapcami, ktorí sa niečomu podobnému venovali tiež – tak veru nemal vyzerať „ozajstný chlap“.
Aj vďaka cieľavedomému potlačeniu svojich tvorivých a sociálnych talentov a vlastností, v ktorých som prirodzene vynikala, a intenzívnej práci na svojich vedomostiach, racionalite, precíznosti a schopnosti neustálej analýzy som nakoniec dosiahla kariéru, o ktorej som kedysi snívala. Pomohlo mi to zabezpečiť si nadpriemerné finančné ohodnotenie, ktoré mi dnes umožňuje presne takú mieru samostatnosti a nezávislosti, akú som vždy chcela. Nehovorím ani, že ma moja dnešná práca nebaví. Zároveň ma však moje mnohoročné podceňovanie (lebo veď to predsa viem prirodzene) mäkkých zručností, práce s emóciami, s vlastným egom a so vzťahmi okolo mňa stálo viacero vzťahov a prinieslo mi v istom období priam neznesiteľnú mieru samoty. Môj prirodzený záujem o svet umenia a kultúry taktiež veľakrát ostával smutne nenasýtený. Neuvedomovala som si dôležitosť rovnováhy medzi IQ a EQ, medzi silou súperenia a moci a silou porozumenia a súcitu, medzi schopnosťou racionálneho úsudku a schopnosťou počúvať intuíciu.
Superženy
Dnes okolo seba vidím čoraz väčšie množstvo žien, ktoré sa postupne naučili pribiť klinec, vŕtať do steny, vymaľovať detskú izbu, navrhnúť si v SketchUpe kuchyňu, pracovať s desiatimi rôznymi systémami na počítači, priniesť vlastným autom nábytok z Ikey a poskladať ho bez pomoci kohokoľvek ďalšieho. Často zastávajú vysoké pozície vo firmách, vyjadrujú sa k zložitým analýzam, rokujú, argumentujú, naučili sa byť (rovnako) nekompromisné, analytické, priame a „bez emócií“ (ako muži). Pozorujem okolo seba „superženy“, ktoré sa naučili zvládať úplne všetko: rozprávať, myslieť, pracovať tak, aby získali rešpekt a spoluprácu „mužského“ sveta. Následne prídu domov a riešia úplne iný balík problémov, ktoré sú dnes ešte stále vnímané ako „tie ženské“ – zložité vzťahové a emocionálne situácie pri deťoch, partnerstvách, priateľstvách, rodine, upratujú, čistia, varia, riešia logistiku chladničky aj plánovanie dovolenky.
Ženám sa podarilo ukázať sebe samým aj celej spoločnosti, že sú schopné prakticky čohokoľvek, čoho sú schopní muži. Vyštudovali náročné školy, vedia s mužmi rokovať na vysokých pozíciách vo firmách, v politike, vedia operovať, cestujú po celom svete a leteli do vesmíru, dobiehajú mužov v športových výkonoch a v umení už nie sú len objektmi pre mužských tvorcov. A mohla by som pokračovať ešte dlho.
Aj keď k objaveniu skrytých – ešte donedávna vnímaných ako čisto mužských – talentov a schopností ženám naprieč históriou určite dopomohli (nie vždy nutne vítané) širšie spoločenské či súkromné okolnosti, k mnohému sa nepochybne dostali tiež preto, lebo ich to jednoducho bavilo, zaujímalo, boli zvedavé a stálo im to za cenu obrovských obetí v podmienkach, ktoré boli pre ne omnoho nevýhodnejšie než pre mužov. Nešlo preto nikdy (len) o to, že by niečo chceli niekomu dokazovať. Boli len rovnako zvedavé, šikovné a tvorivé ako muži – „ich“ svet (či už vedy, lekárstva, dobrodružstva, politiky, umenia, alebo neviazanej zábavy v akomkoľvek zmysle) im prišiel rovnako zaujímavý ako mužom, chceli doň patriť tiež. To som vždy, z rovnakých dôvodov, chcela aj ja.
Supermuži?
Ako veľmi však zaujal mužov či celkovo spoločnosť náš „ženský“ svet? Z nejakého dôvodu sa vlastne my všetci a všetky nezdáme rovnako fascinovaní tým, čo štandardne považujeme za doménu žien. Čím som staršia, tým menej rozumiem tomu, prečo to tak je. Vychádza mi z toho len, že naša spoločnosť toto všetko jednoducho nikdy nesledovala dostatočne. Inými slovami, ešte stále o tých všetkých každodenných hrdinských výkonoch (napríklad rodičovstva, výchovy, emočnej podpory, upratovania, opatery…) vedia len tie a tí, ktorí ich priamo robili a robia. Pre ostatných akoby boli neviditeľné. Priznám sa, že nestať sa matkou, neviditeľnými by mnohé z nich ostali pravdepodobne aj pre mňa. Ale prečo? Lebo sa za to neudeľujú žiadne oficiálne ocenenia? Lebo sa za to často neplatí žiadna mzda? Lebo sa o tom ešte stále hovorí nepomerne málo? Ako sa za tie isté roky, keď sa štandardne mužské roly či schopnosti rozšírili na iné rody, podarilo spoločnosti ukázať, že rovnako ľahko sú dnes zastupiteľné aj tie typicky ženské?
Vidím zatiaľ len veľmi málo mužov, ktorí by sa pretekali v tom, ako nám/sebe ukážu, že vedia prebaliť dieťa, uspať ho, vyriešiť súrodenecký spor, umyť okná, navariť večeru, pochopiť vzťahový konflikt kolegýň, ktorý má vplyv na finančné výsledky firmy, zastať sa šikanovaného kolegu. Vedieť sa porozprávať pri pive s kamarátom/kamarátkou aj o osobných veciach, aktívne sa starať o svoje priateľstvá. Ešte stále bežne nevidíme, že sa usilujú zorganizovať dovolenku pre šesť rodín či sledovať všetky notifikácie na troch profiloch svojich detí na Edupagei a na všetkých triednych/krúžkových/komunitných whatsappových skupinách. Naučiť sa vyznať vo svojich emóciách a pracovať s nimi inak než arogantným či hnevlivým prejavom. Vedieť umyť kúpeľňu, pritom počúvať o dcérinom konflikte v škole a skúšať syna z malej násobilky. Pochopiť absolútne kľúčovú dôležitosť vzťahov okolo nás a byť schopný vyhľadať psychologickú pomoc, ak sa zdá, že v nich zlyhávame, pustiť ego a otvoriť sa viac všetkému, čo sa skrýva za ním.
Nie, nejde tu o akúsi súťaž ženských a mužských stereotypov a o to, kto koho vie lepšie napodobniť či dobehnúť. Za mňa rovnocennosť mužov a žien a celý feminizmus nikdy nebol o tom, aby ženy dokázali svetu, že sú rovnako dobré ako muži. Myslím si, že to má byť o pochopení, že všetko to, v čom sú dnes ako prirodzene schopné vnímané skôr ženy, je pre spoločnosť úplne rovnako dôležité a malo by byť úplne rovnako oceňované ako všetky tie „prirodzene mužské“ schopnosti. A že ujať sa ktorejkoľvek z týchto schopností môže ktokoľvek, komu sú autenticky blízke a je v nich dobrý/dobrá.
Na ceste k superľuďom
Chcela by som týmto pozvať všetkých mužov a vlastne celkovo spoločnosť (vrátane seba) k väčšej zvedavosti o „ženský svet“. Verím, že by sme tak zistili, že napríklad bližšie preskúmanie nášho vnútorného sveta a emócií môže byť rovnako adrenalínové a zábavné ako preteky na formule. Že staranie sa o dieťa na rodičovskej dovolenke je presne také inšpirujúce a vzrušujúce, ako vie byť aj nudné a náročné – úplne rovnako ako práca v office. Ale hlavne, zistili by sme, že vôbec nejde o nejaký čisto ženský svet. Možno by sme boli prekvapení, koľko podobností s „mužským svetom“ by sme našli v tom „ženskom“ a naopak. A bolo by to tak preto, lebo je to len jeden svet, náš spoločný, ľudský, v ktorom žijeme. Akurát niektorí z nás nedostali včas (ak vôbec) tie správne kľúče k všetkým bránam doň.
Vidím však čoraz viac, že sa to v skutočnosti už deje. Chodím už druhý rok do encounterovej sebarozvojovej skupiny a som absolútne fascinovaná, keď tam počúvam mužov rozprávať o svojich pocitoch, strachoch, stresoch, traumách, pochybnostiach a neistotách, ako ich vidím plakať a následne sa nebáť pozrieť nám ženám priamo do očí aj po týchto „odhaleniach“. Lebo pochopili, že keď sa nám ukážu vo svojej zraniteľnej polohe, nijako pred nami nestratia zo svojej mužnosti. Práve naopak, budú pre nás odvážnejšími než kedykoľvek predtým.
Vidím čoraz viac otcov na rodičovskej dovolenke, mužov chodiacich na kurzy rodičovstva, ale aj na rôzne koučingy, mužské kruhy, terapie, jednoducho mužov, ktorí pochopili, že hlbšie nazretie do vecí často onálepkovaných ako „ženských“ vie byť pre ich svet nenahraditeľne obohacujúce, rovnako ako skúmanie „mužského“ sveta pre ženy.
Vidím aj generáciu Z, ktorá mi v tomto dáva obrovskú nádej. Počujem svojho sedemročného syna, ako mi hrdo rozpráva, že hovoril spolužiakom, že sa mu môže páčiť ružová farba, aj keď je chlapec, a nenechal sa odradiť, ani keď mu povedali, že klame. V takýchto momentoch sa mi aspoň o trochu uveriteľnejšie sníva o spoločnosti, ktorej sa raz podarí dosiahnuť ozajstné ekvilibrium, spojenie „mužského“ a „ženského“ sveta natoľko, že tieto stereotypné pomenovania už viac nebudú v našich slovníkoch.
editovala MICHAELA KUČOVÁ korektúra VIKTÓRIA DUBOVICKÁ