napísala MICHAELA KUČOVÁ ilustrovala VIVI VINJAROVA
Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 10. októbra 2024.
Bola som pripravená na to, že všetky veci budem domov ťahať svojpomocne aj že zrejme podstatnú časť zásob nebudem stíhať spotrebovať včas. Ak bude v chladničke niečo plesnivé, môžem sa hnevať iba na seba. Zobrala som tiež na vedomie klišé o vyhladovaných mačkách, ktoré ako prvé zaregistrujú smrť ľudí žijúcich osamote. Som predsa zvyknutá sama žiť, cestovať, zariadiť sa. Rýchlo sa však ukázalo, že na single bývanie (vzťahujúc sa na počet izieb aj môj rodinný stav) som v skutočnosti nebola pripravená.
Po presťahovaní sa do podnájmu, ktorý prvý raz niesol len moje meno, som zostala šokovaná z množstva strachov, ktoré sa vo mne zrazu spustili. Bývať sama nemá čaro sólo výletu ani prázdneho bytu bez rodičovského dozoru z detských čias. Vo vrcholne dospelom veku mi tak po presťahovaní dobrý spánok nerušili pracovné deadliny či vzťahové dilemy, dokonca ani večné kalkulovanie, ako sama utiahnem stanovený nájom. Boli to skôr iracionálne predstavy o tom, ako ľahko v tomto prázdnom byte môžem zomrieť. Presne tak, neriešila som nič menej, rovno svoju záhubu.
Zrazu som vo vlastnom bývaní všade videla nástrahy – stačí okamih nepozornosti v kúpeľni, pri obsluhe spotrebičov či prehĺtaní neposlušného kúska potravy a nebude mi pomoci. Nikto ma tu nezachráni. Predstavovala som si, ako náhle ochoriem tak, že nebudem vládať ani uchopiť telefón, a privolám k sebe nanajvýš tie lačné mačky. Uprostred nespavých nocí som dokonca začala spochybňovať koncept dverí a nakoľko tie vchodové skutočne zabránia niekomu, kto by sa chcel (cez veľkú bránu, niekoľko poschodí, pavlač a ďalší zámok) dobyť práve do môjho príbytku. Sama som to takto chcela – konečne bývať osamote a len podľa seba. Mala som šťastie, že som si to tak nemusela, ale mohla zariadiť, no vôbec som si pri tom neuvedomila, ako skutočne sama na to celé budem.
Myslím si, že tento hlboký a animálny strach vôbec nie je pri momentoch presťahovania zriedkavý, prirodzene sprevádza proces veľkej životnej zmeny bez ohľadu na to, nakoľko je ne/dobrovoľná. V skutočnosti nejde o to, ako by som si poradila s prípadným vlámaním či vlastným fyzickým neduhom. V neraz absurdných scenároch sa schovávajú hlbšie obavy z bytostnej osamelosti, a to aj v prípade, ak nás do sólo bývania neuvrhne koniec vzťahu. Svoj náhly pocit ohrozenia dnes vnímam ako podvedomý prejav tých ošemetnejších strachov – či som a zostanem celkom sama v živote aj pri zabezpečovaní si strechy nad hlavou.
Samota ozývajúca sa v štyroch stenách, ktoré majú byť naším domovom, môže byť skutočne devastujúca. Ľahko cez ňu presiakne tiež čokoľvek iné, čo nás viac alebo menej vedome trápi. Netreba to podceniť, no zároveň to nie je celý príbeh. Osobne to asi už nezažijem (vďaka pozitívnemu vývoju svojho partnerského života, no nemenej aj pre nepriaznivú situáciu s dostupnosťou bývania), ale možno práve preto si chcem pripomenúť, aký jedinečný pôžitok so sebou sólo bývanie môže priniesť. Viem, že možno tak sypem soľ do rany ľuďom, ktorí vo svojom živote márne prahnú po kúsku súkromia a samoty, ale považujem za rovnako dôležité povzbudiť tie a tých náhle konfrontovaných s ich mrazivou rozpínavosťou. Netreba sa báť, dá sa tu príjemne udomácniť. Samota je totiž taká strašidelná aj preto, že ruka v ruke s ňou prichádza prázdnota. Istý čas trvá, kým v nej človek rozpozná voľnosť. Hoci som si ju z dostupnej (realitnej) ponuky vybrala, trvalo mi skutočne ju prijať a oceniť, vždy predsa chceme práve to, čo je nám momentálne nedostupné. Cítiť sa v tejto situácii dobre a doma mi napokon pomohlo predovšetkým jej prijatie.
Pri bývaní osamote to celkové povolenie naberá veľmi prázdninovú príchuť. Bez spolubývajúcich je režim dňa do veľkej miery voliteľný, rána aj noci také dlhé alebo krátke, ako práve v danom momente preferujem. Nemusím čakať, kým sa začne deň prebudením aj mojej spoločnosti, uvoľní sa miesto v kúpeľni, či, naopak, trhať svoje snívanie susednými budíkmi. V noci sa nemusím vracať domov po špičkách ani si počas polnočných záchvatov inšpirácie kaziť oči v pološere. A nikomu sa nezodpovedám za príležitostný netflixový maratón.
Veľkou výhodou bývania osamote je aj voliteľnosť civilizačného nánosu. Myslím si, že najmä pre ženy je oslobodzujúci zážitok hlbokého súkromia, v ktorom netreba držať fazónu kultivovanosti. Sexizmus sa totiž v našej spoločnosti prejavuje tiež dvojakým metrom na posudzovanie tiel a ich prejavov pri mužskom a ženskom rode. Rituály údržby „nežného pohlavia“ svojou frekvenciou a náročnosťou majú omnoho viac spoločné s patriarchálnymi normami neskorého kapitalizmu než s ozajstnými zdravotnými a hygienickými potrebami. Netvrdím, že skutočná sloboda je zanedbávať hygienu, ale je oslobodzujúce rozhodovať o nej skutočne autómne, bez (minimálne podvedomých) obáv, či nás niekto nebude súdiť. Nech žije sólo bývanie, v ktorom sú akceptované všetky zvuky, pachy, telesné potreby a prejavy!
Nepochybne je nesmiernou výhodou nezdieľaného bývania autonómia samotného fyzického priestoru. Deľba starostlivosti oň aj tak málokedy prebieha rovnocenne a v prípade single domácnosti tak človek získava aspoň možnosť sám si určovať jej charakter. Nikoho nevyvedie z miery stupeň kreatívneho chaosu ani feng šuej rigidity, nikto si tu navzájom nezavadzia, nič bez dovolenia nepresúva a veci zapatroší akurát sám/sama sebe. Celý priestor a jeho zariadenie môžu aj ostýchavé typy využívať sebavedomo, bez objektívnych či pomyselných obmedzení. Stolička s archívom minimálne týždenného šatníka (zvoleného favorita a všetkých jeho alternatív) má svoje čestné miesto nerušené významnými pohľadmi či povzdychmi.
Priestor je tu rozhodne aj pre všetky emócie. Patria sem súkromné dance parties, nespútané „opúšťačky“ pri vlastných playlistoch (rozumej jedna aktuálne obľúbená pesnička stále dokola). Prázdny byt umožňuje nebývalú choreografickú kreativitu a prekonanie akýchkoľvek mindrákov z nekoordinovaných pohybov či telesných vlastností. Instantné pozdvihnutie nálady zaručené! Osobne oceňujem možnosť spustiť plač plným prúdom. V súkromí samostatného bývania to netreba nikomu argumentovať ani analyzovať. Rovnako slobodne možno využiť techniky na spracovanie hnevu bez toho, aby bola vyvodená zodpovednosť za zdemolované vankúše. To, že nikto nepríde opatrne zaklopkať na dvere, či je všetko v poriadku, má občas aj svoje výhody.
Hoci pre mňa bolo vždy dôležité udomácniť sa najmä pocitovo, osamelé bývanie má tiež veľmi praktický rozmer. Keď sa zrazu nie je na koho iného obrátiť, človek sa naozaj prekoná a kadečo naučí. Pre niekoho možno úplne zanedbateľné samozrejmosti, ale pre mňa, osobu bez vzťahu k praktickým záležitostiam, zásadné víťazstvá. Posilňujúce, potvrdzujúce, prinášajúce elektrinu/vodu/teplo či nábytok.
Viem, že samostatne bývajúci ľudia oceňujú aj možnosť prijímať návštevy a hostiť ostatných bez nutnosti konzultácie a koordinácie so zvyšným obyvateľstvom daného priestoru. Nepochybne je výhodou, keď človek býva sám a môže kedykoľvek privítať kohokoľvek ďalšieho – nezávisle od rodu. Sama som však vždy napokon najviac oceňovala práve základné kvality samoty – spomalenie a ticho –, ako doma môžem vypnúť svoju extraverziu, stlmiť výkon, hlas, pozornosť. To, že ma doma nikto nečakal, bolo nakoniec pre moju introvertnú dušu blahodarné a osviežujúce. Tichom, pokojom, pocitom, že už nič nemusím.
Nečakane znepokojivá samota napokon bola presne to, čo som v danom momente potrebovala, aby som si overila, že to zvládnem. Žiť sama, ale najmä žiť slobodne. Mať aj zlé, zraniteľné dni, ale aj voľne vstávať a zaspávať, tancovať aj plakať, hromadiť kôpky oblečenia, starať sa o seba aj všetky adultingové zodpovednosti. Po úvodnej panike sa obdobie, ktoré som v rôznych podnájmoch strávila sama, stalo najmä časom slobodnej radosti. A tú si nesiem ďalej bez ohľadu na to, s kým práve (ne)obývam svoj domov.
editovala MIRKA URBANOVÁ korektúra VIKTÓRIA DUBOVICKÁ