Za slobodnú Palestínu, zo Slovenska

napísala MICHAELA KUČOVÁ ilustrovala BARBORA IDESOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 25. septembra 2025.

Sledujeme, ako násilie voči palestínskemu národu eskaluje. Sledujeme ho naživo, pomedzi storky z dovoleniek, kávičiek, zo životných míľnikov. Sledujeme aj prevažné ticho slovenskej verejnosti, jej intelektuálnych a politických elít (a to dokonca v tom lepšom prípade). Vidíme to a zúfame si. 

To, čo sa deje v Gaze, sa nás týka. Žijeme v krajine, ktorá udržiava aktívne obchodné a diplomatické vzťahy so štátom Izrael, ktorý pácha genocídu. A predovšetkým sme zoči-voči tomuto utrpeniu cítiace bytosti. 

Možno si tiež kladiete otázku, ako s týmto súcitom, zhrozením či pocitom bezmocnosti naložiť. 

Aj na Slovensku máme množstvo príležitostí, ako sa zapojiť do pomoci Palestínčankám a Palestínčanom. O spôsoboch, ktorými sa snažia pomáhať, preto dnes hovorí šesť žien, ktoré tu majú domov. Zväčša konštatujú, že by chceli pomáhať viac, no ich aktivity a motivácie sú príkladom, že hoci každá a každý z nás má iné možnosti, nemusíme sa nečinne prizerať. 

Prečítať si môžete o pôsobení žien, ktoré o Gaze hovoria prostredníctvom svojej tvorby či informujú o nej svoje širšie publikum, hoci sa to nestretáva vždy s pochopením. Prinášame však tiež príklady „obyčajných“ žien, ktoré sa situáciu v Palestíne jednoducho snažia mať na zreteli pri každodennom fungovaní. Aj malé aktivity totiž zavážia, ak sa v nich spojíme. 

Snažiť sa, kde sa to dá

Na Slovensku množstvo práce v zasadzovaní sa o slobodnú Palestínu robí kolektív Včera bolo neskoro a práve jeho aktivity naše respondentky spomínajú najčastejšie. Zapájajú sa do rôznych protestov, pochodov, zbierok a petícií i do ekonomického bojkotu Izraela a pravidelných štvrtkových štrajkov. „Vo štvrtok sa snažíme v našej domácnosti nenakupovať a nerobiť vôbec žiadne platobné transakcie,“ opisuje grafická dizajnérka a ilustrátorka Saša Buricová (37). „V rámci ekonomického bojkotu značiek, ktoré podporujú Izrael alebo profitujú z okupácie (ako napríklad Reebok, Disney+, Coca Cola, McDonald’s atď.), sa snažím vyberať alternatívu. Napríklad chodíme do Orient potravín na Americkom námestí v Bratislave, kde nakupujeme niektoré potraviny z Juhozápadnej Ázie a tieto už potom nemusíme nakupovať v európskych reťazcoch.“ 

Kultúrna pracovníčka Lucia Zlochová (38) tiež verí, že ekonomický bojkot môže mať zmysel, keď sa zapojíme viacerí. Vo všeobecnosti by chcela robiť viac, snaží sa však aspoň o postupné kroky: „Zrušila som si napríklad predplatné médií, ktoré dehumanizujú obyvateľstvo Palestíny a šíria izraelskú propagandu. Namiesto toho sledujem palestínskych novinárov a novinárky a nezávislé médiá, ktoré informujú o dianí priamo z Gazy aj zo Západného brehu Jordánu. Už nevolím strany, ktoré odmietajú zaujať jasné stanovisko k porušovaniu medzinárodného práva Izraelom.“ 

Overené zdroje 

Luciu motivovala aj osobná skúsenosť s ľuďmi z regiónu, ktorí patria k tým najláskavejším, akých stretla. Spôsob, akým o nich informujú naše médiá, považuje za ohavný a jednostranný: „Nedávajú ľuďom z Palestíny žiadny priestor a nechávajú za nich a o nich rozprávať slovenských rasistov prezlečených za intelektuálov, prípadne ženy, ktoré sa do Izraela vydali, prinášajúce tendenčné, jednostranné pohľady na situáciu a šíriace izraelskú propagandu. Toto pokrytectvo bije do očí – pri Ukrajine by sa nepýtali agresora, čo si myslí o svojich obetiach, takisto by nešírili ruskú propagandu bez overovania faktov, ako to robia pri Izraeli.“

Informovanosť je vo všeobecnosti kľúčová. Laborantka Veronika Bošanská (30) hovorí o svojej skúsenosti: „Od októbra 2023 som dobiehala svoje veľké vedomostné medzery a strávila som mesiace denným počúvaním podcastov a čítaním článkov o histórii Palestíny. To síce nie je aktivita, ktorá by navonok spôsobila nejaký efekt, no pre mňa osobne je to prvý a nevyhnutný krok – viac porozumieť téme, aby som ju následne mohla prinášať medzi ľudí. Okrem šírenia postov na sociálnych sieťach, aby sa správy o Palestíne dostali aj k ľuďom z mojej bubliny, ktorí inak správy nesledujú, sa o tom snažím hovoriť v offline živote. Som vždy pripravená rozprávať sa s každým, kto je ochotný viesť so mnou dialóg a vypočuť si ,druhú stranu‘. Nemyslím si, že som niekoho inšpirovala zásadne zmeniť názor, ale určite som niekoľko ľudí ,donútila‘ pozrieť sa na palestínske obyvateľstvo aj z iného pohľadu.“ 

Veronika pôsobí v združení Znepokojené matky, ktoré situáciu v Gaze tematizovali tiež: „Podieľam sa na tvorbe obsahu pre sociálne siete, aby sme jednak verejne zadefinovali svoj postoj, ale najmä, aby sme napĺňali jeden zo svojich cieľov – motivovať bežných ľudí, rodičov, mamy, aby sa zaujímali o dianie vo svete, aj keď je zlých správ priveľa, a aby sa ozvali, keď sa deje bezprávie.“

Ak sa chcete v tejto problematike zorientovať, Lucia odporúča zdroje v slovenčine a češtine, kde sa dajú nájsť aktuálne informácie aj tipy na konkrétne formy pomoci: Včera bolo neskoroZa spravodlivý mier na Blízkom východe, noviny KapitálVoxpot ReportersAlarmLékaři bez hranicAmnesty International či Amnesty International Slovensko. Saša odporúča sledovať napríklad Middle East Eye, fotografa Motaza Azaizu, reportéra Motasema Mortaju, fotografa Wissama Nassara, aktivistku Yaru Abu Aatayazvláštnu spravodajkyňu OSN Francescu Albanese@doctorswithoutborders@globalsumudflotilla či @jewishvoiceforpeace. Katarína Janečková Walshe pripája tipy na dokumentráne filmy IsraelismWhere Olive Trees Weep, Anthony Bourdain – Parts Unknown: Jerusalem. V češtine a slovenčine sú dostupné aj viaceré knihy, Lucia spomína napríklad publikácie historika Ilana Pappého či reportážnu knihu Oči zasypané pieskom.

Pod čo sa podpisujeme

Ženy, ktoré sme oslovili, ako svoju hlavnú motiváciu k aktivizácii uvádzajú základné ľudské hodnoty, empatiu a neschopnosť nečinne sa prizerať utrpeniu v Gaze. Pre hudobníčku Veroniku Lečkovú Seppovú (33) bolo zlomovým bodom, keď videla, akým neprimeraným násilím na civilnom obyvateľstve reaguje Izrael na útok Hamasu po 7. októbri: „Vnímala som, že politici a političky v EÚ z toho vôbec neboli a nie sú verejne pohoršení. Zdalo sa mi to veľmi zvláštne, lebo reakcie pri invázii na Ukrajine pri útokoch na civilné obyvateľstvo boli v rámci EÚ úplne iné.“ Motivuje ju aj vlastná rodinná história: „Môj starý otec bol preživší holokaustu, celá rodina zo strany jeho matky zahynula v koncentračných táboroch. A teda som musela urobiť potrebnú prácu a doučiť sa podrobnejšie a do väčšej hĺbky dejiny vzniku Izraelského štátu a zmeniť v sebe naratív o Izraeli ako bezpečnej a zasľúbenej krajine pre pozostalých holokaustu a jedinej demokracii Blízkeho východu, ako som bola naučená po celé roky z domu a z učebníc. Taktiež pre nedostatočné informácie v slovenských liberálnych médiách stále ostáva v našej rodine medzi generáciou mojich rodičov a mladšou generáciou, ktorá čerpá informácie z iných internetových zdrojov, veľké nepochopenie a neporozumenie naliehavosti aktuálnej situácie. Dotýka sa ma to teda takto osobne, lebo cítim, že potomstvo Židov má hľadať pravdu a bojovať za to, aby sa niečo podobné ako holokaust neopakovalo iným ľuďom.“

Veronika sa zúčastňuje na propalestínskych protestoch a na jednom z nich aj vystúpila. V máji 2025 oslovila Včera bolo neskoro, aby jej pomohli vytvoriť petíciu pre parlament SR, ktorá bola formulovaná predovšetkým v mene umelcov a umelkýň. „Na Slovensku sme dovtedy nič také nemali, hoci genocída už trvala určite viac ako rok. Bol to pre mňa šialený pocit, že nemáš ani čo verejne podpísať, lebo všetkým je to buď jedno, alebo v prípade novinárstva sa boja. Keďže som videla, že v Českej republike reagovala umelecká scéna omnoho rýchlejšie ako u nás, chcela som prispieť aspoň niečím, keďže som cítila obrovský pocit bezmocnosti.“ Dnes sa možno pridať k výzve na žurnalistickú solidaritu aj k výzve Kultúrnych odborov na bojkot. 

Medzi hlasy, ktoré sa v slovenskom verejnom priestore za Palestínu angažujú najvýraznejšie, patrí výtvarníčka Katarína Janečková Walshe (37). V marci 2024 spoluorganizovala medzinárodný umelecký projekt Quilt for Palestine a odvtedy podľa vlastných slov robí, čo je v jej silách, v rôznych krajinách, kde pôsobí: „Predávame tričká a printy z tohto projektu a zbierame tak prostriedky pre palestínske rodiny. Zúčastňujem sa na protestoch, kdekoľvek sa nachádzam, hovorím o téme na svojich sociálnych médiách, bojkotujem značky, o ktorých viem, že podporujú vývoz a predaj zbraní Izraelu, nespolupracujem s inštitúciami, so zberateľstvom a s galériami, ktoré podporujú izraelskú vládu a jej rozhodnutia. Spolu s mojimi izraelskými a palestínskymi priateľmi organizujeme filmové premietania palestínskych či palestínsko-izraelských dokumentov a snažím sa podporovať aj slovenskú organizáciu Včera bolo neskoro, keďže robia dôležitú prácu vo vzdelávaní na túto tému.“ 

V začiatkoch sa pritom Katarína musela zmieriť s tým, že môže prísť o niektoré pracovné príležitosti aj kamarátske vzťahy. Hoci to bolo pre ňu náročné, vníma to napokon ako obohacujúcu skúsenosť, vďaka ktorej vie, že ľudia, ktorí jej „zostali“, nepodporujú masové zabíjanie ľudí, rasizmus a fašizmus.

O zodpovednosti konať

Pre palestínsku umelkyňu Nawras (28), ktorá pochádza z Jordánska a dnes žije na Slovensku, ide o otázku zodpovednosti, ktorú cíti voči svojim koreňom: „Som Palestínčanka, ale pre okupáciu mi nikdy nebolo dovolené navštíviť Palestínu. Vyrastala som s vedomím, že moje právo na vlasť mi bolo ukradnuté. Moji starí rodičia zomreli s prianím, aby ešte raz uvideli Palestínu alebo aby tam boli pochovaní. Boli starší než samotná okupácia a ja som vyrastala s tým, že niesli túto bolesť. Zároveň som každý deň sledovala správy, v ktorých zabíjali deti len dve hodiny cesty od môjho domu v Ammáne. Predstav si, že s týmto vyrastáš ako dieťa – samozrejme, že som cítila, že je moja zodpovednosť konať. Bola som vychovaná v pravde a nesiem si ju so sebou všade. Zastávať sa Palestíny pre mňa nie je voľba; je to niečo, čo dlhujem svojej rodine, svojmu ľudu a spravodlivosti.“

Za Palestínu sa Nawras angažuje prostredníctvom svojej tvorby, vzdelávania a protestov, podieľala sa či iniciovala rôzne umelecké podujatia, workshopy, dobročinné aukcie, vystúpila aj na prideoch v Banskej Bystrici, Bratislave a Košiciach. V začiatkoch svojho aktivizmu cítila veľký hnev: „Bola som ešte študentkou a môj absolventský projekt bol pôvodne o príbehu kómy a o tom, ako som s týmto príbehom bola spojená cez niekoho, koho som milovala. Ale potom som si uvedomila, že aj ja žijem v inom type kómy, v kolektívnom tichu a slepote, ktorú má toľko ľudí voči Palestíne. Rozhodla som sa preto prepojiť svoj projekt s touto realitou. To bol môj prvý krok, aj keď som vedela, že moje dielo bude hodnotené negatívne, pretože bolo o Palestíne. Zároveň to však vyslalo jasný signál. Odvtedy som vedela, že už nikdy nemôžem mlčať. Pre mňa sa stalo zodpovednosťou vzdelávať ľudí o Palestíne, pretože väčšina pozná iba ,Izrael‘ a nevie nič o tom, čo je Palestína a čo je realita okupácie.“ 

Nawras motivujú aj spomienky na rané detstvo počas druhej intifády v roku 2000: „Pamätám si, ako sme navštívili Jordánske údolie a videla som tanky a ako na ne deti v mojom veku hádzali kamene, pretože nemali nič iné, čím by sa bránili. V mojej mysli bol zvuk tých kameňov ohlušujúci a zostal vo mne dodnes. Pamätám si, že som sa pozrela na svoju rodinu a cítila strach, že raz okupácia dorazí aj k nám, že o nich môžem prísť a nebudem schopná tomu zabrániť. Toto boli obavy dieťaťa, ktoré ani nežilo na okupovanom či bombardovanom území, a preto si môžem len predstaviť, o čo je ťažšia táto realita pre deti v Palestíne.“

Kde nabrať odvahu a nemlčať

Keď tieto ženy hovoria o tom, čo ich priviedlo k snahe aktívne pomôcť, opisujú predovšetkým svoje zhrozenie z násilia a dehumanizácie v Gaze, ktoré denne môžeme sledovať predovšetkým prostredníctvom sociálnych médií. „Aj keď ma tieto pohľady často paralyzujú, uvedomujem si, že tí ľudia to tam žijú a oni nemajú na výber,“ hovorí Lucia. „Často, keď dávam svojim deťom jedlo alebo ich ukladám do postele, vidím v duchu palestínske deti bez rodičov a bez budúcnosti,“ pridáva sa hudobníčka Veronika. 

Druhá Veronika, ktorá pôsobí v Znepokojených matkách, rozumie, že nie pre všetkých je jednoduché začať konať: „Spomínam si na časy, keď som sa bála ozvať alebo som ani nevidela zmysel niečo spraviť – ja sama predsa svet nezmením. Vtedy mi pomohlo dostať sa medzi aktivistky, nasávať od nich informácie a odvahu.“ Má pocit, že na Slovensku je v ľuďoch systematicky pestovaná apatia a letargia. Nevidí to však beznádejne: „Ak človek má príležitosť a odvahu otvoriť sa svetu, naplno vnímať a prežívať, čo sa deje okolo, verím, že to je skutočný spôsob, ako niečo zmeniť. Tak ako mám vždy niekde v hlave na pozadí klimatickú krízu alebo feminizmus, tak už tam mám aj Palestínu. Nemám vyhradenú jednu hodinu denne, keď sa idem naplno venovať aktivizmu, a potom vypnem. V bežnom živote, pri každodenných aktivitách a rozhovoroch, pri rozhodovaní sú vo mne prítomné tieto témy a hodnoty a prejavujú sa v mojich slovách a činoch.“ 

Pre tých, ktorí nevedia, kde a ako začať, Veronika odporúča sledovať ľudskoprávne organizácie, aktivistické spolky, pridať sa k ich aktivitám a spoznávať nových ľudí, inšpirovať sa a skúšať rôzne spôsoby zapojenia a aktivít. Katarína považuje za dôležité venovať aspoň pár minút denne akémukoľvek druhu pomoci. Na začiatok to podľa nej môže byť hoci aj navarenie palestínskeho receptu pre seba či blízkych ako dôležitá pripomienka toho, že v Palestíne sú ľudia ako my – s tradíciami, kultúrou, chuťou žiť. 

Podľa Nawras je prvým krokom v pomoci Palestíne uvedomenie si situácie a zvýšenie povedomia o tom, čo sa tam deje. Druhým je viera v skutočné ľudské práva a tretím oslobodenie sa od predstavy, že sme len jednotlivci: „Keď cítiš bolesť iných ako svoju vlastnú, prirodzene chceš konať. Stretla som mnoho ľudí ako ja, ktorí chceli pomáhať. Stali sme sa kolektívom a vtom strach zmizol. Ako jednotlivcov nás môže strach umlčať, ale ako skupina sme silnejší, stojíme spolu.“ Zdôrazňuje, že najdôležitejšie je neostať ticho.

Čo si želáme

Nawras pripomína aj paralelu so slovenskou históriou: „Ľudia na Slovensku vedia, čo znamená byť umlčaný, vysídlený alebo zbavený slobody. Spomienka na holokaust, fašistickú okupáciu počas druhej svetovej vojny a roky útlaku pod totalitnými režimami zostávajú súčasťou slovenskej kolektívnej pamäti. Práve preto môžu Slováci a Slovenky hlboko pochopiť, čo znamená pre Palestínčanov a Palestínčanky čeliť etnickým čistkám, strate pôdy a každodennému násiliu. Genocída v Gaze dnes odráža podobné skúsenosti nespravodlivosti a utrpenia. Dúfam preto, že ľudia na Slovensku dokážu otvoriť oči, prepojiť vlastné utrpenie s naším a nebudú sa báť hovoriť pravdu o Palestíne.“ Vníma napríklad, že mnohé vzdelávacie inštitúcie na Slovensku majú partnerstvá s izraelskými inštitúciami, želala by si preto, aby ukazovali aj druhú stranu a organizovali prednášky pravdivo informujúce o Palestíne.

Objektívne, neprekrútené informácie o Palestíne so zameraním na širší kontext – apartheid a koloniálnu históriu Izraela, medzinárodné právo, skúsenosti Palestínčanov a Palestínčaniek – sú jednou zo zmien, ktoré si v slovenskej spoločnosti praje Saša. Spolu s ostatnými respondentkami by si želala, aby sa téma Palestíny u nás nevnímala len ako ďaleký konflikt, ale ako otázka univerzálnych ľudských práv, a aby sa solidarita s ňou vnímala prirodzene, tak ako solidarizujeme napríklad s Ukrajinou a inými národmi, ktoré čelia útlaku alebo vojne. A v neposlednom rade by chcela, aby slovenskými politikmi a političkami bolo otvorene pomenované porušovanie ľudských práv, vyvíjaný tlak na dodržiavanie medzinárodného práva a zastavenie obchodu s Izraelom. 

Podobne to formulujú aj ostatné respondentky – Lucia zdôrazňuje želanie, aby odsúdenie porušovania základných ľudských práv nebolo kontroverzné, ale samozrejmé: „Aby sa ,never again‘ nestalo len ďalším prázdnym heslom. To platí pre Palestínu, Sudán, Kongo, Ukrajinu a všetky miesta na svete, kde sú ničené životy.“ V podobnom duchu sa pridáva aj Katarína: „Všetci sme jedno, všetky deti sú naše deti a naše ticho či, naopak, naše úsilie toho vedia veľa ovplyvniť. Slovensko je, bohužiaľ, so svojou dlhodobou finančnou a diplomatickou podporou izraelskej vlády komplicom tejto genocídy a my máme jedinečnú možnosť svojím hlasom a aktivitou zmeniť históriu.“


editovala MIRKA URBANOVÁ korektúra VIKTÓRIA DUBOVICKÁ

Jedna myšlienka na “Za slobodnú Palestínu, zo Slovenska

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *