Minuloročné radosti 2024

napísala MICHAELA KUČOVÁ ilustrovala MARTU

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 2. januára 2025.

Prelom rokov v Kurníku už tradične patrí pripomenutiu si toho, čo nám v uplynulých dvanástich mesiacoch prinášalo radosť, čo sme zažili, objavili, uvedomili si. Tentoraz sa o svoje rekapitulácie podelili Tímea Krauszová, Gréta Čandová, Jana Juráňová a Katarína Poliačiková. 

Tímea Krauszová, redaktorka v Closeri, moderátorka podcastu Rutina

Nový džob, nová pozícia a nová dekáda. Tak by som zhrnula svoj rok 2024.

V decembri som oslávila tridsiate narodeniny, a to na párty s tridsiatimi pozvanými v priestoroch tanečnej školy, v ktorej sa učím pole dance, a, samozrejme, aj vlastným vystúpením.

Hecla som sa napriek hanbe, napriek zraneniu z tréningov, napriek strachu a napriek tomu, že v tanci nie som profíčka. Lebo ešte nechcem ustrnúť, tridsať fakt nie je veľa a ja sa nechcem prestať učiť a robiť nové veci. 

Ešte neviem, ako to na štyridsiatke tromfnem, ale som otvorená návrhom.

V tomto roku som začala pracovať v novom lifestylovom magazíne Closer. Píšem o vzťahoch, sexe a sexuálnom zdraví, ale venujem sa aj témam, ktorými žije mladá generácia.

Komentujeme popkultúru, robíme ankety priamo v uliciach a píšeme o tom, o čom inde veľmi nepočuť. Som hrdá, že som súčasťou tohto tímu, a veľmi ma teší, že médiá s dlhoročnou tradíciou na Slovensku vnímajú, že k mladej generácii treba prehovoriť priamo a bez poučovania.

V tomto roku som začala tiež moderovať svoj prvý podcast. Rutina sa venuje kráse a biznisu s ňou, rozoberáme v nej trendy a mýty, vysvetľujeme, ako fungujú kozmetické produkty či estetické ošetrenia, a nebojíme sa kritizovať klamlivý marketing či nebezpečné dezinformácie. Vypočulo si ho už takmer dvestotisíc ľudí, je to prvý podobný novinársky (teda nezávislý) koncept v krajine a som z toho „happy jak dva grepy“.

Moje súkromie je s prácou úzko prepletené. Lifestylová novinárčina mi dáva možnosť stretávať zaujímavých ľudí, chodiť na filmové festivaly, uvádzačky nových produktov či módne prehliadky. A tak v roku, keď je ministerstvo kultúry jedno veľké fiasko, môžem prežívať kultúrnu všehochuť len vďaka ľuďom, ktorí to ešte nevzdali. Ďakujem vám!

Tento rok končím s pocitom vďačnosti za nové príležitosti, za blízke priateľstvá, ktoré vydržia aj zmeny kariéry, rodinného statusu či domácej adresy, a za ľudí, ktorí mi dovolia nahliadnuť do ich života a napísať o ňom. Je to vždy uzemňujúca skúsenosť.

Na záver pripájam pár odporúčaní na produkty či obsah:

Gréta Čandová, autorka, editorka a fotografka

Tento rok sa začal rande s kamarátom a obojstranným pripustením myšlienky, ktorú sme v hlave potajomky dlhšie prevaľovali, že skúsme. Vznikajúci vzťah prešiel do partnerstva a nedávno aj spoločného bývania. Bola som veľmi zvyknutá na samotu a single život, spoločná domácnosť s partnerom je pre mňa úplne nová skúsenosť. Počas premien a prehlbovania vzťahu sa veľa učím, a to od riešenia problémov, púšťania obáv súvisiacich s blízkosťou a narábania so svojou citlivosťou cez mnoho radosti a pokoja. Spolu s láskavými priateľmi a rodinou boli títo ľudia skrášľovačmi roka uprostred všetkého. Môj doktor mi na jar po troch rokoch vysadzoval antidepresíva s pokojnejším pocitom.

Podmazom a občas príliš určujúcim rytmom boli zdravotné ťažkosti a frustrujúce diagnostické pátranie, návšteva oddelení, testy, odbery, čakania, odmietania, zároveň ma obklopila nesmierna chápavosť od kolegovstva a priateľov, ktorí pri mojom nechcenom rušení plánov preukázali oveľa väčšiu empatiu ako ja voči sebe. Bivaky a náročnejšie prechody a viacdňovky sa teda nemohli konať, no tešila som sa každej menšej prechádzke a túre, keď boli lepšie dni. Počas tých som sa veľa presúvala vlakmi a autobusmi za prácou – za reportážami a rozhovormi, mnohé stretnutia ma veľmi inšpirovali. S ľuďmi, ktorí pracujú v kultúre alebo sú jej návštevníctvom a prišli podporiť protest Slovenská kultúrna pochodeň, v rôznych ďalších okresoch a pohoriach počas roka so značkárkami a značkármi, ktorí tvoria a udržujú naše trasy. Veľmi ma tešil aj rozhovor s Erikom Sikorom/Džumelcom, editovanie knihy o pešom prechode Európou, vnorenie do spomienok pri spolupráci na výstave o ôsmich rokoch KC Kláštor či fotenie pre kolektív Spolka a ďalší z ich dôležitých výskumov o bývaní. 

Filmy (vďaka, Kino Úsmev!) takmer nemožno vybrať, naposledy pred pár dňami zarezonoval Až na veky, z hudby zas možnosť zažiť koncert Patti Smithovej a klavírny koncert Fvck_Kvlta. Sprevádzali ma neraz tóny Golden Slumbers od Beatles, album Raptora Kocha Na potulkách, dojímala som sa pri Nekonečnom valčíku Jiřího Bulisa. Ešte veľmi dlho po dočítaní so mnou ostali Galapágy Kurta Vonneguta či Babička Ivany Gibovej.

Často neviem, ako si vytvoriť priestor na tvorbu alebo prácu, ktorá nezaplatí nájom ani jedlo, ale je pre nás osobne vyživujúca, ako ju dvadsiatykrát neodsunúť. Nemyslím to sebaľútostne, len ako fakt v mesiacoch, keď so stresom pozerám na stav účtu a všetko prerátavam. Podarilo sa ho trochu vytvoriť na rezidencii (tiež nová skúsenosť) na ostrove La Gomera a popritom som mala možnosť naučiť sa, ako si miestni prispôsobovali život v špecifickom teréne plnom strmých svahov a úzkych dolín. Úžasný spôsob komunikácie na diaľku – „pískací“ jazyk silbo gomero, ktorý je dnes súčasťou kurikula v miestnej škole. Alebo spôsob presúvania sa pomocou dlho trénovaných pohybov a palice, vyvinutý pôvodne pastiermi, salto del pastor. Jedinečné vavrínové pralesy a ich vlhkosť kontrastujúca so suchými svahmi mimo lesov, skrútené tvary stromov, machy z nich visiace a plápolajúce. Zo svahu na veternom vŕšku mesiac pozorovať oceán? Vietor taký silný a vytrvalý, že trval azda nekonečno dní, až sa akási ostražitosť vkradne do nervového systému. A potom ustal. Príznačnejšie miesto na čítanie knihy Heavens Breath: A Natural History of the Wind a skúmanie „vetrológie“, ako ju volám, si už asi neviem predstaviť. 

Jana Juráňová, prozaička, dramatička, prekladateľka a publicistka

Môj rok 2024 sa navlečie na šnúrku rovnako ťaživých olovených guľôčok, zaradí sa k tým, čo sme v ostatnom čase prežili: kríza za krízou ako rámec osobných životov. Rok 2024 bol teda jeden z tých ťažších a mne pri problémoch pomáha zamestnať si ruky aj hlavu, pravdaže, ak to nie je také zlé, že sa neviem sústrediť. Ale hovorievam si – nemá zmysel trápiť sa, sadni si a makaj, odreaguješ sa a ešte bude aj kus urobenej roboty. 

Na prvom mítingu proti Ficovej vláde vlani 13. decembra ma oslovila dramaturgička a režisérka Darina Abrahámová a na jej popud som preložila divadelnú hru A. R. Gurneyho Ľúbostné listy, ktorú v Prahe hrajú po slovensky Emília Vášáryová a Milan Kňažko v jej réžii. Na Silvestra 2023 som si márne zapchávala uši, a tak som zatiahla rolety a ten večer a potom ešte mnoho ďalších som trávila prekladom knihy Amelie Kelleyovej Gaslighting. Je to dobrá pomôcka pre kohokoľvek so skúsenosťou s manipulatívnou osobou a navyše je posilňujúca vďaka množstvu nápadov na psychickú samoliečbu. Ešte v roku 2023 som doprekladala a Slovart vydal knihu Margaret Atwoodovej Pani Veštba a v tomto roku som preložila a budúci rok vyjde od tej istej autorky v tom istom vydavateľstve zbierka poviedok Staré baby v lese. Popritom som konečne dokončila vlastnú knihu, ktorej zámer vznikol asi tak pred desiatimi rokmi. Rodinná oslava vyšla vo vydavateľstve Mladé topole. Od konca zimy 2023 do jari 2024 sme sa stretávali so spisovateľkou Janou Beňovou, ktorá si zmyslela, že so mnou urobí rozhovor. Boli to chvíle, ktoré mi ten rok presvetlili, tak ako aj stretnutia s ďalšími priateľkami a priateľmi. Rozhovor sme dokončili v priebehu roka a v decembri vyšla vo vydavateľstve Brak pod názvom Nerob s ňou rozhovor, je to feministka. Kniha Naničhodnica vyšla v maďarčine a podarilo sa mi prezentovať ju na knižnom veľtrhu v Budapešti. V temných časoch prvého roka súčasnej vlády som sa v Banskej Bystrici na podujatí Café Európa stretla so skvelými ľuďmi a „vypustila paru“ v rozhovoroch s nimi. A v ASPEKTE sme vydali dve skvelé knihy – od Alexandry Salmely 56, či?  a knihu rozhovorov Oľgy Gyárfášovej Ako sme žili v rokoch normalizácie  s desiatimi ženami, ktoré boli súčasťou alternatívneho opozičného spoločenstva v danom období v Bratislave. 

Mám na starosti svoju 91-ročnú mamu, takže sa kdekoľvek dostanem ťažko, a ak áno, tak nakrátko. Preto som nemohla zaletieť do Ríma na scénické čítanie svojej divadelnej hry Reality snov, ale aj tento rok som chodila na hodiny výtvarnej k Zuzane Homolovej a rovnako sa mi podarilo najmenej raz za týždeň ísť si zaplávať. Aj vďaka tomu sa mi podarilo dokončiť knihu poviedok, ktorá, ak vôbec, vyjde možno o rok pod názvom Malibu na Dunaji. 

Roky sa do seba vkliňujú a vkliesňujú, takže to, čo v roku 2023 vyzeralo nádejne, sa v roku 2024 skončilo, čo sa zdalo nemožné, prekvapivo rozkvitlo a čím som staršia, tým viac si uvedomujem, že to celé mám čoraz menej pod kontrolou. Ale zamestnať si ruky aj hlavu naozaj pomáha.

Katarína Poliačiková, vizuálna umelkyňa, autorka

Za uplynulý rok som vďačná, aj keď ma miestami poriadne poohýbal. Keď mi je ťažko, idem si sadnúť k Dunaju a dlho pozerám na vodu alebo sa uchýlim k overenej vete: Growth takes place in the dark – veď aj korene rastú v tme… A pritom mi napadá toto: odporúčam tešiť sa na (obzvlášť u žien tabuizované a nepopulárne) obdobie po štyridsiatke, pretože (aspoň u mňa) sú tie korene hlbšie a náročné veci sa preto ustoja ľahšie než kedysi. 

Napriek – alebo vďaka? – skúškam bol 2024 rokom, keď som naozaj (s)pokojne dosadla do toho, kým som a koho chcem mať nablízku. 

Uplynulý rok nás poriadne poohýbal aj spoločensky. Odkedy sme spolu v marci stáli pred Bibianou po odvolaní riaditeľky Zuzany Liptákovej, bol to kontinuálny pocit zlého tripu, z ktorého sa nie a nie zobudiť. A preto najdôležitejší link na úvod – ak vám to situácia dovolí, podporte iniciatívu Otvorená kultúra. Som tiež vďačná všetkým, ktorí iniciovali vznik K.O. – takých potrebných Kultúrnych odborov

Zásadné a radostné udalosti: napríklad, keď sme spolu s kamošstvom a rodinou našej priateľky umelkyne Katy Mach (1986 – 2018) na jej počesť zorganizovali performatívny večer MACH v bratislavskej A4. Živo si pamätám hrejivú energiu toho zimného večera a obrovskú radosť, keď sa to celé podarilo. MACH bude tento rok znova, stay tuned! 

Zásadná udalosť roka v osobnej rovine: moment, keď moja blízka priateľka a spolupracovníčka Eva Priečková náhle stratila svojho partnera Jessa. Naše priateľstvo sa za ten necelý rok transformovalo a utužilo. Skúmanie, čo znamená byť si nablízku v tých najnáročnejších, najzraniteľnejších momentoch, aké nás v živote stretnú.

Obdivujem, ako Eva odvážne kráča naprieč hlbokými vodami smútku a trúchlenia, ako o tom dokáže hovoriť nahlas a ako to prenáša do svojej praxe. Ak vás láka skúmanie vyjadrenia cez pohyb pod kvalitným a citlivým vedením, odporúčam zažiť Evu na niektorom z jej pohybových workshopov pod názvom Soft Core

Smrť je stále veľké spoločenské tabu, a keď sa objaví v našej blízkosti, mnohé*í sa cítime bezradné*í. Po postupnom odtabuizovaní témy duševného zdravia sa, zdá sa, ako spoločnosť posúvame ešte kúsok ďalej – dôkazom je vznik platformy Goodbye, friends!, ktorú veľmi oceňujem. 

V osobnej a tvorivej rovine bola pre mňa tento rok zásadná moja cesta do Japonska, kde som strávila dva mesiace. Ten pocit, že som konečne prišla domov

Velebím blízke priateľstvá. Tento rok to odhadujem asi na 500 hodín whatsappových hlasoviek vymenených s kamoškami. Nesmierna vďačnosť za to, byť videná a porozumená – bez hodnotenia. A že môžem byť nablízku, vidieť a porozumieť. Pri tom všetkom, čo sa deje vo svete, je priateľstvo zásadnou stavebnou jednotkou, posledný bezpečný prístav. Vážme si ich, starajme sa o ne. Tak ako každý vzťah, aj kvalitné kamošstvá sú z veľkej časti vedomá práca. 

Tento rok som si užívala malé festivaly robené s láskou, nasadením a kvalitne: banskoštiavnické n:ear a JAMA, bratislavský Less is Sound. Okrem silných kultúrnych zážitkov pre mňa ako hypersenzitívnu osobu predstavujú bezpečné prostredie, ktoré nemusím opúšťať predčasne pre úzkosť z prepodnetovania. 

Chcem tiež spomenúť aspoň zopár silných žien roka 2024 – keď sila znamená ozajstnosť, odvahu, empatiu či odhodlanie stáť pri a dať hlas tým najzraniteľnejším:

Gisèle Pelicot. Vďaka za jej obrovskú odvahu, verím, že posilnila mnohé a mnohých. The shame has switched sides je jedna zo zásadných viet roka 2024.

Ďalšie tri skvelé ženy sa objavili aj vo filmovom spracovaní, odporúčam: 

Film Prezidentka Mareka Šulíka. Film režisérky Kláry Tasovskej Ješte nejsem, kým chci být o českej fotografke Libuši Jarcovjákovej. A taktiež All The Beauty and the Bloodshed o americkej fotografke a aktivistke Nan Goldinovej. 

Tento rok bol rokom, keď sme sa pýtali Chatu GPT na partnerské vzťahy aj na to, čo variť. Tento rok sme zároveň prvýkrát sledovali genocídu v priamom prenose na sociálnych sieťach. A preto chcem spomenúť silný prejav Nan Goldinovej počas otvorenia jej retrospektívnej výstavy v Neue Nationalgalerie v Berlíne. Hovorila o genocíde v Gaze a Libanone, o zásadnom rozdiele medzi antisionizmom a antisemitizmom, o empatii a spoločenskej zodpovednosti. 

Ďalšie ženské hlasy, mladé, citlivé, silné, z ktorých úspechu mám radosť: Kvet Nguyen v knihe Všetko, čo nás spája a Adela Mede na svojom albume Ne Lépj A Virágra

Čoraz viac si uvedomujem vzácnosť a potrebnosť medzigeneračných stretnutí a rozhovorov. A ako málo (verejného) priestoru na ne v našej krajine máme. O to viac ma teší, keď nejaký vznikne. Napríklad aj u mojej kozmetičky pani Aleny v bratislavskej Dúbravke. Radšej to nepíšem ako tip, obávam sa vybookovaných termínov!

A nakoniec veta, ktorú mi – pre mňa vo veľmi náročnom momente – povedala moja výnimočná a múdra šesťdesiattriročná priateľka Maggie. Pamätám si moment, keď ju vyslovila, a už vo mne ostane navždy: Go with an open heart, not a demanding heart

Posilňujúca veta, ktorú posúvam ďalej – verím, že môže podržať v rôznych momentoch a kontextoch. 

korektúra VIKTÓRIA DUBOVICKÁ

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *