napísala MICHAELA KUČOVÁ ilustrovala VIVI VINJAROVA

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 13. marca 2025.

Pôsobia ako základný kameň a povinná výbava – predovšetkým ženského – priateľstva, teda aspoň v mojom okolí. Hlasové správy sú považované za azda najautentickejší jazyk lásky na diaľku, ich nahrávanie a vymieňanie za prejav skutočnej blízkosti. Bez ohľadu na reálnu vzdialenosť nám sprostredkujú hlas, smiech a citové rozpoloženie nahrávajúcej osoby. Aj veda hovorí, že pre mozog je to lahodnejšie, intímnejšie než nejaké písmenká na displeji. A osobná prax pridáva ďalšie argumenty – hlasovka je darom pre všetky osoby v rôznych časových pásmach, fyzických kondíciách či s nonstop vyťaženými oboma rukami, najčastejšie pre rodičov malých detí, dojčiace matky. Cítime, že sme im nablízku, aj keď každodenná logistika neumožňuje osobné stretnutia. A takýto typ komunikácie produkuje niečo, čo nám zostane, aj keď sa druhá strana pominie – v úložiskách máme naveky pamiatku na konkrétny smiech, farbu hlasu, špecifické zvukové prejavy, ktoré v ľudskej pamäti časom blednú. 

Z týchto a mnohých ďalších dôvodov sa znova a znova stretávam s chválospevmi na takéto „súkromné podcasty“. A hlasové správy čoraz častejšie a suverénnejšie pristávajú aj v rôznych mojich inboxoch. Preto chcem dnes jasne napísať – dosť bolo, dajte mi pokoj s hlasovkami!

Pre úplnú transparentnosť uvádzam, že nie som fanúšička hovorenej komunikácie na diaľku celkovo, úprimne neznášam aj telefonovanie. Môj problém s hlasovými správami je však ešte naliehavejší a tŕpnem, že sa výmena hlasoviek stane podobnou normou ako videohovory po pandémii. Podľa mňa ich totiž využívame dosť nepremyslene a predovšetkým sebecky.

Autor/ka hlasovej správy v prvom rade asi predpokladá, že máte vždy poruke slúchadlá. V opačnom prípade zažívate presný opak toho, čo druhá strana, ktorá správu nahrala. Z jej uhla pohľadu je hlavným prínosom hlasovky spomínaná skutočnosť, že pri komunikácii môže robiť čokoľvek, kdekoľvek, nemusí nič pustiť z ruky, nikam odchádzať. Prihovára sa k vám v pohybe, slobodne, bez nutnosti pozerať sa na displej či klávesnicu, dieťa je nakŕmené, vlak stihnutý. Na opačnom konci tejto správy si však ja ako prijímateľka musím nájsť tichú chvíľu, súkromný kút, položiť a ukončiť všetko, čo môže rušiť počúvanie. Ak chcem byť aspoň minimálne slušná, musím svoj život zastaviť – autorka či autor správy túto povinnosť elegantne preniesla/preniesol na mňa. Pričasto je to jednoducho nesplniteľná ambícia, počúvam na pol ucha (ale nikdy nie na celý vagón).

Hlasový prejav síce môže výborne sprostredkovať rozpoloženie hovoriaceho človeka, ilustrovať jeho slová a nepochybne ich aj obohatiť hlbším významom, s poľutovaním však musím konštatovať, že hlasy v mojom okolí tlmočia najmä správu, že „bežím, nestíham, ledva dýcham“. Nechceným bonusom je úsilie lúštiť hovorené slovo zachytené v poryvoch vetra, hltoch potravy, dynamike okolitej dopravy, vo vrave alebo v inej, viac či menej šarmantnej zvukovej kulise. Nedajbože autorstvo uprostred svojho monológu zmení úchop telefónu – niektoré správy tak môžu náhle získať aj hlboko intímnu kvalitu rozhovoru akoby tlmeného perinami.

Hlasovky sú pritom naozaj veľmi podobné podcastom, jediný podstatný rozdiel je, že pri audionahrávke z telefónu sa nemôžete spoľahnúť ani na profesionálnu techniku, ani na vylepšujúce editovanie. Hlasové správy i podcasty môžu byť rovnako nepekne poznačené myšlienkovými meandrami, slovnými barličkami, odbočkami a neartikulovaným procesom premýšľania (tzv. hmkaním). Zo záznamu to počuť akosi vypuklejšie než naživo. Nepochybne to môže byť miestami čarovné, no minutáž drvivej väčšiny hlasových správ by naozaj mala byť radikálne ohľaduplnejšia k svojmu okoliu. 

Rozumiem tiež tomu, že hlasové odkazy môžu mať istú romantickú kvalitu, no na výmenu akýchkoľvek praktických a faktických informácií sa mi zdajú úplne nevhodné. V audionahrávke len ťažko dohľadáte dôležitý termín, adresu, preferenciu, údaj či historickú súkromnú udalosť (kto z nás si pri udržiavaní priateľstiev nepomohol scrollovaním hlboko do četovej minulosti?). A čo je osobitne zradné – pri hlasovej správe nemáte žiadny preview alebo aspoň predmet správy, netušíte teda, akú Pandorinu skrinku otvárate, nakoľko je časovo či inak citlivá a čo do vášho dňa prináša.

Odhliadnuc od praktickej roviny, hlasovky považujem za pochybné aj konceptuálne. Nevnímam ich totiž ako rozhovor, ale individuálne výstupy, one-wo/man show. Vymieňame si monológy a len veľmi sporadicky sa dotkneme navzájom. (Aj preto, že udržať v mysli všetko vypovedané a vybaviť si súvisiace asociácie po vypočutí správy je omnoho náročnejšie ako pri písomnej výmene. Áno, už som si pri počúvaní hlasovky zapisovala poznámky…)

Necítim uspokojenie z toho, že sa rozprávame spoločne, omnoho viac vnímam sýtenie narcistickej potreby sebaprezentácie (aké by to veru bolo, mať vlastnú podcastovú rubriku?). Ja ti hovorím svoje, ty mne zas to vlastné, prichádzame však o dynamiku rozhovorov, ktoré sa odohrávajú naživo. Pochopiteľne, ani tie nie sú vždy vyvážené, no hlasovky v tomto ohľade pre mňa strácajú organický balans premenlivých vzťahových potrieb. Nepochybne majú svoju funkciu, keď máme limitované možnosti, no nepáči sa mi, ako pracujú s pozornosťou. Opäť ide o nástroj, ktorý nám umožňuje byť v kontakte s inými ľuďmi predovšetkým ako súčasť všadeprítomného multitaskingu. V uponáhľaných útržkoch, instantne, povrchne, podobne ako množstvo ďalších našich rituálov a nástrojov dennej spotreby. Nemusíme sa príliš sústreďovať – a ani sa to veľmi nedá, všakže. Hlavne dostať von do sveta svoj mesidž a o ostatné sa netreba viac starať, z večne pulzujúceho to do listu si môžeme vyškrtnúť aj socializáciu.

Miera nárokov, pohodlnosti a ústupkov voči dnešnému rýchlemu tempu medzi adresátstvom a odosielateľstvom je pritom podľa môjho názoru menej vyvážená než pri rôznych formách písania si prostredníctvom četu. Vysielame svoje hlásenie do sveta a myslím si, že málokedy pri tom naozaj zohľadňujeme komu a čo vlastne. A ak si chceme správu vypočuť, odpájame sa od diania okolo seba, ďalším zmyslom ignorujeme prítomnosť.

Nechcem týmto vyratúvaním problematických miest zahanbovať nikoho, kto hlasovým správam holduje, ani nelobujem za ich úplný zákaz. Je však podľa mňa na mieste k produkcii hlasoviek pristupovať kritickejšie, vnímať rozličné potreby jednotlivých ľudí a predovšetkým sa snažiť používať ich s entuziastickým súhlasom na druhom konci aparátu.


editovala MIRKA URBANOVÁ korektúra VIKTÓRIA DUBOVICKÁ

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *